Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Tváre novembrových programov

Foto -Stano Gajdoš
Foto -Stano Gajdoš

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

V utorok 21. novembra som bol v Prahe. Chcel som vyhľadať Václava Havla a požiadať ho o príhovor v mene Občianskeho fóra na prvý míting VPN a študentského hnutia na Námestí SNP. Pomohla mi Marta Kadlečíková z československého centra PEN. Zaviedla ma na medzinárodnú tlačovú konferenciu, kde Václav Havel prvý raz vystúpil ako zástupca OF.  Havel skončil, poberal sa preč, keď naňho Marta Kadlečíková z rohu zakričala: „Vašku, řekni tady tomu klukovi něco pro Veřejnost proti násilí“. To slovo „něco“ som si zapamätal, lebo z niečoho sa vykľuli tri zásadné body.

Havel pozdravil Verejnosť proti násiliu ako náprotivok Občianskeho fóra, čo ukončilo debaty o vzťahu medzi slovenskými a českými aktérmi novembrovej zmeny.  Hovoril o demokratickejšom spoločenskom usporiadaní v slobodnom Československu. A použil citát z Manifestu Hnutia za občiansku slobodu v roku 1988, kde sa hovorí o premene federalizovanej totality na demokratickú federáciu.

S magnetofónovou páskou som sa vydal do Bratislavy. Najprv som dve hodiny blúdil po Kulaťáku a hľadal auto, lebo som zabudol, v ktorej zo štyroch prístupových ulíc som ho vlastne zaparkoval. Bol som nekonečne unavený. Celú cestu som si vybavoval pražskú atmosféru. Po chodníkoch kráčali celý deň ľudia s lístkami: „Máme holé ruce!“, čo mi pripomenulo heslo o verejnosti proti násiliu.

Na uliciach stáli pripravené obrnené transportéry. Atmosféra bola napätá na prasknutie, medzi ľuďmi sa šírili poplašné chýry, že zasiahne armáda.  Keď som nadránom prišiel k Martinovi Bútorovi, povedal som mu, že toto definitívne nie je nijaká obnova socializmu s ľudskou tvárou, ale revanš za Február 1948.

Bol to pre mňa doslova telesný zážitok. Posolstvo Václava Havla som pokladal za dôležité. Moja cesta však názorne svedčila aj o povahe činnosti VPN v novembrových dňoch. Verejnosť proti násiliu bola rovnako ako OF občianskou iniciatívou, pohybujúcou sa za rámcom vtedajších komunistických zákonov. Nebola legálna, ale legitímna.

Legitimitu jej dodávali masové mítingy na bratislavskom Námestí SNP, a keď ich po masívnom tlaku začala vysielať naživo televízia a rozhlas, aj po celom Slovensku.  Verejnosť proti násiliu nemala pevnú štruktúru s predsedom, predsedníctvom a výborom. Občas to niekto tvrdí, ale je to číra fikcia.

Reálna deľba práce spočívala v tom, že každý robil, na čo mal schopnosti. Ani ja som nerozmýšľal, či mám ísť 18. novembra do Pukanca k Ivanovi Kadlečíkovi, či mám byť 19. novembra v Umeleckej besede, či mám spolu s ďalšími písať na Filozofickej fakulte prvé Programové vyhlásenie, či mám ísť za Havlom a požiadať ho o pozdrav na prvý míting VPN na Námestí SNP, či mám diskutovať so študentmi. Všetko som robil ako všetci ostatní s veľkou samozrejmosťou a maximálnym nasadením.

Koordinačný výbor VPN má jedinú fixnú podobu z prvého Námestia SNP 22. novembra, pričom sa stále pružne menil. Legitimita lídrov VPN spočívala v osobnej autorite. Platí to pre Milana Kňažka, Jána Budaja aj Fedora Gála. Oni sa stali ikonickými tvárami novembra 1989 na kľúčových novembrových fotografiách. Platí to však aj pre tých, čo neboli takí viditeľní. Všetci sme tvorili kolektívne telo novembra 1989.

November 1989 mal niekoľko podôb. Základnú tvorili vépeenkári z celého Slovenska. Pracovali odvážne, obetavo a nezištne a som presvedčený, že oni sú spolu s ľuďmi na námestiach a na pracoviskách nenápadnými hrdinami tých čias. Mali rozličné osudy.

Niektorí vytrvali podnes, iní začali v mene VPN boj o moc v podnikoch, viacerí, a to aj medzi lídrami, sa stali mečiarovcami, iní ostali sklamaní, zatrpknutí, prešli na druhý breh, zmenili sa na konšpirátorov. Ale v tej hviezdnej chvíli Slovenska boli oni Verejnosťou proti násiliu.

Stratégiu mítingov sme pripravovali s Martinom Bútorom, a samozrejme aj s ostatnými. Agnes Snopko mal na starosti prípravu hudobných vystúpení, ale vtedy aj neskôr som oceňoval nenápadnú obetavosť Petra Tatára, ktorý strážil náš pokoj pri práci, vedomý si toho, že tým prichádza o účasť na programotvorbe.

Martin má zásluhu na dvoch základných prvkoch mítingov, na momente odklínania, oslobodenia a na dramaturgickom momente prezentovania zástupcov všetkých sociálnych vrstiev a zamestnaneckých skupín. Až neskôr som zistil, že odklínanie je základný motív rozprávok slovenských romantikov, a že sme ho museli mať uložený kdesi v hĺbke detskej pamäti čítania. Naša generácia nadväzovala napokon na základné posolstvá národného hnutia z obdobia vzniku moderného slovenského politického národa, a nemohlo to byť inak.

Programy vznikali a menili sa nesmierne dynamicky. Prvá rezolúcia vznikla 19. novembra u Mira Cipára a podpísali ju spolu s ním Rudo Sikora, Ľubo Longauer, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Laco Čarný, Peter Horváth, Vladimír Kompánek, Ľubo Feldek,  Karol Lacko, Martin Hollý.

Protestovali v nej proti brutálnemu zásahu československej armády a bezpečnosti na pokojnej, povolenej manifestácii pri príležitosti Medzinárodného dňa študentstva 17. novembra 1989 a za očistu verejného života od stalinských živlov a ich metód. Bola to rezolúcia umelcov, v Umeleckej besede sa stretla predovšetkým kultúrna verejnosť. Prvé stretnutie v Umeleckej besede sa však stalo rozbuškou a miestom vzniku Verejnosti proti násiliu.

Už o deň neskôr, 20. novembra, sme v miestnosti Alfréda Zimmermanna na Filozofickej fakulte UK sformulovali Programové vyhlásenie VPN. Súčasnú situáciu sme pomenovali ako mravnú krízu.

Vyhlásenie opísalo reálnu spoločenskú situáciu deformácií, devastácie životného prostredia, sociálnej nespravodlivosti, klesania úrovne sociálnej a zdravotnej starostlivosti, nedodržiavania platných zákonov, narastajúceho napätia medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, medzi generáciami, národmi a národnosťami. Prihlásilo sa k demokratickým tradíciám a k skutočnej, nie iba proklamovanej demokracii.

Vyhlásenie sa končilo kľúčovou vetou: Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!  Podpísali ho Fedor Gál, Ján Budaj, Valér Mikula, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár a Alfréd Zimmermann. Od 19. do 20. novembra ubehol jeden deň, ale aký rozdiel v tóne a vecnom obsahu!

Z 21. novembra je dôležité Vyhlásenie radových komunistov, ktoré prečítal Ľubomír Feldek, a prvý raz v ňom odznela požiadavka, aby sa Komunistická strana ihneď vzdala svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti, čo potom formuloval Milan Kňažko v prvom televíznom dialógu 24. novembra ako požiadavku ústavne zrušiť vedúcu úlohu komunistickej strany.

O jej splnení informoval burácajúce Slovenské národné divadlo 29. novembra Václav Havel. A znovu – od prvého návrhu na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany po jeho uskutočnenie ubehlo len osem dní!

Najzreteľnejšia je však obsahová zmena a zmena jazyka vyhlásení v politickej oblasti. Vyhlásenie študentov z 22. novembra sa ešte stále hlási k „plnohodnotnému uplatňovaniu socialistického pluralizmu v ČSSR“ a Výzva občanov z toho istého dňa žiada odstúpenie všetkých zodpovedných politikov, spätých so stalinizmom a neostalinizmom, dôsledné prehodnotenie reformy spoločnosti v roku 1968, rehabilitáciu všetkých nespravodlivo prenasledovaných osôb, slobodu Čarnogurskému, prijatie dlho odkladaného zákona o zhromažďovaní a spolčovaní, reformu volebného systému, zaručenie účasti občanov a organizácií pri navrhovaní kandidátov a pri kontrole volieb, prístup do tlače, rozhlasu a televízie.

Všetko to boli požiadavky, formulované v medziach mierneho pokroku v rámci zákona v prostredí mladej generácie slovenských komunistov. K výzve sa dnes hlási Boris Zala a treba mu ju pokojne prenechať ako dobové svedectvo celkom prvých dní, keď sa ešte nehovorilo o zmene totalitného spoločenského poriadku na demokratický.

Len o tri dni, 25. novembra, sme však už sformulovali dvanásťbodové Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov. Žiadalo vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný demokratický parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky spoločnosti, úplnú slobodu tlače, slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody, zrušenie vedúcej úlohy KSČ, zakotvenej v ústave, odideologizovanie školstva a kultúry a oddelenie kultúry od štátneho riadenia, zaručenie nestrannosti súdov a prokuratúry a vytvorenie skutočne právneho štátu, dôslednú odluku cirkvi od štátu, slobodné odbory a nezávislé študentské organizácie, zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva, demokratickú federáciu a zákonné upravenie práv a postavenia národností (tu sme sa opierali o Program MNI z 24. novembra), právo na zdravé životné prostredie, rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.

Neviem už presne, koľko bolo presne tvorcov programu. Neautorizovali sme ho, ale s určitosťou sa pamätám na ich jadro. Nebolo veľké, lebo bolo treba pracovať sústredene, a to sa dá len v malej skupine ľudí.

V pamäti mám okrem seba uloženého Martina Bútoru, Lászlóa Szigetiho, Eugena Gindla, Juraja Alnera. Na viacerých zo zriedkavých fotografiách Stana Gajdoša z Kapličky viem ešte identifikovať Jána Budaja, Milana Kňažka, Fedora Gála, Vlada Krivého, Jana Štrassera, Valéra Mikulu,  Máriu Filkovú, Ľuba Feldeka a zo študentov Miloša Lauka, Zuzanu Mistríkovú, Antona Popoviča, Daniela Bútoru, Sveťa Bombíka a Filipa Vagača. Neviem však fotografie presne datovať, takže len predpokladám, že na práci sa zúčastňoval aj niekto z nich, a možno aj niekto iný.

Takto sa však v tom čase neuveriteľnou rýchlosťou a v chvate menili protesty na požiadavky, požiadavky na programy až po ten z 25. novembra, ktorý však pretrval aj s niektorými kostrbatými formuláciami a tvorí podnes základ demokratického právneho rámca.

Do volebnej podoby pre parlamentné voľby v júni 1990 prešiel program VPN ďalšími podstatnými zmenami.  Článok Zrodil sa občan sme s Martinom Bútorom uverejnili v prvom čísle Verejnosti 15. decembra 1989. Opiera sa o zásadné sformulovanie roly občana v slobodnej spoločnosti.

Dnes sú však pre mňa šokujúce najmä formulácie o komunistickej štátnej korupcii v štáte, ktorý „sa stal majetkom politickej mafie, obklopenej štátnou bezpečnosťou a rafinovane zorganizovaným systémom korupcií, závislostí a vzájomných výhod“.

Pomaly sme už zabudli, že dnešné formy mafiánskeho štátu majú svoj pôvod v komunistickom režime. Z hĺbky tridsiatich rokov k nám však znie hlas, ktorý nám hovorí, že ak systém štátnej a straníckej korupcie neodstránime, bude sa náš svet čoraz viac podobať na komunistický a utopíme sa v jeho bahne.

Ďalšiu verziu Programu VPN uverejnila Verejnosť 30. januára 1990 pod názvom Predstava o krajine. Eugenovi Gindlovi sa nepáčil názov Sen o krajine a mal pravdu, nehodil sa pre politický programatický článok, ale neskôr som ho publikoval knižne pod pôvodným názvom.

Na texte, ktorý je zárodkom predvolebného programu VPN, som spolupracoval s Jánom Langošom, Františkom Mikloškom, Jozefom Kučerákom, Jánom Pišútom, Lajosom Grendelom, Lászlóom Szigetim, Lászlóom Nagyom a Martinom Bútorom, s ktorým sme potom pracovali aj na volebnom programe VPN Šanca pre Slovensko.

Niekoľkými parciálnymi formuláciami doň prispel aj Augustín Marián Húska, ale celkom iste neobsahuje ani náznak túžby po štátnej samostatnosti. To len Húskovi navráva jeho pseudologia fantastica dodatočného privlastňovania si zásluh za vznik samostatného Slovenska. Dodnes však práve tento text pokladám za základ ponovembrových demokratických volebných programov.

November 1989 mal viacero podôb. Netvorili ho len tváre námestí, ale predovšetkým obetaví a nezištní ľudia na celom Slovensku. Tvorila ho aj navonok neviditeľná, ale o to dôležitejšia  podoba stratégií a dramaturgií mítingov VPN a v rovnakej miere aj tvorba programov VPN, ktoré sú podnes platnou tvárou Nežnej revolúcie.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie