Denník N

Nebol politickým človekom, do Nežnej sa však zapojil. Pred nacionalistickými vášňami po rozpade republiky sa vrátil na Moravu

Josef Hladík. Foto - Post Bellum
Josef Hladík. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Josef Hladík sa narodil 22. júna 1951 v Břeclavi ako najmladší zo šiestich detí. Jeho otec bol murár, neskôr pracoval v železiarňach v Třinci. Matka (pôvodom z Podkarpatskej Rusi) bola ženou v domácnosti.

Obaja rodičia sa od politiky viac-menej dištancovali. Matka bola úplne apolitická, otec po 2. svetovej vojne iba krátky čas pôsobil v Sociálnej demokracii. Svoje deti však vystríhal, aby do žiadnej strany nevstupovali.

Josef nikdy nebol členom komunistickej strany, Socialistického zväzu mládeže ani podobných inštitúcií. Aktivizoval sa iba v Revolučnom odborovom hnutí, čo bolo vtedy prakticky povinné.

Jeho dvaja starší bratia (1934, 1935) sa však stali členmi KSČ. S okupáciou sovietskych vojsk v roku 1968 však rozhodne nesúhlasili. Vnímali ju ako násilnú, protizákonnú, protiústavnú. Na protest obaja vystúpili zo strany.

Okupácia sovietskymi vojskami

Sovietska okupácia zanechala v Josefovi silné spomienky. Vtedy bol učňom druhého ročníka v odbore montér oceľových konštrukcií a bol na učňovskej praxi v závode Nová huť Klementa Gottwalda v pobočke v Hustopečiach.

Ráno po príchode okupantských vojsk, 21. augusta 1968, ako po iné dni odišiel na prax. V závode už bola demonštrácia: „Niektorý z odborových funkcionárov na provizórnom pódiu hlásal, že buď vojaci odídu, alebo nás všetkých postrieľajú. Nás ako učňov vtedy radšej pustili domov.“

Spomína si tiež na kolóny tankov tiahnuce od Břeclavi k Ledniciam: „Bol to otrasný zážitok, ktorý mám zafixovaný doteraz.“

O rok neskôr, presne na deň výročia okupácie, začala komunistická Štátna bezpečnosť robiť veľké čistky medzi občanmi, ktorí proti okupácii aktívne vystupovali. Josefovho najstaršieho brata za jeho názory dokonca na niekoľko dní zatkli a celú rodinu označili za „protirežimovú“.

Sťahovanie na Slovensko

V roku 1972 sa Josef oženil a prisťahoval sa k manželke Jane do Levíc. Hneď v nasledujúcom roku začal popri zamestnaní študovať, najprv na Strednej priemyslovej škole v Leviciach (päť rokov), a potom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium skončil v roku 1983.

Keď v roku 1974 emigrovala jeho sestra do USA, upustil od plánov vrátiť sa na Moravu. S manželkou sa obávali o svoje zamestnanie. Vtedy bola učiteľkou, neskôr riaditeľkou materskej školy, Josef popri práci na okresnom národnom výbore práve diaľkovo končil štúdium na univerzite.

Sestrinu emigráciu v práci tajil, dokonca aj pred vlastnými deťmi. Proti rodinám emigrantov býval režim automaticky nepriateľský a prenasledoval ich. „Vždy som sa pýtal, ako je možné, že socialistický režim chce urobiť z mojej sestry, ktorá je kuchárka v Los Angeles, môjho triedneho nepriateľa,“ hovorí.

V období normalizácie Josef nejaké opozičné aktivity proti režimu nevnímal, ani sám žiadne nevyvíjal. Chodil voliť, no dával si veľký pozor, aby nevstúpil do KSČ. To mu radil i najstarší brat. Pretože dobre vedel, že bývalí straníci boli posudzovaní omnoho horšie ako tí, ktorí členstvo v strane nikdy nemali.

Pád komunistického režimu sa ešte dlho nedal očakávať. Čiastočné uvoľnenie začalo byť citeľné až po nástupe prezidenta Michaila Gorbačova v roku 1985. Mnohí si mysleli, že socializmus bude možno mäkší podľa „juhoslovanského“ modelu, a začalo sa dokonca hovoriť aj o akejsi forme drobného podnikania na základe povolení vtedajších národných výborov.

Realita až do roku 1989 však nebola taká ružová. Informácie o politickom dianí v krajine sa Josef dozvedal z vysielania rádia Slobodná Európa. Nielen tam bolo cítiť postupné narastanie protirežimových nálad.

V lete 1989 priniesli na výstavbu elektrárne Mochovce niektoré pražské firmy ako Škoda Praha, Potrubí Praha, Elektrotechnické závody Praha, Arma Beton Praha a ďalší dokument s názvom Niekoľko viet.

Bola to petícia opozičného hnutia Charta 77, ktorá žiadala prepustenie politických väzňov a demokratické reformy. Zopár inžinierov z elektrárne ju vtedy podpísalo a o niekoľko dní ich menoslov čítala Slobodná Európa. Základné organizácie strany petíciu označovali za pamflet a písali do novín, že bráni ľuďom v práci.

Josef vtedy pracoval v elektrárni Mochovce ako vedúci odboru personálnej práce a sociálneho rozvoja. Nariadenie námestníka, aby dal signatárom petície výpoveď aj napriek vyhrážkam, že inak dostane výpoveď on sám, jednoznačne odmietol. Riadil sa zákonníkom práce a nebol si vedomý, že by porušili pracovnú disciplínu. Nakoniec nikoho neprepustili.

Do situácie sa primiešali revolučné novembrové udalosti a v podniku sa nadvláda predstaviteľov KSČ skončila.

Revolúcia v Leviciach

V priebehu novembra 1989 Josef práve kolaudoval nový dom v Kalinčiakove (miestna časť Levíc). O násilnom zásahu proti študentom v Prahe 17. novembra sa dozvedel veľmi rýchlo z vysielania Slobodnej Európy, ktorá mala na mieste svojho novinára Pavla Pecháčka.

Štátna televízia a rozhlas tieto udalosti až do 25. – 26. novembra zatajovali alebo zľahčovali. Tvrdili, že sa nič nedeje, vraj sú to len provokácie, aktivity „protisocialistických živlov“ či pomýlených študentov.

Slobodná Európa však už informovala o veľkých demonštráciách v Prahe a následne aj v Bratislave. V tom čase sa Josef rozhodol, že sa chce do revolúcie zapojiť a začal sa zúčastňovať demonštrácií na námestí v Leviciach. Ich hovorcom bol Bohumil Horniak, tribúnom vystúpení Eva Sahligerová, v tom čase profesorka na priemyslovej škole v Leviciach, ktorú Josef do tej doby nepoznal.

Prvé demonštrácie boli neozvučené, veľmi rozpačité, neutrálne. Nie ako v Prahe či v Bratislave. Vystupovali tam aj predstavitelia KSČ, ktorých však zväčša vypískali. Neskôr sa zistilo, že tieto akcie z podkrovných miestností budovy mestského úradu monitorovala ŠtB.

Po stretnutiach na námestí sa demonštranti schádzali v Klube mládeže na Vojenskej ulici v Leviciach. Tu sa začala rozvíjať občianska odvaha a vyjadrovať občianske názory. Začala sa formovať bunka hnutia Verejnosť proti násiliu v Leviciach.

Spočiatku išlo o veľmi široké hnutie, veľa ľudí tam prišlo zo zvedavosti, veľa ľudí prvýkrát malo možnosť prejaviť vlastný názor, čohosi sa zúčastniť.

Levice v roku 1989. Foto – archív J. H.

Návrh na odvolanie Husáka sa neujal

Po generálnom štrajku asi 29. novembra bolo na odborovej rade v Leviciach zvolané neoficiálne stretnutie s okresným vedúcim tajomníkom KSS Bernardom Slobodníkom. Za občianske hnutie prišlo okrem Josefa ďalších 5 – 6 ľudí. Ako bežní občania a obyvatelia Levíc chceli diskutovať na celospoločenské, celookresné či mestské témy.

