SNS záujem o deti len predstiera

Všímam si, že niektoré návrhy v parlamente mi ani nedorazia do vrstvy vedomia, ktorá by sa nimi seriózne zaoberala, ostanú niekde v hladine filmového zobrazenia blázinca: „Vy jste moje sestra? Váš táta je taky netopýr?“

Zároveň sa objaví znepokojivý pocit, že tridsať rokov po Nežnej revolúcii je chápanie ľudských práv a základných slobôd také mizerné, že niektoré politické strany by naozaj najradšej chytili nástroj a vrazili vám ho do tela, nerešpektujúc nič z okruhu vašej slobodnej osobnosti: od súhlasu cez fyzickú integritu až po ubližovanie a ohrozovanie. Neviem, či by to navrhovatelia naozaj urobili alebo by cúvli, keby prišlo na lámanie chleba – pochopili by aspoň vtedy, čo navrhujú? Stačí hodiť tú robotičku na lekárov?

Oni to nevedia. Nevedia, čo činia (čo neznamená, že im to treba prepáčiť). Nevedia, že v našej spoločnosti sa plnoletá a svojprávna ľudská bytosť podieľa na rozhodovaní o tom, aké lekárske zákroky podstúpi. Nevedia, že na druhého človeka je možné siahať bez jeho súhlasu iba za veľmi špecifických okolností.

Ani po odborných protestoch sa nezastavili, len definitívne ukázali, že dieťa je to posledné, o čo im ide. Neváhali by ho totiž poškodiť – vynúteným vyšetrením.

Ide im len o kontrolu ľudských životov z pozície moci. Zákaz „tabletky po“, povinnosť informovať otca, vymýšľanie nových a nových zvrhlostí, nič z toho nemá ani zbla spoločné s dobromyseľným premýšľaním, ako čo najviac ľuďom pomôcť a skvalitniť život.

Na tom nezáleží, či takéto návrhy predkladajú ženy. Fakt, že je človek ženou, neznamená, že nemôže byť chodiacou urážkou intelektu ako predpokladanej ľudskej vlastnosti. No tieto isté ženy sedeli štyri roky v parlamente a mali nadostač možností oboznamovať sa s tým, aké životy reálne ľudia žijú. Mali možnosť, nevyužili ju. Ich „záujem“ o deti a rodinu je lož.