K štúdii o nákladoch bezdomovectva – ušetriť môžeme najmä jeho ukončovaním

Autori pracujú v Inštitúte pre výskum práce a rodiny

Zámer Inštitútu environmentálnej politiky a občianskeho združenia Vagus obohatiť diskusie o nákladovosti bezdomovectva na Slovensku je nepochybne dobrým krokom. Je pravdou, že celkové náklady bezdomovectva sú dnes pre štát takmer neviditeľné, lebo ich znášajú rôzne inštitúcie verejnej správy, ktoré nie sú vzájomne prepojené.

Nejde pritom o novú tézu, a to ani v odborných diskusiách o ukončovaní bezdomovectva na Slovensku. Na potrebu investícií do prevencie straty domova dlhodobo poukazujú napríklad mnohí poskytovatelia služieb ľuďom bez domova v rámci národných konferencií o ukončovaní bezdomovectva, organizovaných občianskym združením Proti prúdu, už od roku 2007.

Podobne Inštitút pre výskum práce a rodiny v roku 2017 uskutočnil analýzu, v ktorej porovnával, koľko štát a samosprávy stojí poskytovanie pomoci pre osobu, ktorá je bez domova, a koľko by stálo, keby tá istá osoba bola umiestnená do trvalého bývania s podporou sociálnej práce a ďalších služieb. Na dôležitosť týchto zistení pre verejné politiky na Slovensku poukázala v tomto roku v rámci Európskeho semestra v Správe o Slovensku aj Európska komisia.

Sporným momentom novej štúdie je však to, že pri odhadovaní nákladovosti pracuje výlučne s nákladmi a najmä prínosmi jednej organizácie a tieto implicitne prezentuje ako celkovú úsporu verejných zdrojov: V zhrnutí štúdie sa napríklad uvádza, že najhodnotnejšou službou Vagusu je ošetrovanie, ktoré eliminuje výjazdy sanitiek. Má však toto zistenie aj všeobecnejšiu platnosť pre ďalších poskytovateľov služieb krízovej intervencie? Koľko prostriedkov dokážu pri poskytnutí ošetrenia ušetriť oni?

Nová štúdia IEP na tieto otázky nedáva odpoveď. Možné úspory, generované inými poskytovateľmi služieb krízovej intervencie, neberie do úvahy a pracuje len so scenármi so zásahom alebo bez zásahu Vagusu. Pritom len v Bratislave sa pomoci ľuďom bez domova venujú viaceré ďalšie organizácie, ktoré tiež poskytujú ľuďom bez domova poradenstvo, sprevádzanie pri vybavovaní dokladov, možnosť hygieny a ďalšiu podporu, a to aj vo vzájomnej spolupráci.

Na druhej strane štúdia napriek tomuto úzkemu zameraniu len na jedného poskytovateľa predkladá viaceré odporúčania pre verejné politiky, ktoré sú zovšeobecnené: „Včasná intervencia vie minimalizovať negatívne vplyvy života bez domova na verejné financie, pričom najväčšou záťažou sú následky nedostatku zdravotnej starostlivosti.“

Samozrejme, o. z. Vagus patrí v Bratislave k najvýznamnejším poskytovateľom pomoci ľuďom bez domova. Ani vznik štúdie o prínosoch a nákladoch jednej konkrétnej organizácie nie je najmä v zahraničí nezvyčajný. No neodlíšiť, či má štúdia za cieľ pojednávať o nákladoch služieb krízovej intervencie, alebo o nákladovosti a úsporách konkrétnej organizácie, vytvára priestor na neprimerané výhody pre danú organizáciu – napríklad v podobe mediálnej pozornosti, ktorá môže byť vyššia, ak sa zdá, že sa hovorí o nákladovosti bezdomovectva všeobecne. V skutočnosti však pritom získa priestor na prezentáciu svojich výsledkov jeden z poskytovateľov týchto služieb.

Ušetriť môžeme vďaka ukončovaniu bezdomovectva, nie krízovej intervencii

Napokon ešte pokladáme za potrebné upresniť, že v znižovaní nákladov bezdomovectva sa úspory generujú najmä tým, že človek opäť získa domov. Stabilné bývanie mu umožní postupný návrat do bežného života, začať si zlepšovať zdravotný stav a psychickú pohodu, znižuje sa riziko opakovanej trestnej činnosti a s tým spojených nákladných pobytov vo väzení. Až získanie domova predstavuje moment, v ktorom sa náklady na bezdomovectvo, t. j. náklady na služby, ktoré sú bežne poskytované ľuďom bez domova, alebo na bežné služby, ktoré títo ľudia využívajú častejšie práve v dôsledku bezdomovectva, môžu začať skutočne znižovať.

Nespochybňujú to ani autori novej štúdie, ktorá sa však zamerala nie na rozsah úspor ukončovania bezdomovectva, ale jeho čiastkový aspekt, ktorým sú služby krízovej intervencie. Toto užšie zameranie má svoju legitimitu. Má zmysel skúmať, koľko prostriedkov je možné vďaka tejto forme pomoci (napríklad poskytnutím ošetrenia) ušetriť v porovnaní s tým, keby nebola poskytnutá žiadna pomoc. Zároveň sú štúdie o rozsahu úspor služieb krízovej intervencie relevantné najmä vo vzťahu k otázke, či je dostupnosť služieb krízovej intervencie dostatočná vzhľadom na počet ľudí, ktorí by ju mohli potrebovať.

Okrem toho je v súčasných podmienkach na Slovensku uskutočňovanie výskumov o úsporách ukončovania bezdomovectva obtiažne, keďže ľudia bez domova nemajú takmer žiadnu šancu získať cenovo dostupné bývanie. Tento problém vyžaduje komplexné riešenia, preto sa viacerí aktéri neziskového sektora aj štátnej správy dlhodobo usilovali o vznik národnej koncepcie prevencie a riešenia bezdomovectva, ktorá by stanovila konkrétne ciele a úlohy, ako ďalej v efektívnej pomoci ľuďom bez domova. Toto spoločné úsilie, ktoré môže z dlhodobejšieho hľadiska viesť aj k úsporám  verejných financií, sa v týchto dňoch začína napĺňať, vďaka vzniku medzirezortnej pracovnej skupiny pre tvorbu koncepcie, ktorú zriadilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR.