Nedeľná nekázeň: Si diamant, nie obličkový kameň

Podbean Player

V Afrike je jeden domorodý kmeň, ktorý má veľmi krásnu tradíciu. Keď niekto spraví niečo zlé, postavia ho do stredu, celý kmeň sa zhromaždí okolo neho a začnú ho chváliť, povzbudzovať a každý člen musí povedať jednu jeho dobrú vlastnosť. To všetko preto, lebo veria, že každé zlo sa trestá samo a človek potom ostane zlomený, bez sebavedomia a potrebuje počuť, v čom inom je zase úspešný, aj keď tu zlyhal.

Naša moderná spoločnosť postupuje presne opačne. Ak niekto spraví niečo zlé, všetci mu to dajú poriadne „vyžrať“. A to už ani nehovorím o cirkvách. Tie to majú občas akoby v náplni „poslania“ – kritizovať a udupať každého, kto sa niečím prehreší.

Ježišovým poslaním bolo povzbudzovať, dodávať nádej, prinášať útechu. V kostoloch sa síce číta evanjelium, ale už len také „zromantizované“. Ale Ježiš naozaj väčšinu času trávil s ľuďmi, ktorými by dnešní návštevníci kostola pohŕdali.

Každý človek na svete je ako diamant, len treba mať dobré srdce to vidieť. Nemôžeme sa k druhým správať ako k obličkovému kameňu. Príliš ľahko delíme svet len na prostredie života a prostredie smrti. Schválne nepoužijem pojem kultúra, lebo niektorým ľuďom by zabehol rožok pri rannej káve, takí sú citliví na tento pojem. A ja nemám poslanie rozrušovať.

Šíri sa kultúra vylučovania. Navrhoval by som pochod za jej odstránenie. Prichádzajú za mnou ľudia, ktorí sa chcú liečiť zo zranení, ktoré im spôsobilo to, čo škaredé na seba samých počuli na posvätných miestach. A je mi z toho smutno. Jazyk síce nemá ani jednu kosť, ale sám láme naše vnútorné kosti.

Pochváliť druhého nie je až také ťažké. Každý má v sebe aj dobro, veď Boh stvoril ľudí dobrých. Druh nášho náboženského fašizmu vidieť všade len zlo, hriech, hnoj a smrť je najlepšou cestou úplne pochovať Boha a jeho pôsobenie v našom ľudskom svete.

Chcieť mať všetko len krásne trblietavo čisté a podľa vlastných predstáv je znakom duchovnej malosti. Aj sám Boh prichádza do ľudského sveta, ktorý je farebný a tancuje spolu s nami tanec života. Musel nám to tak názorne ukázať, keď nám jazyk stvoril ako niečo podobajúce sa na slizkého hada v jaskyni, a uši máme až dve, krásne tvarované ako satelity lásky, ktoré vedia zachytiť krásu v človeku a byť ňou nadšený.

Dajme si čas vidieť krásu a dobro v človeku. Kostoly neslúžia na to, aby sa človek v nich uzamkol pred tým zlým „liberálnym“ svetom a počúval rečičky o tom, ako on a jeho vlastní sú tí čistí a dobrí. Staré latinské „in fuga salus“ – v úteku je spása – je naivný výrok ľudskej zbabelosti a náboženskej zaostalosti. Kostol má byť miestom, kde človek prijme dar lásky a nesie ho ako dar svojim drahým. A čím viac bude liturgia komplikovanejšia a honosnejšia a čím viac sa budeme vracať k starým formám cudzím človeku a jeho svetu, tým viac sa aj vzďaľujeme od Boha, ktorý si nezakladá na pompéznej oslave svojej slávy, ale ktorý túži po tom, aby sme sa stali ľuďmi – ako sa stal on.

Ak chceme naozaj pokročiť v duchovnom živote a v rozvoji svojej ľudskosti, predstavme si svojho nepriateľa a hľadajme na ňom to dobré, pochváľme ho za dobro, ktoré v sebe má. Pamätám si z hodín dejepisu, ako učiteľka hovorila o jednom starovekom panovníkovi, aký bol zlý a krutý, ako nič dobré neurobil. A potom dodala, že jednu vec spravil dobrú. Keď zomrel. Škoda, nevedela na ňom nájsť nič pekné.

Každý človek je stvorený na Boží obraz a Boží obraz sa nedá zdeformovať. Máme za úlohu druhým pripomínať ich krásu, dôstojnosť, veľkosť, nie ich ubíjať tým, čo nerobia správne. Láska lieči sama seba a nakoniec nebude predsa robiť zle tomu, koho miluje.

Nietsche bol frustrovaný z Boha, Cirkvi a sveta a vyhlásil „God is dead“ – Boh je mŕtvy. Boh mu to nemal za zlé. Dobre si začal správnym písmenkom, ale pravdou je, že „God is dad“ – Boh je ocko. Ako dobrý otec chce, aby sme si aj my navzájom rozumeli. Život nie je pre nikoho jednoduchý. Nebuďme na seba takí prísni. Majme úctu k životnému príbehu druhých ľudí a nehľadajme na nich chyby a zlyhania, ale ich prednosti. Vždy je dôvod na pochvalu. Pochvala nie je ťahanie medových motúzov, je to prirodzená vec, ktorú láska robí štedro a nezištne