Denník N

Jedna soška sa volá Nádej, ale pre istotu s otáznikom

Marián „Marko“ Huba sa narodil 16. 2. 1949 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení, odbor figurálne sochárstvo u profesora Jozefa Kostku. Venuje sa okrem sochárstva hlavne ochrane prírody, krajiny a pamiatok. Spolupodieľal sa na ochrane areálu mlynov a píly v Kvačianskej doline, dreveníc a ľudovej architektúry na celom Slovensku. Inicioval a viedol napríklad záchranu kláštora v Marianke. Od roku 1990 do roku 2013 vyučoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave na oddelení dizajnu a tvarovania dreva. Bol členom občianskeho združenia Fialkové údolie, ktoré bojovalo proti zástavbe na Napoleonskom vŕšku, kde dnes stojí komplex Bonaparte. Je ženatý, má dve deti. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marián „Marko“ Huba sa narodil 16. 2. 1949 v Bratislave. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení, odbor figurálne sochárstvo u profesora Jozefa Kostku. Venuje sa okrem sochárstva hlavne ochrane prírody, krajiny a pamiatok. Spolupodieľal sa na ochrane areálu mlynov a píly v Kvačianskej doline, dreveníc a ľudovej architektúry na celom Slovensku. Inicioval a viedol napríklad záchranu kláštora v Marianke. Od roku 1990 do roku 2013 vyučoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave na oddelení dizajnu a tvarovania dreva. Bol členom občianskeho združenia Fialkové údolie, ktoré bojovalo proti zástavbe na Napoleonskom vŕšku, kde dnes stojí komplex Bonaparte. Je ženatý, má dve deti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Sochár a ochranár Marko Huba sa predstavuje výstavou Predpotopné sošky aj knihou, ktorú označuje za úvahy romantického ekokrata.

Papier, samozrejme, stopercentne recyklovaný, a písmo využívajúce metódu proti zalievaniu tlačovej farby, čo umožňuje sadzbu v menších veľkostiach a šetrí množstvo použitej farby. Dva údaje z tiráže katalógu k súčasnej bratislavskej výstave MARKA HUBU (v Art Books Coffee potrvá do 13. decembra) nazvanej Predpotopné sošky, môžu prekvapiť len tých, ktorí nepoznajú tohto vášnivého ochranára, akademického sochára a pedagóga.

Najvyšší možný ekologický aspekt ste, ako v každej svojej činnosti, uplatnili aj pri výrobe katalógu. A vôbec to nebolo na úkor tlačiarenskej kvality, naopak, takýto šetrný prístup k prírodným zdrojom znásobil jeho originálnu a veľmi vkusnú úpravu a vyvolal u návštevníkov výstavy akési vnútorné puto či pocit vzájomnosti s autorom a jeho dielom.

Som potešený, ak to takto cítite. Pravda, ešte je tu otázka, ako na diváka pôsobí samotná výstava.

Vernisáž aj následné ohlasy vás mohli jednoznačne presvedčiť, že Predpotopné sošky majú úspech. A prečo predpotopné?

Inšpirovala ma posledná kniha českého filozofa Karla Kosíka Předpotopní úvahy, kde okrem iného varuje pred potopou, ktorá sa už po celom svete rozlieva a v ktorej by ľudstvo mohlo zahynúť. Tou potopou je bezuzdná hltavosť, moderný človek je nenásytný, lačnosť ho úplne pohlcuje, ničí a zbavuje ho ľudskosti.

Takže potom už výber diel na expozíciu bol zrejme jasný…

Áno, sú to práce viažuce sa k ekológii a vyjadrujúce existenciálny pocit vnútorne deformovaného ľudstva vo vzťahu k prírode. Vznikali väčšinou v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov.

Ich názvy sú veľmi príznačné – Pomník úpadku civilizácie, Sám sebe krížom, Vyťažená planéta, Na hranici udržateľnosti či V jarme svojej aktivity. Dá sa tam nájsť aj kus nádeje?

Jedna bronzová soška sa volá Nádej, ale pre istotu s otáznikom.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie