Škola či rodina, kde sa deje občianska výchova?
Rozdiely vo vnímaní Nežnej revolúcie, demokracie, toho, čo dnes žiaci základných a stredných škôl na Slovensku vedia o roku 1989, o totalite, sú obrovské.
Autori sú z neziskovej organizácie Seeds
Najskôr sme si mysleli, že čím bližšie sme k našej západnej hranici, tým vedia žiaci o novembri 89 viac. Ostnatý drôt tu bol viac na očiach, rakúska televízia ORF sa dala chytiť a my sme pri reklamných spotoch viac snívali o slobodnom svete. Ale postupne sme nútení meniť názor.
Väčšina vedomostí a poznatkov nielen o Novembri 89 u detí závisí od ich učiteľov.
Doslova od jednotlivých „osvietených“ učiteľov, ktorí so žiakmi pracujú s témou znovuzískania slobody a Nežnej revolúcie aj mimo osnov v rámci rôznych predmetov. Učitelia, ktorí decká motivujú zapojiť sa do rôznych súťaží, do projektov, takí, čo s nimi trávia čas navyše, majú na škole historický klub, či ich so sebou ťahajú po exkurziách a neboja s nimi ísť aj na cestu do Osvienčimu či ďalej do sveta. Olympiáda ľudských práv, súťaže, aké organizuje Ústav pamäti národa či Klub 89 im dávajú priestor, aby pochopili súvislosti, európsky kontext našich dejín. My takýchto učiteľov stretávame v Kežmarku, Prievidzi, Nemšovej, vo Veľkom Krtíši, v Pezinku, Trebišove aj v Bratislave a to je povzbudzujúce.
Súčasná situácia však napriek tomu odzrkadľuje nedostatočné občianske vzdelávanie, slabú vôľu mladých participovať na veciach verejných. Mladí ľudia po dovŕšení 18. roku života nechápu zodpovednosť, ktorú im dáva sloboda. Odzrkadľuje sa to v ľahostajnosti k spoločenským problémom, občianskym povinnostiam. Takmer 12 percent mladých voličov deklaruje, že by nešli voliť, 28 percent respondentov nevie, respektíve nie sú rozhodnutí, koho by volili. (Focus, pre RMS, 2019) Celková pasivita a nezáujem o veci verejné sa odráža aj v prístupe ku komunite, životu v meste, prostrediu, v ktorom žijeme a prispieva k prejavom xenofóbie, antisemitizmu, extrémizmu a ostatným formám intolerancie.
Prečo to je tak?
