Denník N

Zaujíma ma podstata českého národa, hovorí fotograf Tomáš Pospěch. Nafotil viac ako 600 rovnakých socialistických domov

Fotograf a pedagóg Tomáš Pospěch. Foto - Robert Barca
Fotograf a pedagóg Tomáš Pospěch. Foto – Robert Barca

Tomáš Pospěch je historik umenia a fotograf, ktorý pôsobí ako pedagóg na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave, no zároveň sa venuje aj vlastnej tvorbe. V Bratislave mu práve prebieha výstava Poľnohospodárske práce, ktorá sa týka socialistickej utópie v slávnom JRD Slušovice.

V rozhovore hovorí Tomáš Pospěch aj o tom,

  • čo je dôležité na fotografiách historických udalostí,
  • aké motívy si vyberal, keď sa snažil zachytiť „češství“ – identitu českého národa,
  • čím ho fascinuje rodinný dom „šumperák“, najčastejšie realizovaný československý dom v 20. storočí,
  • že irónia a humor sú prostriedkom, ako hovoriť aj o suchých až intelektuálnych témach.

Ako ste sa dostali k fotografii? Už to tak býva, že väčšinou k tomu človek dozrie počas dospievania. Bolo to tak aj u vás?

Áno. Mám jednu verziu pre kamarátov a jednu pre verejnosť. V tej pre verejnosť opisujem, ako som od štrnástich jazdil „na vandry“. Všetci kamaráti hrali na gitaru, to som ja nevedel, nezostávalo mi nič iné, ako v zúfalstve nosiť foťák od rodičov.

A tá druhá?

Druhá verzia je, že som mal to šťastie, že som sa vždy do niečoho zbláznil a zažral. Napríklad som vždy chcel ísť na lesnícku strednú školu. V tretej triede som sa začal venovať ornitológii, neustále som chodil do knižnice. Nechceli ma púšťať do oddelenia pre dospelých, kde bola odborná literatúra. Ale aj tak som tam stále chodil a stál pri pulte tak dlho, až mi to dovolili.

Alebo som bol členom záhradkárskeho zväzu, sekcie kaktusárov. V zásielkovej predajni v Chrudime som v ôsmej triede objavil semená Lofofory Williamsovej. Je to vizuálne zvláštny kaktus, vyzerá ako nosorožec, nemá ani tŕne, len také štetinky. Ako dieťa som si objednal semienka a vyrástlo mi 26 rastlín. V Přerove som mal v rámci nášho zväzu prednášku pred všetkými tými dospelákmi. Lofofory som pestoval až do vysokej školy. Potom ich maminka preliala a všetky „chcíply“. Až rok na to som sa pri čítaní odbornej literatúry dozvedel, že Lofofora je totožná s tzv. peyotlom. Obsahuje meskalín a asi ďalších 20 psychotropných látok a ide o najslávnejšiu indiánsku drogu. Ako dieťa som tak mohol za socializmu normálne pestovať drogu a byť na to špecialista. (smiech)

Prepáčte, ale ako súvisí psychedelický kaktus s fotografiou?

No tak, že som sa vždy do niečoho takto zažral. Od detstva mám množstvo alergií a zdravotných problémov, takže ma na tú lesnícku školu doktorka nepustila. Musel som ísť na gymnázium a tam som sa v druhom alebo treťom ročníku začal venovať fotografii. Fotografoval som kaktusy a študoval odbornú literatúru a vďaka tomu som sa dostal k umeniu.

Aj s vysokou školou ste mali takýto príbeh?

Na vysokú som chcel ísť najviac na geodéziu a kartografiu. Ale keďže človek mohol skúsiť až päť škôl a ja som si nevedel vybrať, podal som si prihlášku aj na fotku a dejiny umenia. Tak som zmaturoval a v lete som odišiel na východné Slovensko pásť ovce. Na geodéziu ma

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie