Denník N

Bankár Markovič bol väzňom dvoch režimov, manželku komunisti dohnali k samovražde

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Ľubica Droppová sa narodila 22. marca 1935 v Bratislave. Otec Karol Markovič (1897 – 1980), bol významný slovenský ekonóm, finančník a predstaviteľ protifašistického odboja.

Matka Viera, rod. Záturecká (1910 – 1953), bola spisovateľka. Rodina bola evanjelická a československy orientovaná. „Mali sme skvelých rodičov. Prežili spolu len 20 rokov, ale ich manželstvo bolo plné porozumenia a lásky, ktorú dávali aj nám, trom dcéram. Maminka bola síce prísna a dôsledná, ale zároveň najláskavejšia mama na svete,“ spomína na rodičov, ktorých životy zásadne a tragicky poznamenali totalitné režimy.

Bankár v Povstaní

V roku 1939 preložili Ľubicinho otca Karola z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde sa stal riaditeľom filiálky Slovenskej národnej banky (SNB).

Ľubica si pamätá, že rodičia sa pomerne rýchlo zapojili do banskobystrického spoločenského a kultúrneho diania. Stretávali sa nielen s pracovníkmi banky a ich rodinami, ale prichádzali k nim na návštevu mnohé známe verejné osobnosti, ako boli Ján Kostra, Viliam Záborský, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší.

Viacerí literáti tiež vo svojich spomienkach písali, že u Markovičovcov vtedy vznikol literárny salón, kde sa preberalo nielen kultúrne dianie, ale aj politika.

„V budove banky boli aj byty zamestnancov. Sestra aj ja sme sa tam cítili veľmi dobre. Do areálu banky patril aj veľký dvor a dve záhradky, kde deti zamestnancov, bolo nás sedem, trávili veľa času. Ale často chodili aj iné deti, napr. syn Andreja Plávku, ktorý býval hneď naproti. Ten bol s nami hádam viac ako doma. Tam bol sám a nás tam bola kopa detí. Bolo veselo.“

Rodičia však napriek vysokému spoločenskému postaveniu nesympatizovali s režimom vojnového slovenského štátu. Otec Karol sa ako významný ekonóm a spolupracovník Imricha Karvaša priamo zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Po jeho vypuknutí dňa 29. augusta 1944 sa stal zástupcom povereníka financií a hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály.

Ľubica si spomína, že počas SNP bolo v Bystrici veľmi rušno, z rôznych kútov Slovenska prichádzalo mnoho ľudí. Čoraz častejšie bolo aj bombardovanie. Rodičia nepúšťali deti bez dozoru na ulicu. Otca často nevideli celé dni, veď boli len malé deti a netušili, že sa zapojil do príprav SNP.

„Fakty o otcovej činnosti počas SNP sme sa dozvedeli až po vojne z otcovho rozprávania, ale najmä z jeho knihy Spomienky na protifašistický odboj.“ Každej dcére venoval jednu kópiu. „Náš otec bol nenápadný, pokojný človek, no zároveň veľmi vzdelaný a spoľahlivý pracovník. Dosvedčil to aj v SNP, keď správa povstaleckých financií prešla do pobočky v Banskej Bystrici. Filiálka zabezpečovala nielen potreby armády a povstaleckých jednotiek, ale aj hospodársky život na povstaleckom území: mzdy, dôchodky, sociálne podpory, nemocnice atď. Organizátorom tejto činnosti bol práve náš otec, riaditeľ tejto filiálky.“

Karol Markovič. Foto – archív Ľ. D.

Karol Markovič počas Povstania zabezpečil aj odsun drahých kovov – predovšetkým kremnického zlata – deponovaných v Banskej Bystrici lietadlom do Moskvy. Zabránil tým odvlečeniu slovenského zlatého pokladu do Nemecka, ku ktorému by mohlo dôjsť v prípade porážky povstaleckých síl.

Koncom októbra 1944, po zatlačení SNP do hôr, sa musela rodina vysťahovať do Ľubietovej. V pohronskej obci sa so sestrou Jankou a s matkou Vierou, ktorá bola v tom čase vo vysokom štádiu tehotenstva, ukrývali u jednej rodiny.

