Denník N

Vladimír Palko: Ak je niekto muž, je pre mňa mužom, hoci sa cíti byť ženou. Držím sa objektívnej reality (ukážka z novej knihy)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Istanbulský dohovor sa tvári ako pomoc ženám pred násilím, v skutočnosti však ide o čosi úplne iné, hovorí Vladimír Palko v novej knihe rozhovorov Šiel som až na hranu.

Kniha rozhovorov novinára a liberála Karola Sudora s matematikom a bývalým politikom, konzervatívcom Vladimírom Palkom je novým počinom z knižnej edície Denníka N. V rozhovore sa dotýkajú všeobecnejších aj výbušných tém, ktoré slovenskú spoločnosť čím ďalej, tým viac rozdeľujú.

Krst a uvedenie knihy Šiel som až na hranu sa uskutoční vo štvrtok 21. novembra o 19.00 v kníhkupectve Artforum v Bratislave.

V ukážke sa dočítate aj o tom:

  • ako bojoval s mafiánmi v čase, keď bol ministrom vnútra;
  • ako vysvetľuje svoju kauzu odpočúvania vtedajšieho koaličného partnera Pavla Ruska;
  • že ak by mal ako lekár vykonať potrat, radšej by sám zomrel;
  • prečo si myslí, že dokument o Istanbulskom dohovore je pavedecký a falošný;
  • prečo je muž s mužskými pohlavnými orgánmi mužom bez ohľadu na to, či sa cíti byť ženou.

V roku 2002 ste sa stali ministrom vnútra v druhej vláde Mikuláša Dzurindu. Čo boli najväčšie výzvy po nástupe?

Mal som dôležitý organizačný zámer – zrušiť dvojkoľajnosť riadenia v polícii. Operatívna zložka, teda kriminálna polícia, spolu s poriadkovou a dopravnou políciou spadali pod okresné a krajské riaditeľstvá, na ktorých čele bolo policajné prezídium. Samotní vyšetrovatelia však patrili do osobitnej línie – na okresoch a krajoch existovali úrady vyšetrovania, ktoré riadila sekcia na ministerstve.

Prax ukazovala, že kriminálka a vyšetrovačka musia pri čo len trochu komplikovanejších prípadoch spolupracovať. Riešilo sa to zriaďovaním veľkých špeciálnych tímov na osobitný rozkaz ministra, teda tým, že ľudia boli vytiahnutí zo svojich útvarov a jednorazovo spojení. Zmenu sme spustili v roku 2004, keď už aj vyšetrovatelia začali patriť pod policajného prezidenta, a tak je to doteraz.

Mojím cieľom, samozrejme, bolo úspešne pokračovať v boji s organizovaným zločinom, ktorý sa začal za Ladislava Pittnera. Hneď sa mi však diali rôzne nepríjemnosti, napríklad súd na jeseň 2002 predčasne a nezákonne prepustil z väzenia Mikuláša Černáka. Vtedy som bol ministrom mesiac, možno dva.

Černák nemal byť prepustený skôr než po odpykaní dvoch tretín trestu, okamžite som preto začal robiť kroky na jeho opätovné zavretie, ale ušiel do zahraničia. Ešte predtým sa, samozrejme, nechal vidieť v hlavnom vysielacom čase v televízii Markíza, kam si ho na rozhovor pozval redaktor Erik Tomáš, neskorší hovorca Roberta Kaliňáka a Roberta Fica.

Našťastie, naša polícia v spolupráci s českými kolegami Černáka našla. Na jar 2003 sme ho vrátili do väzenia, kde musel čeliť zodpovednosti aj za svoje ďalšie činy. Nakoniec dostal doživotie.

V tom období sa predbiehal a strkal aj na lyžiarskom vleku, kde bol zhodou okolností aj premiér Dzurinda. Ten naňho ako na človeka v podmienke podal trestné oznámenie.

Presne tak. Tento Dzurindov krok som veľmi kvitoval, zato som mal ťažké srdce na vyšetrovateľov, že proti Černákovi nevzniesli obvinenie. Keď Černák utiekol, tak už síce bolo vznesené, ale prokuratúra ho zrušila. Našťastie sme ho našli a odvtedy z väzenia nevyšiel, pretože skôr ako mu vypršal trest, bol obvinený z mnohých vrážd, ktoré mu potom preukázal súd.

Ako vtedy vyzerala mafiánska scéna na Slovensku? Po divokých 90. rokoch nastalo mierne zlepšenie.

Už ako minister som si dal záväzok, ktorého sa držím dodnes. O mafiánoch hovorím nerád, lebo to je presne to, po čom túžia – aby sa o nich hovorilo, aby boli menovaní, aby ich mená vzbudzovali rešpekt, aby všetci videli, že štát si s nimi nevie poradiť. Černáka som spomenul ako výnimku.

Za mojej éry sa mafiáni ešte stále zvykli vzájomne vraždiť, čo bol trend od roku 1995, keď do vzduchu vyletel Tuti. Skončilo sa to možno niekedy v roku 2004, posledná známejšia vražda bola v Košiciach na jar v roku 2005.

Čo konkrétne ste robili proti mafii?

Cieľom polície vždy bolo mafiánov usvedčiť, obhájiť to cez prokuratúru na súde a posadiť ich do väzenia. Problém je, že taký proces obvykle trvá dlho a nakoniec sa ani nemusí podariť. Darilo sa nám využívať nový inštitút korunného svedka, ktorému mohol prokurátor zaručiť, že ho nebude stíhať za menej významné trestné činy, ak bude svedčiť proti ťažkým zločincom.

To je línia vyšetrovania. Lenže podstata spočívala v tom, že proti mafiánom sa ľudia báli svedčiť. Ak ich vypaľovali, vyhrážali sa im, prípadne ich obrali o majetky, a nebodaj nabrali odvahu na svedectvo proti nim, zvyčajne ich zastavilo podpálené auto, výbuch vo firme či vyhrážky rodine. Čo ste robili na prelomenie tohto problému?

Opatrenia, ktoré mali zmeniť to, čo spomínate, sme, samozrejme, robili. Nechcem však o nich rozprávať. Sklamaný som bol skôr z toho, že tým osobám nebolo možné odnímať zbrane. Považoval som za absurdné, že hoci sú o niekom podozrivom plné operatívne zväzky na kriminálke, stále môže vlastniť zbrojný preukaz.

Presadil som síce zákon, aby sa to zmenilo, ale súdy si to neraz vykladali po svojom a zbrane aj preukazy takým ľuďom nechávali. Inak, so súdnou mocou som mal ako minister časté problémy.

Napriek všetkému sa vrátim k pôvodnej otázke – kľúčové boli svedectvá. A ak mali svedkovia strach prehovoriť, logicky to bránilo usvedčeniu páchateľov organizovaného zločinu. Ako ste v tomto smere zvyšovali dôveru občanov v to, že ich polícia ako svedkov ochráni?

Dôležité bolo, aby podsvetie bolo naozaj podsvetím, teda aby sa ľudia z neho nepretŕčali na verejnosti. A pre to sme robili množstvo opatrení. Stále však platí, že o nich nebudem hovoriť. Mimoriadne som si dával záležať na tom, aby mafiáni nemali svoje sviatky.

Pod sviatkami myslíte pohreby iných mafiánov?

Presne tak. Považovali to za svoj deň, počas ktorého môžu demonštrovať svoju silu. Na pohreby prichádzali drahými autami a s veľkými kyticami, bolo ich tam veľa pokope, všade boli novinári, ktorí si ich fotografovali, takže mafiáni sa potom tešili z toho, že sa vidia v obrázkových časopisoch. Tejto snahe ukázať nám, že krajina v skutočnosti patrí im, som chcel zabrániť. A do istej miery sa mi to aj podarilo.

Známymi policajnými manévrami priamo na pohreboch?

Áno. Boli to manévre, ktoré sa ukázali ako mimoriadne účinné. Táto mafiánska pakultúra nakoniec zmizla.

Istým odkazom pre vás bol hummer, ktorý po Bratislave v roku 2005 jazdil a parkoval s nápisom „Palko je orgán“. Majiteľom auta bol Roman Bušo, ktorý sa tváril, že nevie, kto mu tam ten nápis dal.

Pamätám si to, ale na presné detaily si už vážne nespomínam.

Uvedenie knihy rozhovorov Karola Sudora s Vladimírom Palkom Šiel som až na hranu

Štvrtok 21. 11. 2019 o 19.00, kníhkupectvo Artforum, Kozia 20, Bratislava

Utorok 26. 11. o 17.00, kníhkupectvo Artforum, Mariánske námestie 11, Žilina

Streda 4. 12. o 18.00, kníhkupectvo Artforum, Hlavná 87, Košice

Utorok 10. 12. o 18.00, kníhkupectvo Artforum, Horná Strieborná 10, Banská Bystrica

Vaše meno sa ocitlo aj vo viacerých kauzách. Prejdeme si ich podrobne. Je nejaká, o ktorej som sa z médií nedozvedel?

Asi len jedna, lebo tá vtedy naozaj nebola medializovaná. Spomínate si na vraždu srbského premiéra Zorana Djindjića v roku 2003? V Srbsku panovala neuveriteľne dramatická situácia, oveľa horšia ako na Slovensku za mečiarizmu.

Ešte pred touto vraždou Srbsko zúfalo potrebovalo ukryť dôležitého svedka, ktorý bol, ako inak, z podsvetia. Žiadna krajina ho však na tých pár týždňov nechcela prichýliť. Ja som to urobil, na srbskej ambasáde u nás ho potom šesť dní vypočúval srbský prokurátor.

V deň, keď sa prokurátor vrátil do Srbska, ľudia, proti ktorým ten svedok svedčil, zavraždili Djindjića. Len hodiny rozhodovali, či skôr udrie Djindjić na mafiu alebo mafia naňho. V porovnaní s problémami, ktoré boli s mafiou v Srbsku, tie naše slovenské pôsobili ako drobnosť.

Začiatkom roku 2003 vypukol škandál okolo odpočúvania rozhovoru medzi novinárom SME a šéfom vládnej strany ANO Pavlom Ruskom. Udialo sa to koncom roka 2002. Dlho ste boli jeden z podozrivých, lebo nik nevedel, či v tom má prsty váš rezort alebo tajná služba.

Celú kauzu som pochopil až o niekoľko dní. Nemyslel som si, že sa, nebodaj, udial trestný čin, vnímal som to len ako politický problém. Keby sa preukázalo, že za odpočúvaním stojí vnútro, politicky by ma to zničilo. Odpočúvanie kolegu z vlády sa totiž nedá obhájiť.

Pointa bola, že my sme neodpočúvali ani Ruska, ani novinára. A keďže mám vo zvyku robiť si z dôležitých vecí podrobné zápisky, aj po rokoch dokážem opísať podstatu.

Ako sa to teda vyvíjalo?

Rusko ma najskôr testoval, či o odpočúvaní niečo viem, ale mal smolu. Následne sa so mnou skúšal dohodnúť v štýle, že niečo na mňa má, ale ak mu dovolím nasadiť jeho človeka na vysoký post vo finančnej polícii, nebude to rozmazávať. Takto chápal svoju moc, lenže na mňa to neplatilo. Na koaličnej rade preto Rusko premiérovi Dzurindovi povedal, že príde o ministra vnútra, lebo som spáchal zlú vec.

Vy ako minister ste boli výsledkom dohôd v koalícii. Hovorila vám aj do toho, koho menovať na vrcholné posty v polícii?

Ľudí som si vybral sám, iba som považoval za slušné informovať premiéra. Bolo by zvláštne, keby sa ich mená dozvedal z novín. Tento systém, inak, považujem za správny – ak má minister niesť zodpovednosť aj za každý škandál, musí si vybrať ľudí, ktorým verí, nie nanominovať si tam tých, ktorých pretláčajú iní.

Vráťme sa k odpočúvaniu.

Rusko na mňa začal útočiť cez svoje médiá, najmä cez Markízu. Ocitol som sa v krízovej situácii. Opakovane som sa podriadených pýtal: Má vnútro nahraté nejaké rozhovory? Vtedy sa veľmi neprofesionálne zachoval šéf spravodajskej techniky, ktorý mi stále hovoril, že všetko je v poriadku a nič nahraté nemáme. Lenže nebola to pravda.

Volal sa Ľubomír Hrotka. Odvolali ste ho a potom vás za vaše výroky pre SME zažaloval. 

Áno. Bol to podriadený policajného viceprezidenta Jaroslava Spišiaka, ktorý zistil, že nahrávka predsa len existuje. Od Hrotku som to považoval za podraz. Tým, že nehovoril pravdu, som strácal čas, ktorý som mohol využiť na svoju obranu. Ihneď sme začali zisťovať, čo sa presne stalo. Dospeli sme k záveru, že ministerstvo vnútra Ruska neodpočúvalo, ale urobila to SIS, s ktorou sme mali prepojené systémy.

To už prebiehal mediálny škandál. Do toho sa, samozrejme, začala brániť aj tajná služba. Zvláštne bolo, že v tej veci akosi nik nepodával trestné oznámenie. Všetci hovorili o nelegálnom odpočúvaní, ale nik to nedal do rúk vyšetrovateľom. Trestné oznámenie som preto podal ja. Nakoniec sme preukázali, že vnútro tú nahrávku naozaj neurobilo. Bolo to však niekoľko veľmi ťažkých dní.

Preukázalo sa, že to urobila SIS?

Považujem to za dokázané. Iná vec je, že za tú vec nik nepykal. Musel som sa uspokojiť len s tým, že naše vysvetlenie bolo prijaté a akceptované.

Premiér Dzurinda vám v tom dôveroval?

Hoci sme už mali komplikované vzťahy, v tejto kauze stál skôr na mojej strane, i keď nie v každej fáze. V tých dňoch sme sa s Ruskom stretli v konflikte vo veľmi sledovanej diskusnej relácii na Markíze. Keď sme si potom s Dzurindom telefonovali, povedal, že dobre. V zásade ma teda pochválil.

To však neurobil, keď sa do médií dostali faxy s informáciami o tom, že na ministerstve manipulujete s databázou odpočúvaní. Vraj ste vy osobne dali príkaz na zmazanie databázy odpočúvaných čísel. Pomerne rýchlo sa ukázalo, že to z hotela Danube rozposielal bývalý novinár Peter Tóth. Iná vec je, že sa k tomu nikdy nepriznal.

Bolo to uprostred oných krízových dní kauzy odpočúvanie. Všetci, ktorí mali s Tóthom v hoteli do činenia, ho bezpečne spoznali, jeden novinár ho tesne po faxovaní videl z toho hotela vychádzať. Nepriznal sa, ale ani to nikdy nepoprel. Bol by hlúpy, keby tak urobil. Kto by mu uveril?

Žiaľ, za toto ohováranie potrestaný nebol. Prokuratúra ho síce riešila, ale zmenil sa zákon a ten paragraf z neho, tuším, vypadol, takže Tóthovo stíhanie bolo zastavené. Mohli to prekvalifikovať na iný trestný čin, ale záhadne sa tak nestalo. Potom som to už neriešil. Asi to bola chyba, ale vtedy som bol rád, že som tie intrigy zvládol bez úhony.

Ako si Tóthovo správanie vysvetľujete? Veď pôvodne to bol novinársky hrdina antimečiarizmu. Dnes o ňom vieme, že spolupracoval s Kočnerom a na jeho objednávku sledoval novinárov, že sa podieľal na veľmi nepekných hrách. Pôvodne však pôsobil takmer ako kádehák, dokonca jeho mama pracovala na sekretariáte u Jána Čarnogurského. Čím ste ho vytočili?

To je práve tá záhada. V novinách ma začal kritizovať už za prvej Dzurindovej vlády. Raz o mne napísal podpásový komentár, v ktorom mi vyčítal, že som sa snažil o obnovenie KDH, ale inak na mňa nemal nič, čo by stálo za reč. Osobne som s Tóthom nikdy nemal konflikt ani spor. Život niekedy prináša aj otázky, prečo niekto ide proti vám, hoci ste mu nič neurobili. Stalo sa mi to viackrát a s viacerými ľuďmi.

Tóth sa stal šéfom kontrarozviedky v SIS.

To, že šéf SIS Vladimír Mitro takto personálne rozhodol, hoci vedel o kauze Tóthových faxov, som nepochopil dodnes.

KDH vtedy zatlačilo na Dzurindu, aby Mitra vymenil. Tak sa aj stalo, ale premiér zároveň dodal, že jeho dôveru nestratil.

Nebolo to od neho voči mne pekné. Raz stál na mojej strane, inokedy proti mne, hoci sa to nedalo rozumne zdôvodniť. Čo už.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vráťme sa k odpočúvaniu. Mitro vtedy na tlačovke poprel, že by Ruska odpočúvala SIS, a dodal, že odpočúvacie systémy SIS a rezortu vnútra sú od seba oddelené. To je presný opak toho, čo tvrdíte vy. Schémy systémov sú však utajovanou skutočnosťou, takže si len môžeme vybrať, komu veriť.

Mitrove slová vôbec nesedeli. Časom sa totiž ukázalo, že k podobným veciam dochádza opakovane, že v našom systéme sa objavujú nahrávky, ktoré urobila SIS. Mitrove nezmysly teda vyvrátila samotná prax. Boli to podobné nepravdy, aké používal aj samotný Rusko – raz tvrdil, že nahrávku získal od šoféra, ktorý ju našiel v schránke, inokedy zase, že mu ju dal niekto z ministerstva vnútra.

Uveril neskôr Rusko, že ste v tom boli nevinne? V čase kauzy bol podpredsedom parlamentu, potom sa stal vaším kolegom vo vláde ako minister hospodárstva.

Po tom všetkom ostali naše vzťahy dosť chladné. Po spomínanej televíznej diskusii v Markíze už bolo vidieť, že situácia sa obracia v môj prospech, a tak mi pred debatou v inej televízii začal vysielať signály, aby sme to nejako upokojili. Lenže to som už neprijal.

Vo vláde sme spolu vychádzali v podstate len pracovne, nejako sme na seba nenarážali. Nakoniec dopadol neslávne – rozpadla sa mu strana aj všetko, čo budoval. To, ako robil politiku, teda veľmi nátlakovo a útočne, sa totiž dlhodobo robiť nedá. Všetko sa nakoniec obrátilo proti nemu.

Prišiel o rodinu, moc aj peniaze, dokonca má na krku obvinenie z objednávky vraždy svojej obchodnej partnerky, ale aj za podvod so zmenkami Markízy, v ktorom figuruje s Marianom Kočnerom. Ako to hodnotíte?

K tomu sa nechcem vyjadrovať. Netuším, čoho všetkého bol schopný. Faktom je, že mal intenzívne a pravidelné kontakty s najnebezpečnejšími mafiánmi, ktorým vo svojej televízii robil PR. Moc v kombinácii s absenciou charakteru dokáže človeka nepekne zničiť.

Dnes zapĺňa stránky médií údajná príprava vraždy Ruskovej obchodnej partnerky, ktorá bola údajne objednaná u Mikuláša Černáka. Neviem, či sa to stalo, či nie, ale je zrejmé, že Rusko mal s Černákom naozaj čulé vzťahy.

Interrupcie

Zástancovia práva ženy ísť na interrupciu hovoria, že veriace ženy do toho nik z nich nenúti. Do ich životov sa nestarajú. Nerozumejú preto, prečo ich do niečoho chcete nútiť vy katolíci. Vážne – čo vás do ich životov a rozhodnutí? Prečo im vnucujete pravidlá svojej viery? 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie