pondelok

28-ročný mladík odfotil všetky naše kostoly, trvalo mu to osem rokov

Občas naňho zavolali policajtov, občas si pomýlil kostol s domom smútku. No nakoniec sa Zdenkovi Dzurjaninovi podarilo odfotiť všetky kostoly na Slovensku. Bolo ich 4125.

Zdenko Dzurjanin. Foto N - Tomáš Benedikovič

Zdenko Dzurjanin (28) vyštudoval ruské a východoeurópske štúdiá, v súčasnosti sa živí prekladmi z bulharčiny a ruštiny. Keď mal dvadsať rokov, vyrazil na cesty po Slovensku a zachytil všetky naše kostoly. „Nepozeral som až tak, ktorý je najškaredší alebo najkrajší,“ hovorí v rozhovore pre N autor projektu kostolyslovenska.sk. „Išiel som kostol za kostolom a nevnímal, ako ktorý vyzerá.“

Ako odpovedáte na otázku, čo ste robili posledných osem rokov?

Veľmi zhruba – chodil som po Slovensku a v rámci svojho projektu, ktorý som si sám vymyslel, som fotil každý kostol v republike. Aj vďaka Bohu a možno aj peknému počasiu som s tým bol za tých osem rokov hotový. Okrem vlastných nôh, bicykla, vlaku či autobusu som najmä posledné roky používal aj auto svojho kamaráta, lebo ja vodičský preukaz nemám. Bolo síce zložité nájsť človeka, ktorý by bol ochotný sa so mnou na to podujať, ale nakoniec sa podarilo.

Prečo sa človek rozhodne fotiť všetky kostoly na Slovensku?

Vždy som chcel priniesť niečo, čo tu ešte nebolo, a kostoly mi prídu ako dobrá vec na prezentovanie historického bohatstva, ktoré tu máme. Druhá vec je, že nerád sedím doma. Bolo to spontánne rozhodnutie. Na vysokej škole som sa vždy snažil ročník skončiť čím skôr. Raz bol taký rok, že mi vychádzalo pol roka prázdnin. Všetky skúšky som spravil v predtermíne, do školy som opäť nastupoval v októbri. Otec sa ma vtedy spýtal – máš veľa času, čo budeš robiť? Sedel som za počítačom v obývačke a len tak do vetra som povedal, že budem fotiť kostoly. V tom čase som ani len nevedel, koľko ich vlastne na Slovensku je.

Čiže ste to považovali za sľub sebe alebo otcovi?

Ani nie. Skôr to bol výsledok toho, že nerád sedím doma a stále musím niečo robiť.

Chápeme, že vám to napadlo, človeku napadne milión vecí. Ale ako sa z nápadu stane plán, ktorý začne realizovať?

Asi to bude tým, že som naozaj chcel spraviť niečo, čo ešte nespravil nikto iný. Vždy ma hnevalo, že existuje veľa knižiek o kostoloch z rôznych oblastí, pokiaľ viem, máme napríklad 39 knižiek o našich drevených kostoloch. Ale neexistuje nič o všetkých slovenských chrámoch. Nakoniec ma inšpirovala kniha o Bratislave, kde boli kresby všetkých kostolov v meste. Tak som sa rozhodol, že to rozšírim o úplne všetky kostoly, len nebudú nakreslené, ale odfotené.

Ste veriaci?

Pochádzam zo zmiešanej rodiny, môj otec je Slovák, mama pochádzala z maďarského prostredia. Tak to mám aj s vierovyznaním. Otec je gréckokatolík, mama rímska katolíčka. Ja by som mal byť maďarský gréckokatolík, lebo vierovyznanie vraj ide po otcovi a národnosť po mame, no v skutočnosti som krstený ako rímsky katolík. Nikdy som nemal problém zájsť na bohoslužbu hocikam.

Hrala viera rolu pri rozhodnutí fotiť kostoly? Lebo cestovať sa dá aj kvôli priehradám alebo rozhľadniam.

Skôr som chcel obísť Slovensko a spoznať krajinu, lebo to považujem za prínosné. A popri tom spraviť niečo, z čoho by do budúcna mohli čerpať iní. Viera tam až takú rolu nehrala.

Ale chodili ste do kostola aj pred týmito cestami?

Áno, desať rokov som hral na organe. Začalo sa to tak, že rodičia ma najprv prihlásili na zborový spev. Potom som sa začal venovať aj klavíru a vďaka polročnému štúdiu na cirkevnom konzervatóriu som sa dostal aj k organu. Časom som hrával cez víkendy aj štyri alebo päť omší, to znamená, že v nedeľu ráno som vstal o piatej a išiel na svoju prvú omšu o siedmej. Ďalšie boli o desiatej, o pol dvanástej a potom večer o šiestej. A popri tom som sa musel aj učiť. Stihol som si vybudovať aj svoj fanklub, sedávali pri mne ľudia, ktorí ma chodili počúvať, nosili mi ovocie a tak. Potom, keď som už cestoval po Slovensku, a bola tá možnosť, som si občas na organoch v kostoloch zahral.

Čo si zo svojich ciest po Slovensku pamätáte?

Pamätám si veľa, lebo pamäť mám dobrú, aj keď si možno nepamätám úplne každý kostol. Najlepšie mi utkveli tie miesta, kde sa niečo zaujímavé stalo, niekoho som stretol a podobne.

Ak by sme vám teraz začali ukazovať fotky konkrétnych kostolov, budete vedieť, kde ležia?

Mal by som. Niektoré sú podobné, ale žiadny kostol na Slovensku nie je rovnaký.

Tak skúsme porozumieť tomu, ako funguje pamäť človeka. Máme predkov z obce Smižany. Viete povedať, aké sú tam kostoly a kedy ste tam boli?

Smižany sú v okrese Spišská Nová Ves, bol som tam niekedy v lete. Je tam jeden menší sivý kostol a potom ešte Svätyňa Božieho milosrdenstva, čo je vlastne jediný kostol, kde si možno pozrieť výstavu vecí, ktoré dostal pápež Ján Pavol II. na svojich cestách.

A čo napríklad Osuské?

To je obec na Záhorí, v okrese Skalica, je tam taký dlhší kostol, ktorý leží na cintoríne. Keď som tam bol, mali tam červenú vežičku. 

Je to v okrese Senica, ale inak je to presné. Ktorý kostol v republike je najškaredší?

Ja by som to nevnímal tak, že ktorý je najškaredší. Sú rôzne kostoly. Jeden v obci Hendrichovce kolega zhodnotil ako strašný gýč. Maličký, kruhový, ružovej farby, s takým stĺpom, človek by povedal „fuj“. No ja som sa na to tak nedíval. Išiel som kostol za kostolom a nevšímal som si až tak, ako ktorý vyzerá. Napríklad kostol v Liptovských Sliačoch je zvnútra modrý. Niekomu by sa to nepáčilo, no v skutočnosti to má symbolizovať Noemovu archu. Niektoré kostoly síce vyzerajú gýčovo, ale je tam symbolika.

Tak inak, aké kostoly sa vám páčia viac? Tie staršie alebo tie, ktoré teraz na zákazku budujú okresní stavební podnikatelia?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 78901 z vás dostáva správy e-mailom