Šetrím vodou, ohňom i prídavnými menami

„Portugalci vedeli, že v zahraničí im angolské escudos budú nanič. Vrhli sa na obchody a za niekoľko týždňov vykúpili všetko. Potraviny, šaty, látky, priemyselný tovar. Neušetrili ani domy, v ktorých bývali. V tisíckach bytov a rodinných domčekov zdemolovali kúpeľne, záchody, porozbíjali žiarovky, povytrhávali elektric­ké a telefónne vedenie, prederavili vodo­vodné rúry, porozbíjali okná, povytrhávali zámky z dverí,“ píše Eugen Gindl vo svojej angolskej reportáži Vitoria e certa camarada z roku 1979, ktorá vyšla v týždenníku Život. Ďalej popisuje, ako portugalskí kolonisti odvážali tisíce áut, a čo nestihli vyviezť, hodili do mora alebo spálili.
Chaos na uliciach. Chaos v prístavoch. Chaos v srdciach. Zhruba takáto je kulisa, v ktorej sa začína rozohrávať príbeh románu Všeobecná teória zabúdania angolského spisovateľa José Eduarda Agualusu. V roku 2019 obohatil edíciu MM vydavateľstva Slovart v preklade Miroslavy Petrovskej.

Čistá a pritom pravdivá fikcia

Ulice hlavného mesta Luandy i celú krajinu ovládol zmätok. Angola povstala a začala bojovať o svoju nezávislosť.

Hlavná hrdinka Ludovica na to všetko hľadí z jedenásteho poschodia luxusnej bytovky prezývanej Dom túžob a zdá sa, že nič z toho sa jej v skutočnosti nedotýka. Zdá sa. No je to celkom inak.

José Eduardo Agualusa v úvode i závere románu objasňuje pozadie jeho vzniku, ako aj zdroje, z ktorých pri tvorbe čerpal. Hlavná hrdinka Ludovica Fernandes Mano skutočne žila. Zomrela v októbri 2010 vo svojich osemdesiatich piatich rokoch. Jej život by vystačil na niekoľko románov i filmov.

Agualusa mal k dispozícii vzácne zdroje, ktoré mu pomohli budovať príbeh. Denníky, zápisy, svedectvá, básne. Napriek tomu sa však rozhodol nenapísať román zo žánru literatúry faktu, a sám aj čitateľa nabáda, aby ku knihe takto nepristupoval.

„Tieto denníky, básne a úvahy mi pomohli zrekonštruovať jej životnú drámu. Myslím si, že mi pomohli pochopiť ju. Na nasledujúcich stranách hojne používam svedectvá, no to, čo budete čítať, je fikcia. Čistá fikcia.“

Napriek tomu však môžeme povedať, že táto fikcia je pravdivá. Pravdivé sú kulisy, pravdivé sú postavy. Napokon, uvažovať môžeme aj o rozdieloch medzi slovami „pravdivý“ a „skutočný“. Lebo pravdivosť tohto románu nespočíva v tom, že vychádza z reality, že je inšpirovaný skutočnými udalosťami a postavami.

Jeho pravdivosť pramení z pochopenia duše hlavnej postavy. Postavy, pre ktorú bola v istom životnom okamihu jedinou rozumnou voľbou izolácia od celého okolitého sveta. Postavenie múru. A to doslovné.

Taká agorafóbia

Ako sa odtrhnúť od času a dejín, od neprehľadnej prítomnosti, keď má človek z každodenného diania nielen zmätok, ale aj paralyzujúci strach? Ako zabudnúť na všetko a zostať na chvíľu len v prostom bytí, v krehkej prítomnosti? Dá sa odísť, samozrejme, ale Ludo neodišla. Zostala na mieste a medzi seba a svet postavila múr.

Od začiatku je nám zrejmé, že Ludo nie je celkom kompatibilná so svetom naokolo. Má z neho strach. Keď hľadí z okna, akoby stála nad priepasťou, ktorá jej rozširuje zreničky. Po smrti rodičov sa preto presťahovala k sestre Odete nažívajúcej s bezproblémovým milencom Orlandom. Ten sa pokúsil Ludovicinu osamelosť a uzavretosť vyriešiť psíkom – albínom nemeckého ovčiaka, ktorý dostal meno Prízrak.

Keď mesto a celá krajina nasiaknu chaosom, ktorý sprevádzal koniec portugalskej koloniálnej nadvlády, Ludo zostane celkom sama. Odete i Orlando, ktorí sa pripravovali na odchod z Angoly, sa totiž jedného večera nevrátia domov. Zmizli. Vo víre diania. Vo víre chaosu. Pre Ludo to bol jeden z najčernejších dní jej života. Isto nie najčernejší. Len jeden z nich. A na dlhé nasledujúce roky hlboko ovplyvnil celú jej každodennosť.

„Bojím sa všetkého, čo je vonku za oblokmi, vzduchu, ktorý v nárazoch prúdi dnu, i zvuku, čo ho sprevádza,“ píše Ludovica vo svojom denníku a dodáva: „Cítim sa bližšia svojmu psovi ako ľuďom tam vonku.“

Jedným z dôsledkov strachu a stresu, ktoré do jej života priniesli nielen nepokojné revolučné dni, je, že Ludo postaví pred dverami svojho bytu stenu. Doslovnú stenu. Múr, ktorý ju má ochrániť pred všetkým, čo by k nej na jedenáste poschodie mohlo prísť.

Cudzí element

Ludo si v izolácii začne písať denník. Je to síce skôr poézia, ako bežné denné zápisky, no i tak z nich bolo možné vyčítať akýsi ordinárny život ženy dobrovoľne zamurovanej vo svojom byte. Píše o častých výpadkoch dodávky vody i elektriny, ktoré sú počas nepokojných dní pochopiteľné.

Píše o svojich strachoch, o márnych nádejach, o svojom trápení so zabezpečením každodennej obživy či tepla. Na kúrenie a varenie začne po čase používať knihy. Knihy, ktoré miluje, no v hraničných situá­ciách z nich padá aura posvätnosti a menia sa na obyčajné palivo.

„Dni splývajú, akoby boli tekuté. Zošity na písanie som už minula. A nemám ani žiadne pero. Stručné verše píšem na steny kúskami uhlíka. Šetrím na strave, šetrím vodou, ohňom i prídavnými menami.“

Vo chvíľach núdze jej pestrú stravu suplujú holuby, ktoré loví do primitívnych pascí na terase svojho bytu. Má síce zväzok bankoviek, dokonca aj vrecúško diamantov, ktoré sa v byte ocitli nevedno ako, no čo je to platné žene, ktorá odmieta žiť vo víre odohrávajúcom sa o jedenásť poschodí nižšie?

Pokračuje denník a pokračuje aj jej slabozrakosť, ktorá sa pomaly, ale isto premieňa na slepotu: „Uvedomila som si, že som celý byt zmenila na obrovskú knihu. Keď spálim celú knižnicu, keď zomriem, zostane tu len môj hlas. V tomto byte všetky steny hovoria mojimi ústami.“

Akoby sa nič nedialo. Pomalý útrpný život starnúcej ženy pokračuje za múrom, ktorému sa síce viacerí nájomníci a majitelia bytov v Dome túžob čudujú, no postupne ho začnú brať ako samozrejmosť, ako výstrelok architekta, ktorý nepostavil byt tam, kde by logicky mal byť. Ale svet sa deje. Všade naokolo. A v mnohých bodoch sa dotýka a ovplyvňuje aj život izolovanej Ludovicy.

Tanec náhod

Román Všeobecná teória zabúdania sa však neodohráva len v zamurovanom byte Ludovicy Fernandes Mano. Odohráva sa vo zvláštnych vzájomne sa prelínajúcich kruhoch, ktorých svojským centrom je práve Ludo. Je to štruktúra, ktorá by s trochou nadhľadu mohla pripomínať olympijské kruhy, v ktorých je všetko so všetkým prepletené, v ktorých všetko so všetkým súvisí. A všetko sa spája dovedna.

Hra okolo stratených diamantov. Spleť udalostí. Tanec náhod! Šťastie, ktoré dokáže priniesť aj obyčajný poštový holub, šťastie, ktoré vie zmeniť život.

Iste, mohli by sme povedať, že prieniky týchto kruhov sú trochu násilné. Ale aj to predsa očakávame od literatúry. Nechceme len pravdu, a nič len holú pravdu. Chceme život, ktorý môžeme prežívať spolu s hrdinami, chceme paralelný svet, do ktorého by sme mohli utiecť. A túto čitateľskú túžbu a potrebu Agualusov román napĺňa absolútne.

Takýto román však kladie prípadnému recenzentovi pod nohy nepríjemné polená. Pretože vyzradiť precízne vystavanú zápletku by bol hriech. A práve o ňu ide. O zápletku, o krátky spoločný život prežitý z oboch strán románu.

Na záver by sa teda azda patrilo dodať len pár jemných náznakov, že tento román je aj o živote na ulici a o túžbe odraziť sa od dna. A je aj o láske, ktorá niekedy striehne na tých najnepredvídateľnejších miestach.

Nemusí ísť nutne len o lásku mileneckú, ale aj o jej rôzne iné prejavy. O lásku rodičov a detí, či takmer detí, napríklad. A je to aj román o dôstojnosti života, ktorú si treba zachovať za každú cenu – aj v prípade, že sa ukryjeme za dobrovoľnými bariérami.

„Vďaka omylom sa stávame lepšími. Možno bude treba len zabudnúť. Mali by sme sa cvičiť v zabúdaní,“ hovorí v závere románu Ludo. Jej život po preborení steny však znovu nadobudol zmysel najmä vďaka tomu, že nikdy nezabudla. Nikdy.

Agualusov román Všeobecná teória zabúdania je nádherný príbeh o jednej krajine, o jej túžbe po slobode, i o prudkom vytriezvení. A je aj o nekonečnej túžbe žiť – napriek všetkému.