Ako som sa prvý raz stretol s Vladimírom Mečiarom, keď ho ešte nik nepoznal

Vždy to tak bolo a asi aj bude: ak sa chcete predrať do centra politickej moci, musíte využiť reťazec známych. Začiatkom decembra roku 1989 som tomu ešte vôbec nerozumel, hoci som sa zo dňa na deň stal človekom, o ktorom iní predpokladali, že som tejto moci jedným z nositeľov.

Ľudia odo mňa odrazu niečo žiadali. Napríklad riaditeľka školy, kam chodil môj syn, chcela prísť do centrály VPN porozprávať o problémoch, ktoré ju trápia. Alebo za mnou do kotolne, kde som ešte stále hádzal koks do pece a striedal sa s jedným Rómom zo Záhoria, prišla delegácia Rómov s mojím kolegom na čele s požiadavkou, aby som sa stal vajdom v ich osade.

Ale najbizarnejší pokus, ako sa cezo mňa dostať do centra moci, teda k vedeniu VPN, prišiel od istého Vladimíra Mečiara.

V tých týždňoch som trávil dni obvykle až do noci v centrále VPN, ale v tento deň som bol doma už okolo desiatej. Odrazu niekto zaklopal na okno (mávali sme bránku do záhrady odomknutú a nemali sme zvonček ani telefón). Vydesil som sa, lebo mojou prvou myšlienkou bolo, že po mňa prišli muži z ŠtB. Ale bol to Július Strinka, filozof, ktorý po roku 1968 prišiel o prácu, a hoci nepatril k disidentom, priatelil sa s mojím otcom a okrem toho mal aj blízko k Alexandrovi Dubčekovi.

Prišiel ku mne takto večer, lebo dúfal, že ma zastihne doma. A prišiel ako posol tajomnej žiadosti od istého Vladimíra Mečiara, ktorý vraj má pre mňa dôležitú informáciu. On sám toho pána nikdy predtým nevidel, ale vraj sa tiež pozná s Dubčekom, takže to bola istá záruka. „Je to zaujímavý človek,“ povedal Strinka významne a rozlúčil sa.

Mal som sa s ním stretnúť na druhý deň pred Priorom na Kamennom námestí napoludnie, on ma vraj pozná a prihovorí sa mi.

Zažil som od 17. novembra už toľko čudných príhod, že som sa ničomu nečudoval, a na obed som postával pred vchodom do Prioru. A naozaj ku mne pristúpil mohutný muž s veľkou obálkou, ktorú mi strkal do ruky. „To je policajný spis Babinského,“ povedal tlmeným hlasom a paranoidne sa okolo seba obzeral.

Stanislav Babinský, prezývaný kráľ Oravy, bol koncom 80. rokov symbolom komunistickej korupcie a luxusu. Podľa dobových povestí pozýval tento riaditeľ miestneho podniku v Trstenej papalášov zastrieľať si na zver z vrtuľníka a podplácal ich veľkorysými darmi, aby ho nechali budovať si svoje oravské kráľovstvo po svojom.

Asi to prehnal, keďže napokon ho v roku 1987 odsúdili na 14 rokov za korupciu. Vtedy boli okolo súdneho procesu veľké tajnosti a medzi ľuďmi kolovali divoké historky o papalášoch, ktorých Babinský udal.

Lenže koho dnes, keď už naplno bežala revolúcia a komunisti boli na odchode, zaujímal Babinský? Zatváril som sa rozpačito a spýtal sa Mečiara, odkiaľ ten spis má a čo s ním mám podľa neho robiť.

Prisahám, že odvetil: „Našiel som.“ Chýbal síce dodatok „na stole“, ale vtedy som prvý raz od neho počul vetu, ktorá sa neskôr stala okrídlenou.

Mečiarovi trvalo len pár sekúnd, kým pochopil, že som babrák, ktorý ho do centrály VPN neprivedie. Vytrhol mi obálku z ruky, otočil sa na opätku a bez pozdravu odkráčal.

Odvtedy som o ňom nepočul – až v januári, keď sme hľadali ministra vnútra a vypísali naňho konkurz. Mečiar prišiel, oslnil svojimi znalosťami štruktúry a fungovania ministerstva vnútra – a vyhral. Ako vidno, za istých okolností poučka o reťazci známych, ktorých potrebujete na predratie sa k moci, neplatí. Niekedy stačí prísť na konkurz.

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.