Denník N

Trochu oheň, trochu voda. Príbehy Balkánu

Kosovo, pohreb obete míny. Foto - Andrej Bán
Kosovo, pohreb obete míny. Foto – Andrej Bán

Úryvok z knihy Trochu oheň, trochu voda, ktorú nášmu kolegovi Andrejovi Bánovi vydalo vydavateľstvo Absynt v edícii Prekliati reportéri.

„Nech sa stanú minulosťou časy, keď ste sa ostreľovali z kalašnikovov, keď ste si navzájom vypaľovali domy, keď ste si na Nový rok robili naschvály, strieľajúc jeden na druhého; nech sa stanú minulosťou rozprávky o kolískach a srdciach Srbska, o kláštoroch, mešitách, ilýrskych mohylách, o kosovských bitkách, o sultánmuradoch, obilićoch… A ďalšie a ďalšie rozprávky!“

Tieto slová píše v svojom e-maile tridsaťtriročný kosovskoalbánsky dramatik, v tom čase umelecký riaditeľ Kosovského národného divadla v Prištine, Jeton Neziraj. Adresuje ich o päť rokov staršiemu srbskému spisovateľovi, vtedy vedúcemu oddelenia vydavateľskej činnosti Srbskej národnej knižnice v Belehrade a redaktorovi literárneho časopisu Beton, Sašovi Ilićovi.

Ich spoločná Korešpondencia zradcov, ako ju nazvali, je mrazivo osobným a na dreň úprimným opisom slepej uličky, v ktorej sa ocitli vzťahy obidvoch národov už dávno. Ibaže teraz, po vojne, je tá pomyselná ulička ešte o čosi temnejšia a užšia.

Milý Saša, milý Jeton – tak sa začína každý e-mail ľudí, ktorí sa vedome ocitli v pasci. V pasci, ktorá je potvrdená dejinami a hlboká ako kaňony na západe Kosova – preto v nej neuviazne iba zopár najodolnejších jedincov. Deje sa to tak všade. Ak nebudeš spoločne s nami nenávidieť nášho nepriateľa, vraví s hrozivo zdvihnutým ukazovákom národ každému svojmu údu, vyobcujeme ťa ako zradcu.

Obidvaja spisovatelia sa však jedenástemu prikázaniu všetkých nacionalistov (Budeš nenávidieť toho druhého) vzopreli. Čo vzopreli, to by bolo v stave všeobecného zbavenia zmyslov, besnenia a šialenstva príliš málo. Nie, oni dvaja, Ilić a Neziraj, urobili niečo omnoho cennejšie a dôležitejšie. Popreli národ ako najvyššie uctievané božstvo a na vyprázdnený trón posadili človeka, jednotlivca.

Napokon, čo je to národ? Už Carl Gustav Jung napísal, že národ je ako jašter. Obrovské telo, malá hlava.

Rozsahom neveľká Korešpondencia zradcov pritom vznikla iba tak pomimo, ako vedľajší efekt spolupráce obidvoch umelcov, ako úvod k antológiám obidvoch národných literatúr prezentovaným na knižnom veľtrhu v nemeckom Lipsku. Osud však opäť raz chcel, že to, čo sa spočiatku javí ako podružné, sa neskôr, keď nastane príhodný okamih, ukáže ako najpodstatnejšie. Tým, samozrejme, nechcem povedať, že v srbskej ani v kosovskoalbánskej literatúre sa nič iné pozoruhodné neobjavilo, tieto e-maily sú však výpovedné. (Ďalej z nich citujeme podľa prekladu Ľubora Králika uverejneného v časopise Revue svetovej literatúry č. 3/2011.)