Otec Karol sa schovával v horárni v lese, lebo situácia sa preňho stávala veľmi nebezpečnou. „Maminka občas večer zašla na kraj dediny a otec zase zišiel z hôr, aby sa tam stretli, ale postupne aj pre tých ľudí, u ktorých sme bývali, prestal byť náš pobyt bezpečný a oni sa už s nami necítili pohodlne.“

V podobnej situácii sa v horárni ocitol aj ich otec, ktorého prítomnosť znamenala nebezpečenstvo pre ostatných ukrytých. Nakoniec sa dosť komplikovaným spôsobom vrátili do Banskej Bystrice. Otec, ktorý v horách prechladol, sa potreboval liečiť, lenže doma dlho nepobudol, keďže už v novembri 1944 si poňho prišli príslušníci Sicherheitsdienstu (SD).

„Boli sme s deťmi na dvore a zrazu niekto začal kričať: ,Ľuba, Janka, odvádzajú vám otca!‘ Utekali sme zdola na chodbu a videla som otecka, ako ho zhora po schodoch viedli dvaja chlapi. Držali mu ruky na pleciach a za nimi išiel tretí, ktorý niesol naše rádio. Otec sa tak nejako rozpačito usmieval, ako keby sa nám chcel ospravedlniť,“ spomína Ľubica.

Prežil bombardovanie Melku a väznenie v Mauthausene

Najprv bol väznený v Banskej Bystrici, až kým im raz domov prišiel niekto povedať, že odvážajú všetkých väzňov, ktorých pozatýkali v súvislosti s SNP.

„Tak sme s maminkou išli, ale most, kde je banskobystrická malá stanica, lebo odtiaľ ich vyvážali, bol vyhodený do vzduchu. My sme boli na druhej strane Hrona, a tak sme medzi tými, čo ich vyvážali, hľadali otca. Aspoň sme mu zakývali.“

Neskôr sa dozvedela, že otcovi sa ešte podarilo stretnúť sa s mamičkou. Pochopiteľne s tým jeho strážca najprv nesúhlasil, ale za snubný prsteň a hodinky sa nechal presvedčiť. „Ešte jej stihol oznámiť, že tam, kde tvrdil, že sú len listiny, ktoré už nemajú žiaden význam či hodnotu, tak tam je uložené tzv. židovské zlato. A povedal jej, komu má zatelefonovať, aby ho odviezli do bezpečia, a aj sa tak stalo.“

Ľubicinmu otcovi sa totiž ešte počas Povstania podarilo úspešne zakamuflovať zlato a šperky, ktoré štát zhabal počas arizácií židovského majetku. Cennosti ukryl priamo všetkým na očiach; v debnách s označením „štátne cenné papiere“ na chodbe banky v Banskej Bystrici.

Debny a skrine s majetkom po vyvezených slovenských Židoch sa koncom roka 1944 dostali do Kremnice a po oslobodení Slovenska do Národnej banky v Bratislave ako „štátne cenné papiere“.

Historik Karol Fremal konštatuje, že počas celej anabázy, na počiatku ktorej stál práve Karol Markovič, „nikomu nenapadlo otvoriť debny alebo pancierové skrine a presvedčiť sa o ich skutočnom obsahu“.

Karola Markoviča previezli do Bratislavy, kde ho spolu s ostatnými dočasne uväznili. Neskôr ich nákladnými autami odvážali do Mauthausenu. S veľkým šťastím a naozaj len o vlások prežil bombardovanie pri Melku a nakoniec aj útrapy koncentračného tábora, čo sa mnohým nepodarilo; v Nemecku zahynul aj jeho dobrý priateľ a ďalší významný odbojár z radov bankárov Viliam Paulíny.

Ťažké časy však nastali aj pre matku Vieru a jej dve dcéry; Ľubica mala vtedy deväť rokov. Mali však veľké šťastie, že otcova rodina – Markovičovci, ktorí žili v Radvani (dnes časť Banskej Bystrice), ich prijali s otvorenou náručou. Tu sa 28. januára 1945 narodila aj sestra Majka. A tu ich nakoniec zastihol aj koniec vojny.

Po skončení bojov sa však útrapy neskončili – stále nevedeli, čo je s otcom. Prežil a prišiel do Bratislavy, kde býval jeho brat s rodinou. Keďže v tom čase nebol nikto doma, tak ich čakal na schodoch schúlený v deke; jeho vlastný brat ho po útrapách prežitých v Mauthausene nespoznal.

Rodine v Banskej Bystrici dal brat vedieť, že otec žije, no musel sa ešte tri mesiace liečiť na internej klinike v Bratislave. Po zotavení prišiel do Radvane, kde sa konečne stretol s rodinou. Neskôr sa zamestnal v Bratislave a po nájdení ubytovania sa tam presťahovala celá rodina.

Karol Markovič so svojou mladšou sestrou, herečkou Máriou Markovičovou. Foto – archív Ľ. D.

Rodinná tragédia po nástupe komunistického režimu

Veľmi tragickým spôsobom zasiahol do života rodiny komunistický prevrat v roku 1948. Podľa Ľubice Droppovej spočiatku ani nevyzeralo, že by sa niečo výrazne zmenilo. Už v rokoch 1949 – 1950 však pocítili tvrdé spoločenské zmeny. Prejavilo sa to aj na gymnáziu, kam chodila a ktoré postihla školská reforma.

Rok 1953 bol následne pre ich rodinu zlomový, Karola Markoviča zatkli. Spätne si Ľubica vyčíta, že sa to dalo očakávať, lebo ovzdušie začalo byť veľmi dusné, aj keď ich rodičia sa na nič nesťažovali a pravdepodobne by ani ničomu nezabránili.

„Bol obyčajný pracovný deň, ja som bola akurát po maturite. Maminka chystala sestry do školy a otec odišiel do roboty, no z roboty sa už nevrátil. Vôbec sme nevedeli, čo je s ním, len k nám prišli dvaja súdruhovia a obrátili nám byt hore nohami. Keď nič nenašli, neviem, čo hľadali, tak nám zobrali zlaté krížiky, retiazky, náramky zdedené po babičkách a prababičkách. Naši starostliví rodičia každej dcére založili vkladnú knižku, tak aj to zobrali a dokonca aj obálku, kde mala maminka na najbližší mesiac otcovu výplatu. Janka, prostredná sestra, zbadala jednu stokorunu, ktorá nejako za skrinku zapadla, keď tak chtivo počítali peniaze. To bolo jediné, čo nám zostalo, lebo sme žili len z otcovho platu, no a plat potom dlho nebol,“ spomína na vpád komunistov do ich životov.

Pre rodinu nastali strašné časy, opäť nemali potuchy, čo je s otcom a či vôbec žije. Ľubica spomína, že v tých časoch sa stávalo aj to, že ľuďom prišla škatuľa s popolom muža, prípadne len prišiel oznam, že dotyčný bol popravený.

Na výsluchy musela chodiť aj mama Viera. Bola psychicky doslova týraná. „Keď prišla z vyšetrovaní, tak vždy bola maximálne vyčerpaná, zväčša si po ňu prišli na aute. My sme sa preto báli každého auta, ktoré zastalo pri dome; vtedy ich ešte toľko nebolo ako dnes. Ale nazad už musela prísť pešo, vyčerpaná bola nielen psychicky, ale aj fyzicky. Vždy si obviazala hlavu tak natuho šatkou, to jej pomáhalo pri bolestiach hlavy. A vždy nám len povedala: ‚To je omyl, to je veľký omyl. To sa musí vysvetliť, iste sa to vysvetlí!‘ No nevysvetlilo sa to nikdy.“

Situácia vyústila do veľkej tragédie a Viera si siahla na život. Čo od nej chceli a ako sa jej vyhrážali, dodnes rodina nevie, pravdepodobne však nevidela inú možnosť. Neskôr sa od známej, maminej dobrej kamarátky a dôverníčky, dozvedeli, že pri výsluchoch inscenovali fotografie, kde ju obsypali americkými dolármi ako symbolom amerického imperializmu.

