Kde sa berie istota, že maďarská strana podporí prodemokratickú vládu?

V rovnaký deň ako Most-Híd schválila svoju kandidátku do budúcoročných parlamentných volieb aj mimoparlamentná SMK, druhá „veľká“ maďarská strana na Slovensku. Jej politikov potom na spoločnej kandidátke volebnej strany s prapodivným menom Maďarská komunitná spolupatričnosť v nedeľu doplnili kandidáti ďalších ešte menších strán Maďarského fóra a hnutia Spolupatričnosť.

Na 150-člennej kandidátke obsadí SMK 90 miest, Maďarské fórum a Spolupatričnosť dostali rovnako po 30 pozíciách. V podstatnej prvej dvadsiatke má SMK 12 a ostatní po štyroch kandidátoch. Kandidátku povedie jeden z najznámejších politikov SMK Gyula Bárdos, súčasní lídri strán majú ďalších šesť miest.

Dvojkou je predseda Spolužitia Szabolcs Mózes, trojkou šéf republikovej rady SMK a jeden z jej najaktívnejších politikov Péter Őry, štvorkou predseda Maďarského fóra Zsolt Simon, päťkou predseda SMK József Menyhárt a šestkou najznámejší politik Spolupatričnosti Örs Orosz.

Zaujímavé je, že predchádzajúci dvaja lídri SMK Pál Csáky a Jó­zsef Berényi, ktorí stranu dostali a doteraz bezpečne udržiavali mimo parlamentu, asi dokázali vyvodiť osobné ponaučenie alebo k nemu boli dotlačení – skončili na konci kandidátky. Väčšia obeť je to pre pracovitého Berényiho, ktorý je ešte pomerne mladý. Csáky, ktorý, naopak, pracovitosťou nikdy nevynikal a ťažko zvláda, že vypadol z Európskeho parlamentu, je už aj tak v dôchodkovom veku.

Menej zúfalá kandidátka

Nielen vďaka tomu vyzerá kandidátka Maďarskej komunitnej spolupatričnosti aspoň na prvý pohľad rozumnejšie a menej zúfalo ako kandidátka Mosta. Zdá sa, že na rozdiel od bugárovcov napríklad vzali vážnejšie omladenie. Na kandidátke nie sú ľudia, ktorí by na veľkú časť verejnosti pôsobili ako päsť na oko, na rozdiel povedzme od Bélu Bugára či Eleméra Jakaba na druhom a na šiestom mieste kandidátky Mosta. Jednoznačne lepšie si vybrali aj lídra kandidátky.

Gyula Bárdos na rozdiel od lídra kandidátky Mosta Árpáda Érseka dobre zvláda verejné vystúpenia. Patrí k umierneným politikom strany a ako prezidentský kandidát v roku 2014 si svojím rozumným vystupovaním získal aj sympatie mnohých Slovákov.

Oproti väčšine svojich straníckych kolegov sa Bárdos príliš nezapájal do nadávania na bugárovcov, nepatril medzi tých, čo ich neustále verejne označovali za zradcov a zapredancov. Od začiatku preto bol favoritom na lídra prípadnej spoločnej kandidátky Mosta a SMK a dnes je tým, kto má najlepšiu šancu osloviť bývalých voličov Mosta.

Získanie týchto sklamaných ľudí je základnou podmienkou, aby kandidátka Maďarskej komunitnej spolupatričnosti dostala aspoň päť percent hlasov a SMK sa po desiatich rokoch vrátila do parlamentu. To bude asi hlavný dôvod, prečo sa Csáky a Berényi museli pratať na koniec zoznamu.

Pri bližšom pohľade je to však aj s kandidátkou SMK zložitejšie. To, že na nej nie sú až také, verejnosť iritujúce osoby, je dané aj tým, že SMK ako mimoparlamentná strana nebola v žiare reflektorov a jej politici, spolu s politickými nováčikmi na kandidátke, svoju činnosť vyvíjali v závetrí.

Bolo ich vidieť len v rámci komunity, odkiaľ nie je zvykom informácie vynášať do väčšinového diškurzu. Nie sú však obvykle o nič menej problematickí.

Sám Bárdos je kandidátom prijateľným pre väčšinu príslušníkov menšiny aj preto, lebo sú v rámci vlastného verejného života zvyknutí na trochu iné politické móresy. Neprekážajú im veci, nad ktorými by nejeden slovenský volič krútil hlavou.

Bárdos je pritom stelesnením týchto móresov, hlavných problémov maďarskej spoločnosti a maďarského verejného života na Slovensku. Je lídrom spoločnej kandidátky menšinových strán, členom celoštátneho predsedníctva SMK a zároveň šéfom Csemadoku, ktorý by mal byť oficiálne nepolitickou kultúrnou organizáciou.

Nikdy ním však nebol, táto organizácia platená aj z verejných peňazí sa vždy aktívne zapájala aj do volebných kampaní maďarských strán (ale len tých nacionálnejších). Naposledy napríklad zbieral podpisy pod žiadosť o registráciu hnutia Spolupatričnosť. V čase, keď sa stal Bárdos šéfom Csemadoku, bol dokonca podpredsedom SMK a tohto postu sa vzdal iba po nátlaku – sám nechápal, prečo by malo byť súbežné zastávanie týchto dvoch funkcií problém.

Bárdos je symbolom hlavného problému, ktorý menšinový politický život gniavi – strany, najmä SMK, kontrolujú všetko, takmer neexistuje od strán nezávislá občianska sféra, nezávislé médiá, a tým pádom ani nič, čo by v rámci menšiny mohlo politickú elitu aspoň ako-tak kontrolovať,  jej vplyv obmedzovať a vyvažovať.

Bárdos je medzi politikmi SMK skôr výnimkou aj v tom, že vystupuje pomerne zdržanlivo voči režimu Viktora Orbána v Maďarsku. Príliš ho nechváli ani neobhajuje, na druhej strane ani verejne nekritizuje to, že Orbán pomaly vládne ako plnohodnotný diktátor. Niet sa čo čudovať, SMK aj Csemadok sú od Orbána mentálne aj finančne závislé, ich akcie neraz pripomínajú skôr míting Fideszu.

A takto to na kandidátke väčšinou pokračuje. Je čoraz jasnejšie, že za hnutím Spolupatričnosť stoja oligarcha Oszkár Világi a Budapešť. Lídri Spolupatričnosti možno pomôžu SMK s tým, čo jej doteraz vôbec nešlo. Ako „občianski aktivisti“ a organizátori populárneho letného mládežníckeho tábora v Gombaseku azda dokážu osloviť aj mladých voličov.

V skutočnosti však väčšina týchto mladých nikdy nemala s občianskou sférou nezávislou od strán veľa spoločného. Aj tábor organizujú najmä z peňazí, ktoré dostávajú od Orbána, sami sú od peňazí z Maďarska existenčne závislí a Orbán nič nedáva zadarmo – očakáva za to lojalitu a presadzovanie svojich záujmov. Podľa toho vyzeral aj tohtoročný program tábora.

Líder Maďarského fóra Zsolt Simon patrí k menej významným menšinovým oligarchom. Trochu si napravil povesť tým, že odišiel z Mosta po tom, ako Bugárova strana išla do koalície so Smerom a s SNS. Financovanie jeho strany je však stále záhadou a ani Simon a jeho spolustraníci Orbána verejne nekritizujú (aj keď to niektorí z nich v minulosti robievali).

Je vôbec zaujímavé, ako sa politici SMK, Fóra a Spolupatričnosti oblúkom vyhýbajú otázke svojej vlastnej závislosti od nedemokratického režimu susednej krajiny. To isté však robia aj maďarskí publicisti podporujúci spoluprácu maďarských strán, či už s Mostom, alebo bez neho a slovenskí opoziční politici presadzujúci spoluprácu s SMK.

Koho si Orbán vyberie

Na slovenskej strane prežíva trochu naivná, často však aj účelovo živená ilúzia o tom, že je prítomnosť nejakej maďarskej strany v parlamente nutná, lebo bez nej nie je možné ukončiť panovanie Smeru a nemôže vzniknúť demokratická prozápadná vláda. Kde sa však berie istota, že akákoľvek maďarská strana podporí prodemokratickú vládu, a nie druhú alternatívu – zotrvanie Smeru pri moci? Najmä po posledných štyroch rokoch vládneho angažmán Mosta.

Je pravdou, že v minulosti maďarské strany podporovali demokratický vývoj, odvtedy sa však veľa vecí zmenilo. Nikdy po roku 1989 napríklad žiadna maďarská strana zo Slovenska nebola tak jednostranne závislá od Budapešti ako strany Maďarskej komunitnej spolupatričnosti. A nik­dy zároveň v Budapešti nevládol taký nedemokratický režim.

Je pravdou, že SMK a jej spojenci dnes spoluprácu so Smerom a s SNS hlasne odmietajú, takýto dojem sa však pred minulými voľbami snažil vzbudiť aj Bugár. A keď sa bude na Slovensku zostavovať nová vláda, vďaka svojej závislosti to nebudú v prvom rade politici Maďarskej komunitnej spolupatričnosti, kto sa rozhodne, koho ponuku prijme, ak sa dostanú do parlamentu.

Orbán dal jasne najavo, že sú mu bližší Smer a SNS než strany dnešnej opozície na čele so „Sorosovými agentmi“. Aj v rámci EÚ a V4 sú pre neho lepšími spojencami Fico, Pellegrini a Danko než ktokoľvek z demokratickej opozície.

Neznamená to nevyhnutne, že SMK nepôjde do vlády s dnešnou opozíciou, ak dostane dobrú ponuku a ak Orbán usúdi, že je pre neho výhodné mať svojich ľudí aj v takejto vláde. Aspoň zatiaľ však s ňou môžu Pellegrini, Fico a Danko počítať minimálne v rovnakej miere ako Truban, Kiska, Sulík či Matovič.