Denník N

Nedeľná nekázeň: Nešírme genderové hoaxy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

O predchádzaní násiliu a o boji proti nemu v spoločnosti, ale aj v cirkvi, je potrebné hovoriť. Ženy sú totiž často práve v cirkvi vedené k tomu, že majú násilie strpieť.

Podcasty nájdete na: AppleGoogleSpotifyPodbeanAmazon AlexaRSS

Európsky parlament vyzval v ostatných dňoch sedem členských krajín, aby urýchlene ratifikovali Istanbulský dohovor. Náš parlament na svojej schôdzi však Istanbulský dohovor znova odmietol.

Z ratifikácie Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu majú politici a cirkevní predstavitelia strach. Politici, ktorí ho odmietajú, sa obávajú, že ak sa v dohovore slovo gender preloží do slovenčiny ako rod, môže to ohroziť ústavnú definíciu manželstva. Rovnako sa podľa vyjadrenia vo svojom stanovisku obávajú zo šírenia genderovej a protirodinnej agendy predstavitelia cirkví. Nerešpektujú, že vyjadrenia expertov by boli pravdivé a napomohli by domácemu násiliu účinne predchádzať.

To, čím sa pred konfrontáciou s problémom rodovo podmieneného násilia a pred argumentáciou expertov politici aj cirkevní predstavitelia bránia, nie je len strach. Je to výsmech. Nerešpektovanie Božieho prikázania lásky. Výsmech obetiam násilia, nepochopenie a zneužitie Biblie.

Počúvam príbehy žien vystavených fyzickému, psychickému, ekonomickému aj sexuálnemu násiliu. Ony majú strach. Svoj príbeh by mali rozprávať (aj) na polícii, nie(len) na fare. Viaceré to aj skúšali, no často bezvýsledne.

O predchádzaní násiliu a o boji proti nemu v spoločnosti, ale aj v cirkvi, je preto potrebné hovoriť. Ženy sú totiž často práve v cirkvi vedené k tomu, že majú násilie strpieť. To je v rozpore s prikázaním lásky, ku ktorému nás zaväzuje slovo Ježiša Krista. Tomu, aby k násiliu prichádzalo, je nutné sa brániť preventívne. Vzdelávaním. Výchovou.

Pokiaľ by o rodovej rovnosti hovorili ako o „genderovej ideológii“ hoaxy a konšpiračné weby, stačilo by mať odstup a nadhľad. Ale ak o nej takto hovoria tí, ktorí majú vplyv a zodpovednosť za cirkev a spoločnosť, poukazuje to na ich neschopnosť počúvať argumenty a rozumieť súvislostiam.

Našťastie sú kresťania, ženy aj muži, ktorí rodovo podmienené násilie na ženách odmietajú bez toho, aby sa obávali, že rodová rovnosť naše rodiny rozvráti. Vedia, že ak sa žena alebo aj muž vzoprie rodovým stereotypom, môže to priniesť úľavu, slobodu od tlaku očakávaní ich okolia. Našťastie existujú kresťania aj nekresťania, ktorí robia všetko pre to, aby život chránili pred narodením aj po ňom, ale nechodia preto pochodovať na ulice.

V našej krajine sme zatiaľ v týchto dôležitých témach neochotní hľadať konsenzus. Zatiaľ nás iba rozdeľujú. Jedna skupina pripisuje tej druhej zlý úmysel. Ak sa niekto nestotožní s návrhom zákona o zákaze interrupcií, ešte to neznamená, že ich považuje za dobré riešenie zložitej situácie. Presadzovanie rodovej rovnosti nevedie automaticky k prejavom nenávisti žien voči mužom.

Takéto zjednodušenia sú živnou pôdou toho, aby sa tam, kde by sme potrebovali rozvahu a dôveru, šíril strach a nedôvera. A u nás im prepadnú, uveria mnohí len preto, že si fakty, informácie neoverili.

Je za týmto postojom strach z toho, že niečo sa bude musieť meniť? Strach z toho, že to, čo bolo po celé stáročia presne, ale v úplne inej dobe zadefinované, sa zatrasie? O tom, čo sa v minulosti odohrávalo v kresťanských manželstvách, rodinách, vzťahoch, máme zidealizované predstavy. Keby sme to pripustili, uznali by sme, aké uzdravujúce by bolo, keby sa zlé, deštruktívne vzťahy zrútili. Aby v nich ľudia nemuseli trpieť.

Ale kým sa posunieme od strachu k dôvere, od pomenovania problému a jeho špecifikácie k riešeniam, ešte nejaký čas uplynie. Aj preto, lebo kým sa problém netýka osobne nás, neriešime ho.

Za rovnosť a slobodu príležitostí, za ľudské práva sa však angažujú mnohí nenápadní ľudia na mnohých miestach. S nasadením všetkých svojich síl. Niektorí sa v týchto zápasoch už unavili. Vyhoreli. Zdá sa im, že sa snažili dlho a zbytočne. Ale v skutočnosti je to inak. Z ich malých víťazstiev raz budú o trochu väčšie a potom ešte väčšie.

Zmeny v našom svete, v našich vzťahoch si stále žiadajú priveľa obetí. Zbytočných obetí životnej radosti, ale aj obetí na životoch. Škoda, že sme takí málo odvážni, málo veriaci. Ťažkopádni. Spomalení.

Začína sa advent. My kresťania v ňom očakávame príchod Krista. Ale On je už dávno medzi nami. Prichádza a bude prichádzať znova a znova. V každom človeku, ktorý presadzuje právo a spravodlivosť.

Keď tomu, že v zápasoch o hodnotu a dôstojnosť každého človeka je medzi nami Kristus, naozaj uveríme, budeme chcieť byť pravdiví a láskaví – sami k sebe aj k iným. Nielen počas adventu. Celý rok.

Evanjelium hovorí o príchode Krista do Jeruzalema krátko pred ukrižovaním ako o tom, kto nepotrebuje demonštrovať svoju moc. Prichádza na oslovi. Jeho moc je skrytá v nenápadnosti. V skutočnej pokore človeka, ktorý vie, že dav, ktorý dnes kričí na slávu, bude onedlho kričať presný opak, bude kričať „Ukrižuj!“, lebo moc bezmocného je preň absurdná.

V napätí medzi nadšením a sklamaním, výhrami a stratami, strachom a odvahou sa odohráva život každého z nás. Nie je dôležité, či naše postoje ľudia vidia a ocenia, alebo nás za ne osočia. Dôležité je to, čo v nich ľuďom vo svojom prostredí prinášame ako mocní aj ako bezmocní. Každé snaženie o spravodlivosť a podporu človeka, aby svoju slobodu a sebaúctu nestratil, má zmysel. Vyplýva to z Božej podstaty lásky. O tú sme povinní stáť a zápasiť.

Teraz najčítanejšie