Josef si spomína, ako ich súdruh okresný tajomník strany oslovil: „Vážení priatelia a nepriatelia, …“ Spomína si tiež, že dovtedy nebolo zvykom viesť voľné diskusie. „Človek mal akúsi sebacenzúru“ a dodáva: „fungovala dvojaká morálka, jedna doma, druhá bola verejná. A tá znamenala byť ticho. Ľudia sa báli povedať vlastný názor.“

A počas Nežnej revolúcie to v podstate len vyplávalo na povrch. Vtedy Josef cítil, že sa voči socialistickému režimu definitívne vymedzil, a že pre neho nie je cesty späť. Vedel, že riskuje svoju a manželkinu prácu, kariéru i postavenie, že sa mu môže stať to, čo jeho bratom po roku 1969, ktorí boli profesijne „odsúdení k lopate“. Zároveň však bol pre neho tento pocit veľmi oslobodzujúci.

V týchto dňoch ešte nebolo nič rozhodnuté. Ľudové milície boli v pohotovosti a komunisti stále očakávali pomoc zo Sovietskeho zväzu, ktorá nakoniec neprišla. Ale to sa vtedy ešte nevedelo. Zo stretnutia odchádzali v podstate bez výsledku a s dohovorom, že sa znovu zídu. Bol to len prvý pokus o dialóg, ktorý však zo strany vládnych predstaviteľov začínal oslovením „nepriatelia“.

Počas nasledujúceho zasadnutia Okresného národného výboru v Leviciach už nesedeli zástupcovia komunistickej strany za vrchstolom. Josef sa rokovania pléna ONV zúčastnil ako člen komisie plánovania a výstavby za elektráreň Mochovce kvôli požiadavkám na výstavbu nových bytov.

V rámci diskusie, ako jediný a možno ako prvý na oficiálnej pôde okresu Levice, vystúpil a požiadal, aby plénum ONV schválilo poverenie pre dvoch prítomných poslancov Federálneho zhromaždenia, aby mohli dať návrh na odvolanie prezidenta ČSSR Gustáva Husáka.

Celé zhromaždenie vtedy zašumelo. V pléne stále sedeli komunistickí predsedovia národných výborov a poslanci za komunistickú stranu. Plénum návrh, prirodzene, neschválilo. Jeden z poslancov potom vystúpil a povedal, že súdruh Husák je taký veľký človek a politik, že sám vie, čo má robiť.

Dubček v Leviciach. Foto – archív J. H.

Miestne hnutie v Leviciach

Na ďalších stretnutiach v Klube mládeže, už v čase, keď bolo zrejmé, že sa hnutie stane zložkou VPN, vznikla diskusia na tému novej hlavy štátu. Dosť ľudí, hlavne starších, zastávalo názor, že prezidentom by mohol byť Alexander Dubček. Väčšina sa však prikláňala na stranu Václava Havla a nakoniec sa prijalo uznesenie, aby bol za prezidenta zvolený práve Havel.

Za hlavné ciele si hnutie v Leviciach stanovilo zrušenie článku číslo štyri Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany v štáte a spoločnosti, odstavenie komunistickej moci z jednotlivých inštitúcií a podnikov, výmenu poslancov v obciach a demokratické voľby, ktoré sa nakoniec v júni 1990 aj konali.

Niekoľko týždňov pred prvými slobodnými voľbami Josef trávil s kolegami v koordinačnom centre VPN celé dni aj noci. Riešili rôzne žiadosti občanov a nepretržitú distribúciu letákov. Tú zabezpečoval pán Vecan. Veľkú časť práce vykonali aj doktor Peter Turay a stavebný inžinier Igor Konka.

Celkom rýchlo malo VPN vybudované ďalšie bunky v Želiezovciach, kde pôsobil Pavol Polka, v Šahách MUDr. Žuffa, v Pukanci Zdenko Obadal, v Tlmačoch pán Krutý a v Šarovciach Judita Trníková.

V Leviciach medzi hlavné osobnosti patrili: Eva Sahligerová, Pavol Čučka, Vladimír Kotrus, za maďarskú iniciatívu Dr. Michal Zoller a Ing. Zoltán Névery.

Na odstránenie stranovlády a členov KSČ z inštitúcií hnutie vynaložilo ohromnú snahu. Nekonalo sa to však násilným spôsobom. Stav spoločnosti už dospel do fázy, keď ľudia, ktorí cítili, že majú takpovediac „maslo na hlave“ odchádzali sami, alebo VPN-ky zriadené na inštitúciách podávali návrh na ich odstúpenie.

Členovia VPN sa dohodli, že politika zostane za bránami závodov. To bolo opakom zvyku dovtedajšieho režimu, keď predseda straníckej organizácie stál vo firme či inštitúcii takmer na úrovni vedúceho jednotky, alebo dokonca nad ním. Hnutie takúto „infiltráciu“ politiky do firiem odmietalo. Nepovažovali za správne, aby niekto rozhodoval podľa straníckych záujmov o tom, čo sa bude vyrábať a predávať, koľko bude ľudí vo fabrike, kto dostane výpoveď, kto bude prijatý a podobne.

Po rozpade spoločného štátu sa vrátil na Moravu

V čase krátko po revolúcii malo VPN veľkú popularitu. Bolo však založené na myšlienke, že je pre všetkých. Nikoho neselektovali ani bývalých komunistov. A tak vznikol široký prúd názorov.

Keď sa vynorila česko-slovenská štátoprávna otázka a začalo silnieť nacionalistické pnutie, v mnohých mestách sa zrazu začalo rozprávať o rehabilitácii Josefa Tisa, o Slovenskom štáte.

V Leviciach poniektorí, podľa Josefa väčšinou bývalí členovia komunistickej strany, chodili po uliciach a písali: Maďari za Dunaj a Česi peši do Prahy. Silný nacionalizmus bolo cítiť aj z činnosti predstaviteľov Matice slovenskej a Slovenskej národnej strany.

Iniciatívu vo VPN v tomto smere prebral reformný komunista Vladimír Mečiar. Na snemoch hlásal ideu osamostatnenia Slovenska a začal podnikať kroky, ktoré boli v rozpore s ideami VPN. V Leviciach bol iniciátorom takýchto odstredivých síl Tibor Kuzbert.

Ich názory zdieľalo čoraz viac ľudí, ktorí tvrdili, že Slovensko je, hlavne v hospodárskej oblasti, vo federácii znevýhodnené. V tom mohli mať sčasti aj pravdu, no s ich riešením rozdelenia štátu však VPN nesúhlasila. Aj väčšina občanov bola za zotrvanie v spoločnom štáte, samozrejme, za zvýšenia kompetencií a právomocí slovenskej časti republiky.

V roku 1991 sa VPN začalo trieštiť a Mečiar založil vlastné Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Viacerí z reformných komunistov odišli s ním.

Po nasledujúcich voľbách v roku 1992 už bolo zrejmé, že reformná pravica na Slovensku slabne a k moci sa dostáva Mečiar. To bol pre Josefa náznak, že začala demontáž spoločného štátu. Ako rodák z Moravy vnímal silnejúce nacionalistické vášne na Slovensku veľmi osobne, keďže nálady boli vyslovene protimaďarské a protičeské.

Koordinačné centrum VPN v Leviciach Josef opustil v roku 1992 a v roku 1993 sa aj s celou rodinou vrátil na Moravu. Na Slovensko však nikdy nezanevrel.

Nenávistné reči, ktoré viedla SNS či Markuš z Matice slovenskej o tom, ako „Česi udýchavajú Slovákom vzduch“ vždy považoval za primitívne. V tom čase však, bohužiaľ, padali na úrodnú pôdu.

Dnešná mladá generácia je podľa neho iná a s týmto problém nemá. Jej výhodu vidí v jazykovej vybavenosti, rozhľadenosti, vzdelanosti a v tom, že sa nemusí potýkať s neslobodou slova ako jeho generácia.

Dôkaz o vysokej politickej a morálnej úrovni slovenského obyvateľstva spozoroval aj počas posledných prezidentských volieb, keď veľa Slovákov cestovalo z Čiech cez Břeclav do Kútov, do prvej volebnej miestnosti, aby odovzdali svoj hlas.

Verí, že: „Ak si mladá generácia uchová základné povedomie a hrdosť na domovinu a základný politický rozhľad, má šancu posunúť naše krajiny ďalej.“

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

17. november

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie