Denník N

O organizácii úpadku tela a ako to zvládame…

Slobodomyseľná Diana Athill ponúka vo svojich knihách intímne a veľmi otvorené rozprávanie.

Keď čítate knihu Diany Athillovej Niekde ku koncu (Aspekt, preklad Jana Juráňová), ako by ste počúvali rozprávať anglickú nonkonformnú starú mamu. A je to intímne a veľmi otvorené rozprávanie. Slobodomyseľné. Lebo, ktorá stará mama sa vám zdôverí s tým, že posledného milenca stretla v šesťdesiatke, ich vzťah trval sedem rokov a išlo v ňom najmä o sex – raz týždenne spolu strávili noc.

„Málokedy sme spolu podnikali niečo iné okrem toho, že sme si dali dobrú malú večeru a išli do postele, lebo sme mali veľmi málo spoločného s výnimkou toho, že sme sa radi spolu milovali.“ Žiadne spoločné prechádzky, kino, divadlo či výlety do prírody. Okrem sexu ich spájala ešte láska ku knihám. („A ešte nás oboch bolievali nohy, to bolo takmer rovnako dôležité, ako že sme mali radi sex, pretože keď človek začne cítiť svoj vek, je príjemné byť s niekým, kto je na tom podobne… Nikdy sme o svojich nohách nehovorili, ale len čo sa naskytla príležitosť, obaja sme zhodili topánky.“)

Vzťah k smrti

Athill napísala knihu Niekde ku koncu ako vyše osemdesiatročná a prelínajú sa v nej spomienky na život s úvahami o starobe a smrti. Pracovala ako redaktorka a editorka (na dielach Johna Updika, Simone de Beauvoir, Jean Rhysovej, Eliasa Canettiho či Margaret Atwoodovej) a prvú vlastnú knihu vydala pár rokov pred päťdesiatkou. Z jej pamätí vyplýva, že život prežila ako ostražitá, kritická a šťastná pozorovateľka. A keď uvažuje o smrti a pripravuje sa na myšlienku vlastného umierania, spomína si na najrôznejších kolegov, priateľov či príbuzných, na ich vzťah k smrti a na to, ako ľahko (v zmysle čo najrýchlejšie), či ťažko zomierali.

Vychádza pritom z toho, že „keď človek prekročí osemdesiatku, nemá právo sťažovať sa, že smrť je blízko“. Opisuje, ako si jej priateľka a spisovateľka Jean Rhys robila v nočnom stolíku zásoby tabletiek na spanie, strieľa si z Eliasa Canettiho a jeho vyhlásenia, že „odmieta smrť“. „Podľa mňa to bola číra somarina. Je predsa jasné, že život funguje viac na úrovni druhov než jednotlivcov. Jednotlivec sa má jednoducho narodiť, rozvinúť sa do momentu, v ktorom sa rozmnoží, a potom sa pobrať, proste umrieť, aby uvoľnil miesto… My si však úpadok tela natoľko organizujeme, že často trvá dlhšie než náš vývin…“

Dcéry opatrovateľky

Athill dodáva, že práve preto sa rozhodla zamyslieť nad tým, ako sa to odohráva a ako to zvládame. „Na tému mladosti sa písali knihy rad za radom a ešte viac ich vzniklo o plodení a podrobnostiach s ním súvisiacich, ale na tému telesného úpadku toho veľa nie je.“ A tak sa dozvedáme o jej bratovi, ktorý mal k smrti odpor aj po osemdesiatke, lebo sa nevedel nasýtiť života, miesta, kde žil, a činností, ktoré miloval. O matke, ktorú opatrovala. O strýkovi, ktorý uprostred smiechu s priateľmi (na stretnutí majiteľov loveckých chrtov) spadol mŕtvy z koňa.

U tých z rodiny či priateľov, ktorých umieranie trvalo dlhší čas, zväčša jeho komfort zabezpečovali dcéry. Spisovateľka sa však o svoju umierajúcu 92-ročnú matku stará už ako sedemdesiatnička. A sama je bezdetná. Píše, že prognóza v jej prípade je teda neveselá – nemá peniaze, aby si starostlivosť mohla zaplatiť, a ak teda „nebudem mať šťastie a nepadnem mŕtva pri plnej sile tak ako môj strýko… nevyhnem sa pobytu na geriatrickom oddelení“. Ale príbeh pokračuje. A typicky pre Athill: šťastne.

Nažive! Nažive, ach!

V knihe Alive, Alive Oh! (W. W. Norton and Company) čiže Nažive! Nažive, ach! ktorú napísala ako deväťdesiatnička v domove pre seniorov, opäť píše o láske, smrti, ale i kolonializme či priateľstve a sexe. A o novom domove. A presne pomenúva, aj kedy a kde sa šťastie začalo – pre obavy z tuberkulózy ju v detstve nechali rok u starých rodičov na vidieku. „Žiť tam a nemusieť si robiť úlohy: to mi pripadalo ako raj a v tom veku rok vyzerá ako večnosť. Až na pár malých výnimiek som bola šťastná celý svoj život a ten nezabudnuteľný rok to odštartoval.“

Opäť je tu veľa spomienok, úvah a reflexií. Žena, ktorá žila už takmer jedno storočie a bola výbornou pozorovateľkou, má toho veľa čo povedať aj o tom, ako sa menila spoločnosť, pravidlá, klišé, móda. V čase jej mladosti sa o šatách nehovorilo, že sú sexy, ale pekné alebo pôvabné. Neexistovali tínedžeri. Len deti a dospelí (a občas sa o niekom poznamenalo, že je v takom tom čudnom veku).
Ženy po šesťdesiatke sa obliekali výhradne do tmavých farieb (respektíve ne-farieb) a strihov, ktoré ich postavy robili neforemnými (alebo neforemnosť ich postavy zvýrazňovali) ako uniformy bytostí, ktorých sa už žiadne telesné radosti netýkajú.

Prázdna škrupina chamtivosti

Ako mladá žena strávi Diane Athill pár týždňov na ostrove Tobago. Podľahne jeho prírodným krásam, ale napriek tomu má zmiešané pocity. Spôsobuje ich najmä obrovský kontrast medzi chudobou domorodcov a luxusom, ktorý sem prinášajú Európania. „Títo ľudia tu boli v takých podmienkach, pretože ich predkovia boli zotročení našimi…“ Keď sa vyčerpal sen o zlate, drancovanie pokračovalo inými metódami, až pokým to už nevynášalo. „Vtedy sme zaradili spiatočku a gratulovali si, že garantujeme nezávislosť tomu, čo sme nechali za sebou.“ Tomu, čo zdanlivo vyzeralo ako „organizovaná spoločnosť“, ale v skutočnosti bolo len „prázdnou škrupinou európskej chamtivosti“.

Autorka opisuje krásny dom svojich priateľov (stavbu, ktorá ešte zvýrazňuje chudobu chatrčí domorodcov) a dodáva, že i keď išlo o ľudí, ktorí sa na ostrove neusadili, aby profitovali z jeho krásy a chudoby – naopak, zaujímali sa o jeho históriu, prírodu a snažili sa pomáhať a pozdvihnúť každodenný život – necítila sa v ich dome dobre. Ich radostnému životu by totiž niečo chýbalo, ak by bol rovnako radostný aj život všetkých ostatných.

Nábytok vo vašom sne

„Nebolo to jednoducho len v tom, že tu ste si mohli dovoliť viac sluhov ako doma: ešte navyše ste boli obklopení ľuďmi, ktorí vás stavali do lichotivého svetla. V takejto spoločnosti sofistikovaný Európan vie viac, ako takmer všetci jeho susedia. Či chce byť lepšie vybavený alebo nie – po mnohých stránkach je. A súčasťou tohto života v sladkom sne je, že ho žijete uprostred milých a jednoduchých ľudí, na ktorých by ste mohli hľadieť zvrchu, keby ste len neboli takí vľúdni a plní pochopenia… “

Pozícia domácich je tak odlišná, stoja o toľko nižšie ako prišelci, že ich degraduje na zariadenie, kulisy, nábytok v sne tých, ktorí sa ho rozhodli žiť na čarovnom ostrove. A zároveň – i keď si to nie vždy noví obyvatelia uvedomujú – vnášajú do života domorodcov niečo, o čom predtým nemali potuchy, a preto po tom netúžili – peniaze, luxus, vzdelanie, pohodlie. A spisovateľka vystríha: nečudujte sa, ak vám raz tí domorodci podpália dom. I keď sa vám to bude zdať nespravodlivé, lebo ste sa vždy správali láskavo a blahosklonne. Nie je však v ľudskej povahe večne vydržať v role nábytku v sne kohosi druhého.

Proti zariaďovaniu si toho vlastného inými ľuďmi Athill píše aj v súvislosti so vzťahmi. Za veľmi nebezpečné považuje romantické predstavy. Napríklad tie o manželstve, sexuálnej vášni alebo o vernosti. „Pokiaľ ide o partnerov, myslím, že kľúčovými pojmami by mali byť láskavosť a ohľaduplnosť, nie lojalita čiže vernosť, a sexuálna nevera nemusí tieto pojmy nutne celkom vymazať.“ Otvorená, nonkonformná, ostrá, vľúdna a šťastná anglická stará mama. Ach! S radosťou som ju adoptovala.

Teraz najčítanejšie