Nejde im o pravdu ani o diskusiu, len súdia a chcú ohúriť. Skúmali ľudí, ktorí sa pasujú do roly morálnych majákov

„Zdá sa mi, že niektorí mladí ľudia (…) majú pocit, že zmenu dosiahnu tým, že druhých budú čo najviac súdiť,“ povedal minulý mesiac bývalý americký prezident Barack Obama vo videu, ktoré má za pár týždňov milióny zhliadnutí.

Obama v ňom dodáva: „Keď napíšem tweet alebo spravím hešteg o tom, ako ste nespravili niečo dobre alebo ste použili zlé sloveso, tak sa môžem spokojne usadiť a užívať si to, lebo, človeče, vidíš, aký som ja uvedomelý? To nie je aktivizmus, to neprinesie žiadnu zmenu. Ak nerobíte nič iné, len hádžete kamene, ďaleko sa nedostanete.“

Podľa Obamu sa treba rozlúčiť s predstavou, že ľudia sú buď dokonalí (podľa našich predstáv), alebo zlí. „Svet je komplikované miesto a veci nie sú iba čierno-biele. Ľudia, ktorí robia skvelé veci, majú chyby. Tí, s ktorými bojujete, môžu milovať svoje deti. Môžete mať mnoho spoločného.“

https://twitter.com/JonHaidt/status/1189548401135964161

Naschvál zahanbujú druhých

Jav, ktorý americký exprezident opísal, sa v angličtine volá „moral grandstanding“ a minulý mesiac o ňom vyšiel článok vo vedeckom časopise Plos One.

V slovenčine preň nemáme žiaden elegantný výraz a v podstate znamená využívanie morálneho jazyka na budovanie vlastného spoločenského postavenia vo verejnom priestore, najmä na sociálnych sieťach.

Slovo „grandstanding“ doslova znamená šou či správanie, ktoré má ohúriť druhých.

Ako píšu autori spomínanej štúdie z Plos One, takíto ľudia „vytrubujú morálne obvinenia, zúčastňujú sa verejného zahanbovania druhých a hlásajú, že každý, kto s nimi nesúhlasí, sa samozrejme mýli. Preháňajú to aj s emocionálnym prejavom“.

„Nuansy a pravda sú obeťami tejto súťaže, ktorej cieľom je získať uznanie od druhých,“ píše o negatívnych dôsledkoch morálneho „grandstandingu“ svetoznámy sociálny psychológ Jonathan Haidt z New York University Stern School of Business. V článku pre The Atlantic zahraničný vedec dodáva, že ľudia, ktorým ide o „grandstanding“, skúmajú každé slovo svojich oponentov, „aby mohli na verejnosti ukázať, akí sú morálne pobúrení. Úmysly druhého sa pritom ignorujú“.

Morálne pobúrenie utrhnuté z reťaze

Mnohé výskumy v minulosti ukázali, že karhanie druhých funguje ako nástroj na vylepšenie vlastnej reputácie. Ak niekomu v práci vynadáme, že je lenivý alebo nedochvíľny, dávame tým vlastne najavo, že my takí nie sme a možno sa na nás spoľahnúť.

Povedané inak, tým, že z niekoho spravíme hlupáka, ukazujeme, že my sme géniovia.

Morálne pobúrenie je vysoko funkčné, lebo ak zistíme, že niekto z kolegov či zo známych je „čiernym pasažierom“, ktorý sa rád ohreje pri spoločnom ohni, no vlastné polienko doň nevloží, rozhorčeným správaním mu dáme najavo, aby sa vpratal do kože, inak bude zle. Skupina, kde všetci ťahajú za jeden povraz, funguje lepšie.

Na sociálnych sieťach sa však morálne pobúrenie utrhlo z reťaze. Ako píše Haidt pre The Atlantic, ľuďom, ktorí robia morálny „grandstanding“, nejde o pravdu. Takí ľudia sa naschvál pasujú do roly morálnych majákov, aby sa pri zosmiešnení či karhaní druhých mohli pýšiť pocitom vlastnej veľkoleposti.

Merali narcizmus, svedomitosť či prívetivosť

Dosiaľ sa o morálnom „grandstandingu“ hovorilo hlavne vo filozofii (etike), no vedci v novej štúdii z Plos One jav podrobili psychologickému výskumu a skúmali, či ľudia, ktorí sa takémuto typu správania oddávajú, vykazujú nejaké typické znaky, napríklad v oblasti narcizmu.

Účastníci experimentu vyplnili viacero dotazníkov, okrem iného ten, ktorý skúmal motivácie ľudí pri inzerovaní morálnych postojov. Na 7-stupňovej škále sa ich pýtali na nesúhlas/súhlas s tvrdeniami typu: „moje morálne/politické presvedčenia by mali byť vzorom pre druhých“ či „hovorím o svojich morálnych/politických presvedčeniach, aby sa ľudia, ktorí so mnou nesúhlasia, cítili zle“.

Prvé uvedené tvrdenie meralo prestíž, druhé dominanciu.

Ako sa ukázalo, ľudia, ktorí vo zvýšenej miere túžili po prestíži, boli zároveň vo väčšej miere extrovertmi. Takí ľudia sú komunikatívni, optimistickí a sebaistí. Majú radi spoločnosť, vzrušenie a stimulujúce prostredie.

Dominancia bola vo zvýšenej miere spojená s nižšou prívetivosťou, svedomitosťou a otvorenosťou skúsenostiam. Takí ľudia zároveň vykazovali ochotu využívať druhých vo vlastný prospech.

Uvedené znaky – svedomitosť, extroverzia, prívetivosť, otvorenosť skúsenosti, ale aj neuroticizmus – sú súčasťou takzvaného päťfaktorového modelu osobnosti (Big Five).

Pravicové či ľavicové politické presvedčenia nemali žiaden vzťah s výsledkami morálneho „grandstandingu“.

Polarizuje spoločnosť, bráni efektívnej komunikácii

Ďalší výskum opísaný v štúdii z Plos One trval mesiac a naznačuje, že odlišnosti spojené s morálnym „grandstandingom“ sú stabilné a v čase sa príliš nemenia.

Ďalej sa ukázalo, že túžba po dominancii predpovedala konflikt s ľuďmi s iným politickým či morálnym presvedčením. Ľudia túžiaci po prestíži sa s názorovými spolupútnikmi postupne zbližovali.

V treťom výskume z článku v Plos One sa ukázalo, že túžba po prestíži aj dominancii zodpovedá reálnym aktivitám užívateľov na sociálnych sieťach, ktoré možno klasifikovať ako morálny „grandstanding“. Takí ľudia cielene zdieľali obsah, aby iných zosmiešnili, alebo naopak, zdieľali články, aby sami vyzerali dobre.

Podľa autorov štúdie je morálny „grandstanding“ spojený s budovaním spoločenského postavenia, konkrétne s túžbou po prestíži a dominancii. „Z nich obe boli spojené s väčším medziľudským konfliktom a polarizáciou,“ dodávajú vedci. Podľa nich je pravdepodobné, že morálny „grandstanding“ „tvorí bariéru, ktorá zabraňuje efektívnej komunikácii najmä s členmi skupiny, s ktorou sa neidentifikujeme, prípadne s ľuďmi z našej skupiny, ktorých vnímame ako konkurentov“.

Len americká vzorka

Nevýhodou štúdie je, že vychádzala z osobných výpovedí účastníkov o správaní na sociálnej sieti či o konfliktoch s inými. Ako Denník N píše opakovane, introspekcia je všeličo, len nie je dokonalá.

Nedostatkom je aj to, že do štúdie zaradili len americkú vzorku, takže s istotou sa nedá povedať, že výsledky možno preniesť aj inam.

Dostupné z: https://doi.org/10.1371/journal.pone.0223749