Denník N

Veľa ľudí mi tvrdilo, že som napísala ich príbeh. Judith Hermannová o úspechu i zdrvujúcej kritike

Judith Hermannová. Foto - Gaby Gerster
Judith Hermannová. Foto – Gaby Gerster

Pri prvej knihe som neriešila, či ju svet potrebuje. Teraz sa to už pýtam, hovorí nemecká spisovateľka.

Hneď svojou prvotinou sa katapultovala na výslnie. Zo zbierky poviedok Sommerhaus, später (1998, česky Letní dům, později) sa predalo štvrť milióna kusov. Pomohla jej aj veľmi pozitívna reakcia kritiky a ohlas v médiách. Kniha bola preložená do sedemnástich jazykov. V češtine vyšlo všetkých päť jej doterajších kníh, v slovenčine zatiaľ len druhá zbierka Nič len prízraky.

Jej poviedky mali verne zachytiť životný pocit mladej generácie v 90. rokoch. Príčina záujmu o jej tvorbu (aj dnes) bude však skôr v tom, že Judith Hermannová nezvyčajným spôsobom rozpráva o medziľudských vzťahoch. „Píše o pocitoch, ktorými sa nezvykneme zaoberať,“ zaznelo v jednej reakcii na jej texty.

Pred vydaním je jej šiesta kniha. V rozhovore rekapituluje cestu k nej, rozmýšľa o fascinácii Berlínom, o procese písania a o tom, či môžeme od literatúry niečo žiadať.

Hovoríte, že viete písať len o tom, čo ste zažili. Preto sú vaše knihy veľmi osobné. Príbehy a vzťahy v nich nie sú obvyklé či šablónovité. Napriek tomu si hneď prvú knihu Sommerhaus, später (česky Letní dům, později) kúpilo štvrť milióna ľudí. Neprekvapilo vás to?

Prekvapilo. Aj ma to istým spôsobom šokovalo. Na začiatku sa mi to dokonca ani veľmi nepáčilo. V tej knihe je jedna poviedka, ktorá sa volá Sonja a je to príbeh lásky. Zažila som extrémne veľa reakcií od ľudí, ktorí po čítačkách chodili za mnou a tvrdili, že som napísala ich príbeh. Že oni tú Sonju poznajú a že je to ich osobná story. A ja som si myslela: Nie! To je môj príbeh! Absolútne vám nepatrí!

Bolo pre mňa až trochu odpudzujúce, že by takýto nezvyčajný príbeh mali zažiť aj ľudia vo Wiesbadene, v Hannoveri či Göttingene. Časom som to začala vnímať pokornejšie. Uvedomila som si, že život je síce rozmanitý, ale obsahuje aj variácie tém, ktoré platia pre všetkých. Napríklad vzájomné míňanie a strácanie sa. Dnes ma už skôr teší, že s týmito banálnymi príbehmi nie som sama.

Vydania prvej veľmi úspešnej zbierky Judith Hermannovej v nemčine, angličtine a češtine.

V reakciách na prvú zbierku zaznievalo, že ste trafili hlas generácie 90. rokov. Kniha však bola preložená do mnohých jazykov a oslovila ľudí v úplne iných prostrediach. Ako ste vnímali tvrdenie o generačnej výpovedi?

To tiež nebolo jednoduché. Vôbec som si totiž nemyslela, že viem, aká by mala byť moja generácia. Už ten pojem je veľmi široký a neostrý. Nedá sa povedať, že všetci ľudia, ktorí sa narodili v 70. rokoch, sú rovnakí. Myslela som si, že píšem o špecifických jednotlivcoch. Keby som k tomu pristupovala tak, že idem zachytiť nejakú generáciu, tak by som nenapísala žiadnu knihu. Išlo práve o to, aby som odložila všetky zovšeobecnenia, a písala len pre seba. Postupne som sa naučila, že pri každej knihe treba začínať úplne od začiatku. Vytesniť očakávania a zaoberať sa v dialógu len sama sebou.

Vaše prvé texty zrejme zarezonovali aj kvôli Berlínu, ktorý je v nich medzi riadkami prítomný. Čím to je?

Berlín je akési miesto túžby. Niekto raz povedal, že je to hlavné mesto sveta minulého storočia. Vojny a pád múru v ňom zanechali veľmi silné historické, symbolické aj faktické stopy a zárezy. Preto je to mesto, o ktoré sa mnohí ľudia zaujímajú a ku ktorému sa cítia byť priťahovaní. Je pravda, že hoci sa moje písanie priamo na Berlín nevzťahuje, je na toto mesto naviazané. To určite hrá istú rolu.

Krátko po páde múru som bol v Berlíne a doniesol som si konkrétnu predstavu. Ovplyvnili ju napríklad David Bowie, Nick Cave alebo Blixa Bargeld. Ten obraz sa nakoniec naplnil len čiastočne. Ako vnímate to, že umenie, popkultúra či literatúra dokážu vytvárať silný obraz mesta?

Ja som čosi podobné zažila, keď som v polovici 90. rokov išla do New Yorku. Pracovala som tam pre jedny nemecké noviny. Vtedy ešte v Berlíne existovala túžba po Amerike. Dnes sa to už – nielen pre mňa a nie len kvôli Donaldovi Trumpovi – vytratilo. Vtedy som túto túžbu mala. Bola totálne ovplyvnená literatúrou, americkými short stories, kinom a trochu aj hudbou – Tom Waits, Charles Bukowski, Truman Capote, Hunter Thompson, Woody Allen.

Keď som prišla do New Yorku, tak mesto bolo do veľkej miery naozaj také, ako som si ho predstavovala. Bolo to zvláštne ponáranie sa do ulíc a atmosfér, ktoré som poznala – dym z kanálov, žlté taxíky, bary, v ktorých sedíte sami a pijete kokteil, požiarne rebríky, na ktorých sa fajčí. Bola to pre mňa naplnená túžba. Tá sa však potom uzavrela. Pôvodne som chcela v New Yorku ostať navždy. Stalo sa však niečo, s čím som nepočítala.

Čo?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie