Kotlebu sme porazili, čo-to upratali, ale s nedostatkom lekárov a miest pre starých ľudí si neporadíme  

Autor je podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja   

Čochvíľa to budú dva roky, odkedy sme vymenili Mariana Kotlebu a jeho partiu na Banskobystrickej župe. Keď sme sa približne pred tromi rokmi s otcom a veľkou skupinou ľudí rozhodli pustiť sa do tohto dobrodružstva, vedeli sme, že úrad okrem propagandy prakticky nič nerobil. Vedeli sme, že kraj sa nestaral o vlastný majetok, neopravovali sa cesty, prepadávali nám eurofondy, v školstve a sociálnych službách sa nedialo prakticky nič. A  cestovný ruch sa zasekol niekedy v roku 1994.

Dnes, po dvoch rokoch môžem povedať, že s drvivou väčšinou vecí sa nám naozaj podarilo pohnúť.

Čo sme už urobili

Cesty opravujeme v najvyššom tempe za posledných minimálne 30 rokov.

Verejnosť môže využívať jednu predplatenú kartu na všetky autobusy, ladíme grafikony a pracujeme na tarifnej integrácii verejnej dopravy.

Investujeme do vybavenia škôl a spúšťame program kariérnych poradcov, kde učíme školy pristupovať k zamestnávateľom ako ku klientom.

Pripravujeme výstavbu nových domovov sociálnych služieb financovaných z dosiahnutých úspor v súčasných zariadeniach. Vraciame na trh práce dlhodobo nezamestnaných pomocou sociálnych podnikov.

Pracovná agentúra, ktorá poskytne tréning podľa potrieb zamestnávateľov ľuďom z vylúčených lokalít, je tesne pred spustením.

A úplne sme zmenili prístup k manažovaniu cestovného ruchu. Dnes stojí na šikovných ľuďoch zo všetkých kútov kraja. Pomaly vidíme aj merateľné výsledky.

Zaviedli sme financovanie, vďaka ktorému sme znásobili štátny príspevok oblastným organizáciám cestovného ruchu, podporili sme výstavbu unikátnych infraštruktúrnych projektov, ktoré generujú násobnú návštevnosť turistov z celého Slovenska.

A v málo rozvinutých oblastiach vedieme obce k podnikateľským projektom, ktoré prinesú dlhodobú finančnú samostatnosť údržby turistickej infraštruktúry.

Ak mám však povedať, čo bol úplný základ a bez čoho by to nebolo možné, tak sú to opäť a zas ľudia.

Transparentnosť a otvorenosť boli dva neprekročiteľné princípy – či ide o správu majetku, alebo o obsadzovanie pracovných pozícií.

V tom sa nám podarilo niečo, o čom pochybovali aj mnohí naši podporovatelia – dokázali sme pritiahnuť mnoho schopných ľudí, ktorí by pokojne mohli pracovať na pozíciách v hlavnom meste alebo zahraničí. Ale pracujú u nás, v Banskobystrickom kraji, a je to vidieť a cítiť každý deň.

Nielen na kúrení a svietení, ale aj na tej povestnej robote navyše. Či je to pomoc obciam pri písaní eurofondových projektov.

Alebo angažovanie sa župy v zháňaní takých potrebných všeobecných lekárov a pediatrov. Alebo hľadaní možností, ako prepojiť školy s praxou.

V oblasti verejného obstarávania sme druhý rok po sebe získali prestížne ocenenie za inovácie a priebežné udržiavanie vysokej kvality a štandardu vo verejnom obstarávaní. Tento rok prvé miesto.

Toto všetko je naštartované, postavili sme základy a som presvedčený o tom, že ďalšie roky prinesú mnoho výsledkov.

A s čím si nevieme rady

Sú však aj veci, na ktoré akýkoľvek dobrý lokálny manažment nestačí. Týka sa to hlavne hlbokých systémových problémov, pred ktorými si kompetentní radšej zatvárajú oči a ja sa im vlastne ani veľmi nečudujem.

Nejde len o investičný dlh na cestách alebo železnici – tu ide „iba“ o peniaze a koncepciu, ktorá sa dá ľahko zmeniť.

Najväčšie problémy však máme inde a už dnes to cítia ľudia nie len v našom kraji, ale po celom Slovensku. Ide o zabezpečenie sociálnych služieb a základnej zdravotnej starostlivosti.

Už dnes sú na čakacích listinách tisíce starých a odkázaných ľudí, pre ktorých skrátka v zariadeniach na to určených nie je miesto.

Hoci je to problém širší než originálna kompetencia župy, u nás v úrade cítime povinnosť na tento problém upozorniť, pretože počet ľudí bez starostlivosti bude v blízkych rokoch rásť raketovým tempom a nie sme si vedomí toho, že by na centrálnej úrovni existovala aspoň predstava, ako to riešiť.

A pozor, nehovoríme o stovkách seniorov. Už od roku 2014 sa čísla pohybujú v tisícoch.

O desať rokov budeme čeliť dokonca vyše dvadsiatim tisícom ľudí odkázaným na pomoc, ktorí sa jej nedočkajú.

Jednoducho preto, že na to pri aktuálnom nastavení nebudeme pripravení. My v regiónoch demografickú krízu, pre niekoho akýsi vzdialený konštrukt, vidíme už dnes a snažíme sa s ňou vysporiadavať preventívne, nie ju nechať vyrásť do rozsahu humanitárnej krízy.

To isté sa týka zdravotnej starostlivosti.

Percentuálne zastúpenie lekárov v dôchodkovom veku sa za posledného pol druha desaťročia strojnásobilo.

Dnes je až jedna tretina všeobecných lekárov na Slovensku v dôchodkovom veku.

Len v našom kraji, čo je jeden z ôsmich, bude v priebehu niekoľkých rokov následkom zániku ambulancií nadsluhujúcich doktorov ohrozená základná starostlivosť pre 40-tisíc ľudí.

Starí doktori odchádzajú a nemá ich kto nahradiť.

My sa snažíme mladým lekárom pomáhať a spustili sme projekt župných ambulancií, kde doktorovi stačí prebrať kľúče a druhý deň môže ordinovať.

Realita je však taká, že v dnešných podmienkach a pri dnešnom nastavení financovania žúp to nebude ani náhodou stačiť. A isto nie v rozsahu, o ktorom je reč.

Zdravotná a sociálna starostlivosť nie je problém v horizonte 40 rokov. Je to problém tu a teraz. A zväčšuje sa doslova každým dňom. Preto sme spolu s kolegami starostami z projektu Cesty pre Slovensko k pôvodnému konceptu rekonštrukcie ciest pridali aj ďalšie oblasti, v ktorých je situácia doslova kritická, a na naštartovanie zodpovedného prístupu k riešeniu máme maximálne jedno volebné obdobie.

S našou iniciatívou oslovíme všetky relevantné politické strany a požiadame ich, aby si naše pripomienky, návrhy a problémy osvojili vo svojich predvolebných programoch.

Pretože darmo budeme rozprávať o inováciách a migrantoch, keď sa nevieme postarať ani o základné veci – to už viackrát spomenuté kúrenie a svietenie.

Budeme vďační, keď nám s týmito témami pomôžete a budete aj od svojich kandidátov v najbližších parlamentných voľbách žiadať, aby sa týmito témami zaoberali. Pretože naozaj nemáme čas.