Môjmu 74-ročnému otcovi dávam rovnaké vreckové ako dcére gymnazistke
Prísne vychované deti vyslúženého dôstojníka prekvapilo, keď zistili, ako ich inak dôsledný a odmeraný otec naložil na staré kolená s peniazmi.
Dušanov 74-ročný otec je bývalý armádny dôstojník. „U nás doma to vždy bolo ako na základnej vojenskej službe. Budíčky skoro ráno aj cez prázdniny a sviatky, všade komínčeky, žiadny odpor voči autorite, tresty za každú somarinu. Boli sme traja bratia, otec prevzal našu výchovu, mama bola mimo rozhodovania, doma robila len to, čo otec dovolil,“ opisuje 52-ročný inžinier svoje detstvo. On bol najstarší z detí a ako hovorí „zlízol som si otcove maniere najviac“.
Smutnou iróniou je, že dnes je Dušan ten, čo rozhoduje o otcovi a tiež musí používať pomerne drastické opatrenia. „Sme teraz v pozícii, že ja som akoby otec a môj otec sa správa horšie ako nezodpovedný pubertiak. Ale kým u pubertiaka je ešte šanca, že sa bude dať prevychovať alebo napokon dostane rozum, s otcom to už ide len dolu vodou.“
Šmejdi a lži
Dušanov otec držal v dome nielen disciplínu, ale aj kasu. Dušan sa netají, že jeho otec bol „škrob“, mame vydeľoval peniaze na domácnosť, ona mu musela nosiť účtenky aj za párkorunové nákupy.
„Tento spôsob nakladania s peniazmi, plus to, že otec vždy zarábal lepšie ako väčšina ľudí a ešte si privyrábal, lebo bol domáci kutil a ľudia mu nosili na opravy rôzne veci, prispeli k tomu, že na dôchodok odchádzal nielen so slušnou penziou, ale aj so značnými úsporami. Niečo daroval nám deťom, ale keďže bol na nás prísny, nebolo to veľa. Našťastie sme to ani nepotrebovali. Moji bratia aj ja sme sa kariérne celkom uchytili a od neho sme sa naučili, že netreba rozhadzovať.“
Otec už bol v čase odchodu do dôchodku pred zhruba dvanástimi rokmi vdovcom, ale vedel viesť domácnosť. Bol svieži, samostatný, zdravý, stretával sa s priateľmi.
„Prakticky sme s ním nemali žiadnu oštaru, ak to môžem tak nepekne povedať. Navštevovali sme ho, brali sme si ho na sviatky, aby nebol sám. K vnukom už nebol taký nevľúdny ako k nám, mal s nimi dobrý vzťah, aj ich čo-to priučil, lebo ich – tak ako jeho, bavilo letecké modelárstvo. Jednoducho, vyzeralo to, že ak nepríde nejaká vážna choroba, bude mať peknú jeseň života,“ vysvetľuje Dušan.
Lenže napokon to nebola choroba, čo jeho otcovi zničila poslednú fázu jeho života. Boli to šmejdi. Dušanov kedysi racionálny otec, ktorý privádzal rodinu do zúfalstva s tým, ako doslova týždne dôkladne študoval všetky ponuky, ceny a akcie, než sa do domácnosti kúpila nejaká väčšia vec, im sadol na lep. Začal chodiť na podujatia pre seniorov a kupovať hrnce, prikrývky, rozličné „medicínske“ produkty. Na nevýhodné splátky a v takom rozsahu, že mu to prerástlo cez hlavu. Synom, samozrejme, nič nepovedal.
Najprv dlhy vyplácal z úspor, potom začal predčasne vyberať peniaze zo sporiacich účtov, za čo musel banke platiť penále.
„My sme dlho nič netušili, on sa tváril, že je všetko v poriadku. Ešte to maskoval tým, že nám hovoril, že ako na tých akciách s nimi vybabre, že ide na výlet, a aj tak si nič nekúpi. Jedného dňa sa však moja manželka a švagriná rozhodli, že otcovi poriadne vyupratujú byt pred sviatkami. Keď prišla manželka domov spomenula mi, že otec má v kuchyni akosi veľa nových vecí – hrncov, riadov, dokonca aj vecí na pečenie a že na čo mu to je, veď je sám, varí si len jednoduché veci a nikdy v živote nepiekol, veď nie je na sladké a len občas k nim zájde na dezert. Otca som sa na to nenápadne opýtal, ale začal po mne kričať, či si nezaslúži, aby mal dobre vybavenú kuchyňu. Zmĺkol som, lebo hoci som už bol v strednom veku, sám bol otcom veľkých detí, stále som sa ho tak trochu bál. Len som si pomyslel, že škoda, že sa toho nedožila chudera mama, tá musela všetko zvládnuť s obúchanými starými hrncami,“ vraví Dušan.
Keď však o pár mesiacov švagriná náhodou stretla pri dverách bytu Dušanovho otca kuriéra s veľkým balíkom a opýtala sa svokra, čo si to objednal, začal po nej vrieskať a požiadal ju, aby mu vrátila kľúč od jeho bytu. To už si Dušan a ostatní príbuzní povedali, že niečo nie je v poriadku, lebo on k nevestám nikdy nebol hrubý, dokonca sa v konfliktoch, čo mali s jeho synmi, postavil vždy na ich stranu.
Rodič ako dieťa
„Nevedeli sme čo robiť. Otec pred nami jednoznačne niečo tajil, ale nechceli sme ho kontrolovať ako malé decko. Nejavil sa nám ani chorý, ani tak, že by začal prichádzať o mentálne kapacity. Len bol podráždenejší. V našej rodine sa, bohužiaľ, nikdy nepestoval dialóg, otec sa s nami vždy bavil z pozície nadriadeného, nediskutoval, len dával príkazy. Zostalo nám to až do dospelosti a považujem to za jednu z príčin toho, že veci zašli tak ďaleko. Pre dospelé deti je ťažké priznať si, že ich rodičia sa už nerozhodujú najracionálnejšie, že niektorým veciam už nerozumejú,“ hovorí Dušan, podľa ktorého jeho otec nikdy nebol zvyknutý priznať si chybu, či povedať, že niečo nevie.
Otec sa im k finančným problémom priznal, až keď bolo naozaj veľmi zle a Sociálna poisťovňa mu pre exekúciu siahla na dôchodok (v obdobnej situácii je na Slovensku viac ako 35-tisíc dôchodcov, z toho viac ako 20-tisíc starobných). Synovia sa snažia otcovu situáciu riešiť cez právnikov, dali podnet na obchodnú inšpekciu, lenže to všetko stojí veľa času a energie.
„Otec zostal na nás finančne odkázaný, lebo z toho, čo mu zostáva z dôchodku, sa nedá ani živoriť, nieto žiť. Prvého v mesiaci mu dávam rovnaké vreckové ako mojej 16-ročnej gymnazistke. Myslím, že sa za to veľmi hanbí, že sa mu to takto vyšmyklo. Stále ma trápi, či sme my nemohli urobiť viac. Či sme sa s ním nemali viac rozprávať, všímať si jeho správanie. Ale komu prišlo na um, kontrolovať čiperného seniora, ku ktorému pociťuje úctu a rešpekt a nechce mu narúšať súkromie?“ pýta sa Dušan.
Dnes by sa už zachoval inak a dospelým deťom rodičov v seniorskom veku radí, aby sa s nimi viac rozprávali. „Nemusíte sa ich rovno pýtať, koľko majú na konte a aké majú výdavky a či sú v pohode. Skúste im len rozpovedať príbeh môjho otca.“
Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
