Denník N

Odborník na školstvo z KDH: Nie som člen strany, nemám v hodnotových témach tak jasno ako oni

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Kandidovať za KDH ho presvedčil Alojz Hlina, ktorý podľa neho do strany vniesol rozumný hlas. Bohdan Hroboň reaguje aj na učebnicu náboženstva, ktorá učí o kultúre smrti: „Rozdeliť ľudí do skupín, dať im nálepku, to nie je učenie.“

Denník N pripravuje pred voľbami sériu rozhovorov s odborníkmi strán na školstvo

Bohdan Hroboň je syn farára, vyštudoval teológiu a spoluzakladal evanjelickú školu a gymnázium v Martine. V rozhovore hovorí aj o tom,

  • prečo bol v škole považovaný za hlúpeho, keď veril v Boha,
  • prečo nie je člen KDH,
  • že cirkev a školstvo zlyhali, pretože neučia kriticky myslieť,
  • prečo by najradšej zrušil gymnáziá.

Ste syn významného evanjelického kňaza Jána Bohdana Hroboňa. Vo vašej rodine je to už šiesta generácia farárov. Nechceli ste sa stať aj vy kňazom?

Existuje také niečo, čo kňazi volajú vocatio interna, vnútorný hlas k povolaniu. Ja som ho necítil, moji dvaja bratia áno. Vyštudoval som kybernetiku, a keď som bol v štvrtom ročníku, prišla revolúcia. Otvorili sa nové možnosti a mňa to vždy ťahalo k Biblii, najmä k Starému zákonu. Začal som sa teda viac venovať štúdiu Biblie.

Váš otec bol kňazom v 70., 80. rokoch. Ako si na to spomínate? Aké bolo vyrastať vo farárskej rodine počas socializmu?

Mal som rebelskú povahu. Možno by to som dnes mal aj nejakú diagnózu, zrejme ADHD, vtedy sa to volalo len zlý chlapec. V škole som mal ako farárske dieťa nálepku. S tým sa nekamaráť, pretože budeš mať problém. Pamätám si to od prvého ročníka – prvého septembra nás učiteľka vyzvala, aby sa postavil každý, kto verí v Boha. Nebol som až taký veriaci, ale všetci o mne vedeli, že som z farárskej rodiny, zaprel by som teda vlastnú rodinu. Potom som bol hneď označený za toho hlupáka, ktorý verí v deduška na obláčiku.

Ako ste to zvládali?

Niekoho to zlomí, pretože to je ponižujúce. Mňa to provokovalo k neposlušnosti, mal som problémy so správaním. Ale nespomínam si na to ako na traumu, skôr ako na zápas. Neprekážalo by mi ani to, že som nemal kamarátov. Doma nás bolo šesť – tri dievčatá a traja chlapci. Mal som sa s kým biť aj hrať. A je ešte jeden dôvod, prečo to bolo dobré. Keď som mal pre vieru problémy, musel

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

KDH

Parlamentné voľby 2020

Slovensko

Teraz najčítanejšie