Komunikácia obidvoch umelcov sa začína opatrne, nesmelo. „Možno je to ideálny čas na projekt,“ píše v piatok 13. augusta 2010 Ilić z Belehradu Nezirajovi do Prištiny, „ktorý sme začali v marci tohto roku, keď sme sa stretli na medzinárodnom knižnom veľtrhu v Lipsku. A kde inde by sme sa aj stretli, veď komunikácia s Kosovom dnes funguje zväčša jednosmerne; cez hraničný priechod pri dedine Merdare môžeš prejsť, pokiaľ máš srbské papiere, v opačnom prípade musíš ísť nejakou okľukou. Je zaujímavé,“ pokračuje Ilić, „že tohto roku som prvýkrát prešiel cez tú hranicu, keď som cestoval do Prištiny na prezentáciu časopisu Sarajevske sveske (Sarajevské zošity). Sám vieš, ako to je: zistíš si telefónne číslo mikrobusovej dopravy, ktorá jazdí na trase Belehrad – Priština, zídeš dolu k železničnej stanici, odkiaľ mikrobus odchádza, a vykročíš do neznáma. Spomínam si, že v Kosove bola vtedy veľká aféra s vypínaním srbských mobilných operátorov, a tak som ešte pred Merdare náhlivo posielal známym esemesky, skôr ako stratím signál. Musím povedať, že tá cesta mala v sebe niečo zo vzrušenia, aké ľudia pravdepodobne pocítia, keď sa dostanú von z väzenia alebo z krajiny, na ktorú sú uvalené sankcie, a aké som pocítil, keď som v roku 1999 prešiel cez hraničný priechod Kelebija.“

Srbský spisovateľ ďalej opisuje príbeh, spomienku z čias služby v armáde. Viaže sa k „malému zelenookému Bekovi Berishovi“, námorníkovi zo 106. námornej triedy juhoslovanského vojnového námorníctva. K Albáncovi, možno prvému, ktorého spoznal zblízka, k Albáncovi, s ktorým spal, podobne ako s inými vojakmi, dole v podpalubí. „Mali sme spacie vaky,“ píše Ilić, „a delili sme sa o stiesnený priestor; čakali sme, kým loď pripláva do Boky Kotorskej, kde sa mala začať naša odysea. Na polostrove Prevlaka sa intenzívne strieľalo, delové člny plávali každý večer z Tivatu smerom k Dubrovníku a k prístavu Ploče. Na druhý deň ráno sa vracali naspäť a my – bažanti, čo tam práve prišli – sme odchádzali vykladať obrovské delostrelecké nábojnice. Smrdeli pušným prachom a nešťastím. Nakladali sme ich na veľké vozíky a odvážali do hál opravárenského závodu, ktoré boli zašpinené od sadzí. Boli sme pracovnou silou vojny a tlačili sme tie vozíky s nábojnicami smerom k dokorán roztvoreným vrátam, kde ich opäť plnili. Kým som s Berishom tlačil tie vozíky, naučil som sa aj prvé albánske slovo – zhapi (mladý vojak, bažant). Neviem, či sa ten výraz vôbec používa v štandardnej albánčine, pre nás sa však v tie dni stal (v posrbčenej podobe žapin) neodmysliteľnou súčasťou námorníckeho žargónu. A tak som ako žapin stál aj pred okienkom pasového úradu v belehradskej mestskej časti Voždovac, bez možnosti čokoľvek vysvetliť orgánom moci. Mohol som iba skloniť hlavu a hľadať nejaké iné riešenie. To nachádzanie iného riešenia vždy bývalo jediným hobby mladých námorníkov, žapinov, s ktorými všetci bez výnimky zametali. Takto som nastúpil aj do mikrobusu smer Priština, kde už sedeli nejakí skúsenejší cestujúci na tejto trase. Len čo som nastúpil, s údivom sa na mňa pozreli. Nikdy neprestaneš byť žapinom, povedal mi za tých dávnych čias malý Beka Berisha. A mal pravdu,“ píše Srb Albáncovi.

Trochu oheň, trochu voda, nová kniha Andreja Bána

zobraziť

Teraz najčítanejšie