„Myslím si, že od maminky možno žiadali niečo, aby zaprela otca, čo nebola ochotná urobiť, ale oni sa jej vyhrážali. Bola zraniteľná; mala tri deti, zatvoreného muža, mala maminku. Mala mnoho ľudí, ktorým mohli rôznym spôsobom ublížiť. Preto si možno zvolila túto strašnú cestu, po ktorej ju už nemohli prenasledovať.“

Ľubica v tom čase nebola doma, ako členka Lúčnice bola na Medzinárodnom festivale mládeže a študentstva v Bukurešti. Vedenie delegácie to síce vedelo, ale nič jej nepovedali, čo neskôr zdôvodnili tým, že by to nemalo žiadny význam. Domov by aj tak nemohla odísť, tak jej nechceli kaziť pobyt.

„S maminkou som sa rozlúčila asi 30. júla a ona 1. augusta už nežila. O ničom som nevedela, na bratislavskej stanici nás vítali, aj kytice sme dostali. Len som sa divila, že každému tam prišli rodičia či súrodenci a za mnou neprišiel nikto. Až potom zrazu dve postavy v čiernom, sestra Janka a teta Olča, manželka otcovho brata, a od nich som sa to dozvedela. Zatriasla sa zem.“

Okamžité vysťahovanie z bytu a súd s otcom

Hneď ako Ľubica prišla na Slovensko, musela sa dostaviť na výsluch na ŠtB. „Ich nezaujímal otec, pretože im bolo jasné, že nič neviem. Ale stále hovorili o mame, prečo to urobila, či nám nič nehovorila, či nám nehovorila o svojich výsluchoch, čo od nej chceli. Tak toto ich zaujímalo, nič iné. Nie sú to dobré spomienky, pamätám si silné svetlo, ktoré dráždilo oči, a bola som strašne roztrasená. A aj teraz mám zimomriavky, keď idem okolo tej budovy na bývalej Februárke, kde sa nič nezmenilo.“

Navyše dostali list, že okamžite musia vypratať byt, boli zdrvení z rodinnej tragédie a stále netušili, či je otec vôbec nažive. Plnoletá bola iba Ľubica, jej dve sestry boli ešte deti. Pomohla im rodina, ale aj množstvo dobrých ľudí a rodinných známych, napr. Elena Bellušová, manželka architekta Emila Belluša a dlhoročná mamina priateľka.

Časť majetku a zariadenia sa im podarilo predať, keďže nemali ani peniaze na prepravu všetkých vecí z trojizbového bytu. Za veľké šťastie považuje, že mali skvelú rodinu, ktorá im v skutočne ťažkých a tragických časoch veľmi pomohla. Čo by bolo bez nich, si ani nevie predstaviť. Ľubica a sestra Janka zostali u rodiny v Bratislave a najmladšia Majka sa dostala k starej mame do Radvane.

Neskôr rodina mohla aspoň písomne komunikovať s otcom, ale za veľmi prísnych podmienok. List musel byť otvorený a nesmeli písať o ničom inom, len o tom, ako žijú, kde bývajú a kam chodia do školy.

„A v žiadnom prípade nič nenapísať o našej maminke! Toto sme teda splnili, nech otec o nás aspoň niečo vie. Len bolo veľmi ťažké odpovedať na jeho list, kde každá druhá veta bola: ,Čo je s Jejkou? Prečo o nej nepíšete, kde je Jejka.‘ Jejka bola Viera, mamka totiž keď bola malá, hovorila o sebe, že nie je Viera, ale Jejka. A to jej zostalo. Rodina a priatelia, všetci jej hovorili Jejka.“

Otca videli po dva a pol roku od zatknutia – na súdnom procese v roku 1955, kde sa zároveň dozvedel o tragickom úmrtí manželky.

„Bol naňho strašný pohľad, pretože bol celý vychudnutý, zdal sa nám menší, v takom hrubom sivom odeve a okrem toho mal zlomenú ruku. Otec nebol jediný na súdnom procese, spolu boli piati obžalovaní a každého viedol nejaký ten esenbák. Otec chcel ísť blízko popri nás a hneď sa pýtal: ,Čo je s Jejkou?‘ Ale ten esenbák ho hneď odstrčil. Jedine na prvom pojednávaní sme mohli byť prítomní a tam sme sa dozvedeli, prečo ich všetkých zatvorili. Prípad nazvali Karol M. a spol. a bolo to pre údajný zločin „prípravy úkladov proti republike“. Skoro som odpadla, lebo už pre omnoho menší zločin sa vtedy vešalo, strieľalo a neviem, čo ešte.“

Karol Markovič. Foto – archív Ľ. D.

Väzeň dvoch režimov

Našťastie, nakoniec znenie obvinenia v prípade Markoviča zmiernili, a tak ho odsúdili na sedem a pol roka väzenia. Po Stalinovej smrti a čiastočnom uvoľnení politickej situácie začali politických väzňov prepúšťať a aj Karol sa v roku 1956 vďaka amnestii dostal na slobodu.

Dcéry sa stretli s otcom po mnohých rokoch a strašných rodinných tragédiách. Karol Markovič sa usadil v rodičovskom dome v Radvani, ktorý im však už celý nepatril. Prenasledovaniu komunistickým režimom sa nevyhla ani ostatná rodina.

Po dlhoročných remeselných súkenníckych tradíciách si príbuzní z radvanskej vetvy Markovičovcov založili v roku 1845 rodinnú manufaktúru – súkenku s približne 14 zamestnancami, ktorá pretrvala viac ako sto rokov.

Za komunizmu bol jej správcom Karolov brat Július. On a jeho dve sestry boli obžalovaní ako „kapitalisti“ a „vykorisťovatelia“ a odsúdení na stratu majetku a niekoľkomesačné väzenie. Žaláru sa vyhla aspoň Ľubicina stará mama, ktorá mala v tom čase vyše sedemdesiat rokov. Karolovho brata Júliusa odsúdili a poslali do uránových baní v Jáchymove.

Karol ako väzeň dvoch režimov skončil s podlomeným zdravím na invalidnom dôchodku. Veľmi ťažko niesol stratu milovanej manželky, o svojom utrpení vo väzení ani o utrpení v Mauthausene nikdy nerozprával.

Podľa spomienok svojich dcér sa navonok vôbec neprejavoval a všetko spracovával a nosil v sebe. V roku 1968 ho rehabilitovali; dostal aj určité finančné odškodnenie, za ktoré mohol odkúpiť aspoň časť svojho znárodneného rodného domu.

Po nástupe normalizácie však od neho finančné prostriedky žiadali späť. Keďže ich utratil za vykúpenie rodinného majetku, musel sumu splácať zo svojho invalidného dôchodku.

Napriek nepriaznivému osudu nerezignoval a domáhal sa, aby znovu prebehol jeho proces. Okrem neustálej šikany zo strany komunistickej moci však nemal šťastie ani na advokáta, ktorého mu odporučili a ktorý si z jeho prípadu spravil zárobkovú činnosť bez akejkoľvek aktivity a reálneho výsledku.

„Potom s ním otec zrušil zmluvu a vzal si znovu toho advokáta, ktorý ho ex offo obhajoval v roku 1955. A tomu sa to podarilo až v roku 1980, ale otec už bol vtedy taký chorý, že z toho nič nemal.“

Karol Markovič zomrel 2. februára 1980. Na jeho významné pôsobenie v slovenskom bankovníctve, v odboji a na jeho podiel na záchrane tzv. židovského zlata sa akosi pozabudlo. Do popredia sa skôr dostávali iné osobnosti, pritom Markovič svojím významom a aktivitou a hlavne neohnutou chrbticou patrí medzi nich.

Jeho dcéra Ľubica Droppová, napriek zlému kádrovému profilu a zlej finančnej situácii najmä vďaka pomoci rodiny vyštudovala etnológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Pôsobila ako vedecká pracovníčka v Národopisnom ústave SAV a neskôr na Katedre etnografie a folkloristiky. V rokoch 1990 – 1998 bola vedúcou Katedry etnológie FF UK.

Patrí medzi najvýznamnejších slovenských etnológov druhej polovice 20. storočia. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie