Istanbulský dohovor neohrozí manželstvo, slovo gender býva nepochopené, hovorí právnička Rady Európy

Parlament opäť odmietol Istanbulský dohovor. Kým na jar poslanci odhlasovali, aby Slovensko dohovor neratifikovalo a vzalo späť aj podpis, ktorý je pod ním od roku 2011, teraz žiadajú aj Európsku úniu, aby nepristúpila k dohovoru.

Za návrh SNS hlasovalo 93 poslancov, väčšina klubov Smeru, SNS, ĽSNS, Sme rodina aj Mosta-Híd.

Poslanci, ktorí dohovor odmietajú, tvrdia, že môže byť v rozpore s ústavou a s definíciou manželstva ako zväzku medzi mužom a ženou. Právnička Rady Európy Veronika Bílková vysvetľuje, či sú výhrady voči Istanbulskému dohovoru, ktoré sa objavujú aj v ďalších európskych krajinách, oprávnené a prečo majú krajiny z pojmu gender strach.

Arménski politici požiadali Radu Európy, aby preverila súlad Istanbulského dohovoru s ich ústavou. Boli by vaše závery podobné, ak by ste skúmali slovenskú ústavu?

Arménska ústava je relatívne moderná a je podobná českej alebo slovenskej, ktoré boli tiež prijaté po páde komunistických režimov. Arménsko nám nedalo žiadne konkrétne námietky, ktoré máme posúdiť. Preto sme sa zamerali na tie výhrady, ktoré zaznievajú v arménskom, ako aj v slovenskom alebo v českom kontexte.

Je manželstvo ako zväzok muža a ženy definované aj v arménskej ústave?

Presne tak.

Môže byť dohovor v rozpore s touto časťou ústavy, či už v Arménsku alebo na Slovensku?

Benátska komisia v tomto prípade skúmala, či pojem „gender“ neodporuje ústavne zakotvenému vymedzeniu manželstva ako zväzku muža a ženy. V našom stanovisku sme konštatovali, že nie a že ide o nepochopenie toho, čo znamená pojem gender, a aký je rozdiel medzi anglickými pojmami gender a sex, teda v slovenčine rod a pohlavie.

Odporcovia dohovoru u nás navrhovali, aby sa slovo gender nahradilo iným slovom, napríklad slovom pohlavie. Bolo by to možné?

Slovo gender sa v dohovore určite nedá nahradiť anglickým slovom sex alebo pohlavie, pretože sú to dve rozdielne veci. Sex alebo pohlavie je čosi, čo súvisí s našou biologickou podstatou. Sme ženy alebo sme muži. Pojem gender vyjadruje sociálnu nadstavbu, to, čo do mňa spoločnosť projektuje, napríklad že ako žena mám byť slušná, nemám nadávať, mám mať rada deti, nemám sa veľmi realizovať v práci, mám sa snažiť skĺbiť prácu a rodinu. Vo všetkých európskych právnych poriadkoch vrátane toho nášho bolo kedysi celkom legálne biť ženu. Spoločnosť teda ženy vnímala ako niekoho, koho je možné biť. Gender je práve o tomto, o sociálnych očakávaniach a projekciách.

Prečo je slovo gender také kontroverzné?

V čase, keď Istanbulský dohovor vznikal, teda zhruba pred desiatimi rokmi, tento pojem až tak neprovokoval. Dnes je toto slovo pre mnohých červeným súknom, pri ktorom prestávajú vidieť aj počuť a debata končí. Áno, možno by sa tento pojem dal v dohovore nejako nahradiť alebo ho opísať, ale bolo by veľmi ťažké teraz ho otvoriť a prepísať, keď ho už 34 krajín ratifikovalo. Navyše, nie preto, aby sa zmenila jeho podstata, ale len pre pár slovíčok, ktoré niekoho provokujú. Debata okolo tých pojmov je takmer čisto založená na emóciách.

Môže dohovor meniť definíciu manželstva, ako sa obávajú niektorí slovenskí politici?

Istanbulský dohovor vôbec nepoužíva pojem manželstvo. Okrem jedného miesta, kde sa spomína nútenie do manželstva. Preto dohovor nevyžaduje, aby krajiny, ktoré k nemu pristúpia, akokoľvek menili definíciu manželstva.

Kritici dohovoru tvrdia, že krajiny zaväzuje, aby postupne začali prijímať partnerstvá dvoch mužov a dvoch žien. Existuje tam takéto riziko?

Táto námietka je veľmi častá a objavuje sa prakticky vo všetkých krajinách. Ktokoľvek sa bude snažiť niečo presadiť, oprie sa o všetko, čo bude mať k dispozícii. Takže nemôžem vylúčiť, že sa o to v budúcnosti budú snažiť oprieť aj aktivisti za práva LGBTI ľudí. Ale dohovor pre takéto oprenie sa neposkytuje žiadne základy. Nespomínajú sa v ňom páry osôb rovnakého pohlavia a ani ich zväzky.

Dostávali sme otázky, prečo Istanbulský dohovor nedefinuje manželstvo ako zväzok muža a ženy. Dôvodom je, že je otvorený európskym aj neeurópskym štátom, ktoré majú rôznu definíciu manželstva. V Arménsku alebo na Slovensku je to zväzok muža a ženy, ale inde je zasa tento zväzok definovaný inak. Dohovor teda štáty nenúti, aby prehodnotili definíciu manželstva.

Nezaväzuje nás ani k registrovaným partnerstvám?

Určite nie. V súčasnosti má dohovor 34 zmluvných strán. Niektoré z nich ho ratifikovali už pred piatimi rokmi a prešli prieskumom zo strany kontrolného orgánu Grevio, takže si zažili aj prax. Časť z tých štátov má registrované partnerstvá aj širšiu definíciu manželstva, ale časť z nich, ako napríklad Srbsko alebo Taliansko, takéto zväzky nemá.

Rozumiete strachu ľudí, že tento dohovor môže narušiť to, ako dnes vyzerá spoločnosť a rodina?

Tento strach nezdieľam, ale rozumiem, prečo sa niektorí pojmu gender boja. Je to cudzí pojem a nedokážeme ho ani dobre preložiť. V Česku a na Slovensku sa používa slovo rod, ale nie je to celkom presné. Ten pojem nám znie cudzo a ľudia si do neho premietajú aj to, čo v ňom nie je. Obavy z neho vychádzajú najmä z jeho nepochopenia.

Kritici dohovoru tvrdia, že dohovor bojuje proti tradíciám, snaží sa meniť našu kultúru, zvyky a chce zakázať Veľkú noc. Je to tak?

Stále treba myslieť na to, o čom ten dohovor je. Jeho cieľom je odstrániť domáce násilie a násilie na ženách. Má to aj v názve. Ak sa zameriava na nejaké stereotypy a predsudky, čo skutočne robí, tak sú to tie, ktoré nejakým spôsobom môžu viesť k násiliu na ženách. Ide napríklad o predsudok, že žena sa nesmie vydať bez súhlasu svojej rodiny, a ak to poruší, je nutné ju zbiť alebo zabiť. Je to typický genderový stereotyp, ktorý sa obracia len voči ženám, ktorý je negatívny a treba ho odstrániť. Potom sú tu stereotypy a také tradície, ktoré k násiliu na ženách nevedú, ako je vianočný stromček. Nedokážem si predstaviť spojenie medzi vianočným stromčekom, kaprom a násilím na ženách.

Na Slovensku sa na Veľkú noc ženy šibú korbáčom a oblievajú vodou. Museli by sme sa tejto tradície kvôli dohovoru vzdať?

Ak si niekto Veľkú noc vykladá tak, že mu dáva právo surovo mlátiť ženy, tak pre neho môže byť Istanbulský dohovor prekážkou. Ale myslím si, že takéto správanie je už podchytené súčasným právnym poriadkom. Ak berieme korbáč ako niečo symbolické, tak proti tomu dohovor nepôjde. Verím, že ľudia budú tento dohovor aplikovať s rozumom.

Odporcovia dohovoru sa s vami zhodujú v tom, že násilie na ženách už predsa zakazujú súčasné zákony. Preto sa pýtajú, prečo musíme ratifikovať Istanbulský dohovor, ak už domáce násilie na Slovensku zakázané je a snažíme sa s ním bojovať napríklad školeniami policajtov.

Aj táto námietka sa objavuje vo všetkých krajinách. Ak by existoval štát, ktorý by mal ideálne nastavené právne prostredie a darilo by sa mu vykoreniť násilie na ženách bez toho, aby k tomu Istanbulský dohovor potreboval, tak prečo nie. Ten dohovor nie je cieľom sám osebe. Je to prostriedok k vykoreneniu násilia na ženách a minimalizácii domáceho násilia.

Dáta, ktoré máme k dispozícii, nám však ukazujú, že v Európe nie je žiaden štát, ktorý by bol na tom takto ideálne. Výhodou Istanbulského dohovoru je, že odráža skúsenosť štátov, ktoré sa týmto problémom zaoberajú dlhšie a zašli ďalej. Druhou výhodou je, že umožňuje výmenu skúseností medzi krajinami. Očakáva sa, že štáty, ktoré dohovor ratifikujú, spolu budú komunikovať a zdieľať, čo sa im osvedčilo. Samozrejme, dá sa to aj bez Istanbulského dohovoru, ale keď už je tu tá platforma vytvorená, bola by škoda ju nevyužiť. Tretia pridaná hodnota je kontrolný orgán Grevio, v tom sú experti, ktorí majú k tejto téme blízko a sú schopní krajinám poradiť. Nie že by vedeli všetko lepšie ako experti z jednotlivých krajín, ale všetci vieme, že je dobré, ak sa nám občas na našu situáciu pozrie aj nejaký zahraničný expert, ktorý môže mať iný uhol pohľadu.

Skúmali ste aj výhradu, či dohovor odoberá rodičom právo vychovávať svoje deti podľa svojho presvedčenia.

Dohovor v článku 14 hovorí, že „zmluvné strany prijmú, ak je to primerané, potrebné kroky na to, aby sa do oficiálnych študijných plánov na všetkých stupňoch vzdelávania začlenili študijné materiály týkajúce sa problematiky rovnoprávnosti mužov a žien“ a tak ďalej. Dohovor o právach rodičov vôbec nehovorí, nemá snahu ich nijako oklieštiť. Vychádza len z celkovej filozofie, že domáce násilie nie je iba zlyhanie jednotlivých páchateľov, ale že je tam aj štrukturálny element. To znamená, že sa násilie deje aj preto, lebo ženám bola v minulosti priznávaná istá rola, ktorú majú plniť. Preto je dôležité nielen trestať páchateľov a snažiť sa násiliu predchádzať, ale odstrániť aj hlbšie príčiny. Mnohé stereotypy a predsudky sú veľmi negatívne a k násiliu vedú. V časti dohovoru, kde sa píše o vzdelávaní, ide najmä o to, aby sa deti už v škole stretli s odsúdením stereotypov a predsudkov, ktoré môžu viesť k násiliu.

Slovo gender sa stalo strašiakom. Vytvorila sa okolo neho celá ideológia a medzinárodná sieť organizácií, ktoré vedú kampane proti dohovoru. Ako vnímate túto medzinárodnú spoluprácu rôznych iniciatív?

Je pravdou, že diskusie o Istanbulskom dohovore sú v rôznych krajinách veľmi podobné. Nedokážem však posúdiť, či sa tí, ktorí ju vedú, nejako medzinárodne koordinujú, alebo je to preto, lebo ich pri čítaní dohovoru napadajú rovnaké námietky. Obe skutočnosti sú možné. Nepochybne platí, že diskusia o Istanbulskom dohovore má viac dimenzií. My ako Benátska komisia sme sa zamerali na vecnú a právnu analýzu. Je tu však aj dimenzia politická, keď sa dohovor môže stať prostriedkom politického boja rôznych politických síl. Ak Istanbulský dohovor vláda presadzuje, opozícia môže mať záujem napadať dohovor a aj vládu. Potom je tu aj dimenzia ideologicko-symbolická. V poslednom čase naberajú na sile hlasy, ktoré volajú po návrate tradičných hodnôt a tradičnej spoločnosti, nech už to znamená čokoľvek. Istanbulský dohovor sa stal obeťou tohto boja. Trúfam si tvrdiť, že z veľkej časti neoprávnene, pretože aj keď bolo násilie na ženách a domáce násilie tradičnou praxou asi vo všetkých krajinách, tak by som ich rozhodne neoznačila za tradičnú hodnotu.

Je slovenská debata okolo Istanbulského dohovoru niečím špecifická?

Keď sme písali stanovisko Benátskej komisie, tak sme skúmali aj diskusie na Slovensku, ktoré veľmi rýchlo viedli k tomu, že Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie o odstúpení od dohovoru. Pre Slovensko bola zrejme charakteristická práve tá rýchlosť, ktorou bola ratifikácia zastavená. Slovensko je zatiaľ jedinou krajinou, v ktorej sa to stalo. Zo 47 členov Rady Európy 34 krajín dohovor ratifikovalo, dve krajiny ho neratifikovali ani nepodpísali, to je Rusko a Azerbajdžan, a zvyšné krajiny ho podpísali, ale neratifikovali. Slovensko a Bulharsko sú jediné krajiny, v ktorých bol tento proces zastavený. Slovensko je unikátnym prípadom v tom, že bol zastavený politickou cestou, prostredníctvom rozhodnutia parlamentu. V Bulharsku bol zastavený rozhodnutím Ústavného súdu.

Aj keď slovenský parlament prijal uznesenie, ktorým žiada odstúpiť od Istanbulského dohovoru, celý proces prakticky zamrzol. Ministerstvá nevedia, čo majú s poverením parlamentu robiť. Dá sa vôbec podpis spod Istanbulského dohovoru vziať späť?

Rozhodnutie parlamentu sa dá veľmi ľahko zmeniť iným rozhodnutím parlamentu v budúcnosti. Z tohto pohľadu Slovensko nemusí robiť žiadne iné kroky a môže počkať v tom stave, v ktorom je. Keď sa zmení vláda, môže sa Istanbulský dohovor podrobiť novému hlasovaniu, ktoré dopadne buď rovnako, alebo inak. Zložitejšia je situácia v Bulharsku, kde o dohovore rozhodol Ústavný súd a proti tomuto rozhodnutiu sa nedá ľahko postupovať.

Môže Slovensko stiahnuť podpis spod Istanbulského dohovoru?

Ak by Slovensko alebo aj iná krajina dlhodobo dohovor odmietali, existuje možnosť stiahnutia podpisu. Túto možnosť medzinárodne právo pozná, ale veľmi sa nevyužíva. Použili ju napríklad Spojené štáty, Izrael a Ruská federácia vo vzťahu k ich podpisu Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu. Tieto štáty sa totiž obávali stíhania svojich občanov súdom a stiahnutím podpisu tomu chceli predísť. To je veľmi radikálny krok, ktorým krajiny dávajú najavo, že skutočne veľmi zásadným spôsobom s tým inštrumentom nesúhlasia a chcú sa od neho radikálne dištancovať.

Istanbulský dohovor Slovensko podpísalo už v roku 2011. Čo to pre nás znamená? Zaväzuje nás k niečomu?

Medzinárodné zmluvy upravuje Viedenský dohovor, ktorý tento rok oslavuje päťdesiate výročie prijatia. Vo Viedenskom dohovore sa píše, že v období od podpisu do ratifikácie štát nie je dohovorom viazaný. Nesmie len robiť nič, čím by šiel proti predmetu alebo účelu zmluvy. Slovensko teda napríklad nemôže, a bude to znieť absurdne, prijať vnútroštátnu legislatívu, že je potrebné zaviesť viac násilia na ženách. Ako vidíte, je ťažké vôbec vymyslieť niečo, čo by Slovensko mohlo urobiť, aby išlo proti Istanbulskému dohovoru.

Prečo bulharský ústavný súd rozhodol, že Istanbulský dohovor je v rozpore s ich ústavou?

Toto rozhodnutie je v plnom znení dostupné len v bulharčine, no aj napriek tomu som sa mu snažila porozumieť a zdá sa, že hlavným dôvodom bol nie úplne šťastný výklad pojmu gender. Tento pojem si na rozdiel od Istanbulského dohovoru vyložili ako subjektívne chápanú rolu muža a ženy. Takže nie ako niečo, čo je spoločensky konštruované, ale ako čosi, čo si vykonštruuje každý sám o sebe. Bulharský ústavný súd tvrdil, že pojem gender odporuje ústavnému zákazu diskriminácie. Ich ústavný zákaz diskriminácie predpokladá, že sa bude s mužmi a ženami zaobchádzať odlišne na základe biologických odlišností. Argumentovali aj tým, že majú v ústave zakotvenú ochranu žien ako matiek a materstva a že to Istanbulský dohovor neumožní. Ako zástupkyni Benátskej komisie mi neprináleží hodnotiť rozhodnutie ústavného súdu, ale nemyslím si, že Istanbulský dohovor nedovoľuje ochranu žien ako matiek. Nič také v tom dohovore nie je.

Sú podľa vás aktivisti bojujúci proti Istanbulskému dohovoru úspešní?

Podľa toho, čo to znamená úspech. Pre každého by malo byť úspechom to, keď sa vytvorí spoločnosť, v ktorej násilie na ženách a domáce násilie nie je. Spoločnosť, v ktorej sa tieto javy objavujú, nie je dobrou spoločnosťou pre nikoho. Nemyslím si, že ľudia, ktorí bojujú proti Istanbulskému dohovoru, sú stúpenci domáceho násilia. Bojom proti dohovoru však sťažujú proces vykorenenia domáceho násilia a násilia na ženách. Myslím si, že vedú vojnu, ktorá nie je úplne oprávnená. Keď mám zhodnotiť, či sa im darí alebo nedarí brániť ratifikácii dohovoru, tak sa treba pozrieť na čísla. Debata o Istanbulskom dohovore prebiehala prakticky všade. Zo 47 krajín Rady Európy ho až 34 ratifikovalo, takže je zjavné, že vo väčšine štátov Rady Európy prevážilo presvedčenie, že Istanbulský dohovor nie je rizikom.

Ako Benátska komisia vníma krajiny, ktoré o medzinárodných dohovoroch rozhodujú na základe dezinformačných kampaní, ako je to napríklad v prípade Slovenska?

Benátska komisia nevydáva žiadne odporúčania, či štáty majú alebo nemajú Istanbulský dohovor ratifikovať. Sme právny orgán a vyjadrujeme sa k právnym otázkam. Jediné, čo môžeme povedať, je, že ak sa určitý štát, napríklad Arménsko, rozhodne dohovor ratifikovať, nie sú tu žiadne ústavné prekážky. Je dôležité povedať to, aby debata o Istanbulskom dohovore bola vecná. Benátskej komisii nejde o to, aby sa štát rozhodol určitým spôsobom. Ide jej najmä o to, aby minimálne v právnej oblasti rozhodoval na základe ustanovení, ktoré v Istanbulskom dohovore reálne sú, nie to, čo si do nej niekto mylne projektuje.

Európska únia deklarovala, že sa bude snažiť ratifikovať Istanbulský dohovor na úrovni Európskej únie. Nemôže to podľa vás vyhrotiť konflikt v krajinách, kde ho veľká časť ľudí či politikov odmieta?

Je to špekulácia, ktorá má množstvo premenných. Európska únia je zatiaľ jedinou medzinárodnou organizáciou, ktorá podpísala Istanbulský dohovor. Súčasný stav smeruje k ratifikácii, ale nie je jasné, či k nej skutočne príde. Ak by to aj urobila, nie je isté, či bude mať záujem do ratifikácie tlačiť aj svoje členské štáty alebo nie. A poslednou neznámou je, ako by na to členské krajiny zareagovali.

Môže nastať taký stav, že Európska únia dohovor ratifikuje, ale niektoré jej krajiny nie?

To je určite možné. Znamenalo by to, že Európska únia a časť jej krajín by boli zmluvnou stranou a niektoré krajiny by neboli zmluvnou stranou. Nie je to právne celkom komfortná situácia, ale na druhú stranu bude Európska únia dohovor aplikovať len v rozsahu svojich kompetencií.

Prečo sa tento dohovor stal takou výbušnou témou?

Otázka je to zaujímavá, ale nedokážem na ňu celkom odpovedať. Jedným čriepkom v tejto mozaike môže byť samotná téma. Už dlho si všímam jednu zvláštnosť v diskusii o ľudských právach. Väčšina tém spojených s ľudskými právami je vnímaná veľmi seriózne, napríklad ak hovoríme o ochrane práv dieťaťa alebo o politických právach. Hneď ako príde reč na ochranu ženských práv, tak to väčšinou medzi mužmi aj ženami budí v lepšom prípade rozpaky, v horšom úsmev alebo výsmech. Aj napriek tomu, že sa spoločnosti za posledné desiatky rokov niekam posunuli, tému ženských práv ešte nemajú celkom spracovanú. A toto k tej debate nepochybne prispieva. Na rovine OSN máme Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ktorý je z konca sedemdesiatych rokov. Ide o dohovor, ktorý má úplne najväčší počet výhrad.

Akých? 

Ide o jednostranné vyhlásenia štátov, ktoré povedali, že dohovor budú dodržiavať, ale… Niečo z neho dodržiavať nebudeme, budeme ho dodržiavať len do tej miery, pokiaľ bude v súlade s naším vnútroštátnym právom. Téma ženských práv je dlhodobo kontroverzná a zostáva ňou aj naďalej. Ďalším aspektom je onen návrat k tradičným hodnotám. Neviem, či tí, ktorí sa k nim hlásia, majú jasnú predstavu, čo tradičné hodnoty vlastne znamenajú, a či si pod týmto pojmom predstavujú rovnaké veci.

Prečo je dnes bežné, že sa ľudia zo ženských práv smejú?

Jazykom Istanbulského dohovoru by som povedala, že to môže byť priamo dôsledkom rodových stereotypov. Možno nie práve tých, ktoré ústia do násilia na ženách, ale stále máme pocit, že ich práva nie sú také dôležité, pretože ony samy nie sú také dôležité.

Objavuje sa aj otázka, prečo by ženy mali mať zvlášť vymedzené ľudské práva.

Nejde o zakotvenie nejakých špeciálnych práv. Ide o to, aby mali rovnaké práva ako muži. V súčasnej situácii, keď to tak nie je, sú dočasné kroky, ktoré tú situáciu môžu dorovnať, potrebné. Nejde o to, aby sme tu mali jednu sadu práv pre ženy a jednu pre mužov. To by nebolo správne. Ide o dorovnanie historickej nerovnosti.

Slovenský antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu aj na základe rodu. Prečo potrebujeme diskriminovanie žien riešiť špecificky aj medzinárodným dohovorom?

Ako právničku ma teší dôvera v právne predpisy a viera, že keď sa niečo právne zakotví, tak sa to stane spoločenskou realitou. V skutočnosti je to o čosi zložitejšie. Aj keď sa právne zakotví rovnosť, tak spoločnosť predsa len reaguje s nejakým oneskorením a nejaký čas potrvá, kým sa to presadí a podarí sa prekonať stereotypy, ktoré môžu za to, že sme tu nerovnosť mali. To, že ženy majú mať menej práv ako muži, odrážalo nejakú mentalitu. Ak právne deklarujete, že to tak nie je, nezmení sa okamžite aj tá mentalita. Potrebuje to čas, opatrenia aj výchovu. Cieľom Istanbulského dohovoru nie je dať nejakej skupine ľudí, napríklad ženám, viac práv, ako majú iní. Je to len snaha dať im toľko práv, koľko majú aj ostatní.

Veronika Bílková

Docentka Katedry medzinárodného práva Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a vedúca Centra medzinárodného práva Ústavu medzinárodných vzťahov. Je tiež členkou Benátskej komisie Rady Európy a generálnou tajomníčkou Európskej spoločnosti pre medzinárodné právo. Zaoberá sa medzinárodným právom, ľudskými právami a medzinárodnou bezpečnosťou.