Podcast: Vyrástla som v detskom domove. Deti som vychovala tak, aby nikdy necítili, že sú nikto
Helena nemala zážitky z Vianoc, z oslavy narodenín, zo školských výletov ako iní ľudia. A o tých z detského domova nechcela hovoriť, aby nebola ešte viac za čudáčku. Takto sa trápila až do svojej tridsiatky.
Helene sa len ťažko cez ústa prediera slovo rodičia. Muž a žena, ktorí ju splodili, tomuto slovu v jej očiach nedostoja.
On bol delikvent, ona sa predierala, ako sa dalo, čo znamenalo, že Helena bola na poslednom mieste jej životných priorít. Bola to učiteľka z jej školy, kto upozornil úrady, že dievča je zanedbané, hladné, nemá základné školské pomôcky a často ani nepríde na vyučovanie.
Dnes 54-ročná Helena putovala do detského domova. Mala sedem rokov. Dodnes si pamätá, aká bolo šťastná, že mala v posteli čisté, aj keď už trochu ošúchané obliečky. „Bol na nich obrázok vláčika, dodnes si to pamätám,“ hovorí.
Hoci mala v detskom domove teplé jedlo, čisté oblečenie, pomoc s úlohami, lebo v škole zaostávala, a nestretávala sa tam s pochybnými existenciami, aké si domov vodila jej mama, svoje detstvo si nepamätá ako šťastné.
„Vychovávateľky a vychovávatelia sa, myslím, snažili, ako sa dalo, ale bola to len ich práca. Keď sa im skončila zmena, vrátili sa k svojim rodinám a my sme pre nich prestali existovať. V domove som bola 11 rokov, staralo sa o mňa osem rôznych vychovávateliek. Odchádzali na materskú, za lepšou prácou, odsťahovali sa. Keď som potom v dospelosti začala chodiť na psychoterapiu, terapeutka mi hneď povedala, že toto k mojej stabilite a pocitu istoty či k schopnosti nadväzovať vzťahy a dôverovať ľudom, rozhodne neprispelo,“ vysvetľuje Helena.
Helena dlho nebola voľná na adopciu, lebo jej rodičia prejavili z času na čas o ňu záujem a chvíľu sa zdalo, že mama by si ju aj mohla zobrať späť. Mala dobrú prácu, dostala podnikový byt, rozumne hospodárila s peniazmi. Lenže potom si to náhle rozmyslela. „Povedala mi, že
