Evropa je moc nemocná

„A volá,“ spieval pred vojnou Werich s Voskovcom. Znelo to humorne, hoci doba bola vážna, ale všetky doby sú vážne – ak ich práve žijeme. Dívam sa na fotku: veľké okno Hlávkovej koleje na Jenštejnskej ulici. Zdedil som izbu po fotografovi Ďurovi Liptákovi, na okne zvyšky lepiacej pásky. Torzá skvelej techniky sušenia fotografií, za ktoré dostal cenu vydavateľstva Time Life.

Možno práve v tej izbe býval študent Opletal, obeť nacistickej streľby a synonymum odporu. Meno žilo aj po polstoročí v študentskom sprievode, ktorý sa začal na pražskom Albertove (metafyzické univerzitné tehlové stavby ako z obrazu Giorgia de Chirica) a skončil v centre pod obuškami Verejnej bezpečnosti.

Na Albertove pred časom osadili pamätnú tabuľu s nápisom KEDY, AK NIE TERAZ, KTO, AK NIE MY. Veta z diela španielskeho rabína zas ožila, lebo vždy je naliehavý dôvod použiť ju. Jej naliehavosť ju vydeľuje z konkrétneho času. Elektrizovala včera, dnes aj zajtra. Lenže koho?

Ak sa dalo v Prahe v roku ’89 odvolávať na tradíciu pomníchovského odporu, aká tradícia existovala v Bratislave? Čím žili vtedajšie vysokoškolské internáty? Nadšeným proľudáckym hlasom z internátu Svoradov s prímesou vône slivovice? A čo z génov tej doby prežilo polstoročie?

Iste, dá sa začať od nuly a stavať aj na zelenej lúke. Ak mala Praha nepretrhnutú tradíciu občianskeho odporu, Bratislava si ju iba budovala z ochranárskych aktivít, citlivej umeleckej scény, pomerne málo známeho hlasu emigrantských skupín, retroaktivít ľudí roku ’68 a nábožensky motivovaného nepokoja.

Disproporcia intenzity chuti po zmene bola v roku ’89 viditeľná. Už samotný názov Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu evokoval odlišnosti. Fórum je široký priestor odkazujúci na názorovú rôznosť (čo, samozrejme, predznamenáva neudržateľnosť súdržnosti), hnutie Verejnosť proti násiliu evokuje aktuálny pocit (a jeho zraniteľnosť).

Oslavy tridsiateho výročia Novembra ukázali silu aj slabiny tradície. Kým v Čechách sa tradícia väčšinovo a viditeľne ctí (od študentského étosu cez konšpiračné, možno pravdivé a často nezmyselné hlúposti, po vyprázdnené vyhlásenia pragmatických majiteľov moci), na Slovensku panovalo rozpačité ticho. Rozhádané hlavné postavy slovenského Novembra sa ocitli na periférii a dátumu sa bezostyšne zmocnila oficiálna vládna garnitúra.

Nič nové. Keď sa v koši pri gilotíne ocitla hlava Robespierra, Dantona, Saint Justa a Charlotta si utrela nôž od Maratovej krvi, nič nestálo v ceste dedičovi revolúcie. Už v decembri ’89 obiehali po Slovensku cyklostylované listy s výzvami komunistov, aby členovia strany vstupovali do orgánov novej moci. Stalo sa.

Prednedávnom vysielala ČT dvojdielny dokumentárny film o Benešovi. Vecný, bez servítok a asi prvý pravdivý (opierajúci sa o množstvo kvalitných štúdií historikov). Sedemdesiat rokov po smrti rozporuplného československého prezidenta. Takže nás zrejme čaká ešte štyridsať rokov sentimentálnych spomienok aj konšpiračných výkladov. Nevadí. Ani miloská Venuša sa nezachovala celá, ani torzo revolučných myšlienok obsiahnutých v Napoleonových zákonoch nie je málo. Hlavu hore, Európa je taká.