Hymnu futbalových fanúšikov Orbánova vláda využíva ako kladivo na médiá

„Sme z jednej krvi,“ hovorí sa v maďarskej piesni s názvom Bez teba (Nélküled) od kapely Známe tváre (Ismerős Arcok), ktorú neraz počúvalo aj veľa slovenských futbalových fanúšikov – i keď jej textu nerozumeli. Stala sa akousi neoficiálnou hymnou klubu DAC z Dunajskej Stredy, ale pravidelne sa spieva aj pred zápasmi mnohých iných maďarských klubov.

Dalo by sa pomaly povedať, že sa jej hromadný prednes stal povinnou súčasťou každého stretnutia za účasti maďarských futbalistov a ich „drukerov“. A čoraz častejšie to platí aj pre najrôznejšie udalosti od mítingov maďarskej vládnej strany Fidesz a maďarských strán v susedných štátoch až po kultúrne akcie krajanských organizácií.

Pieseň hovorí o spolupatričnosti, o spoločnom myslení, o domove a vlasti, ktoré už pútnik ani nedúfa nájsť, o osamelej borovici a odtrhnutom umierajúcom kvete, o piatich miliónoch menšinových Maďarov, ktorých svet nepočuje, a o ich ťažkom osude.

Nedá sa povedať, že by bola iredentistická, je to skôr sladkobôľna nostalgia za idealizovanou a veľmi jednostranne ponímanou minulosťou. To by ešte nebol problém. Pieseň však pracuje s podobnými symbolmi ako nacionálna a iredentistická propaganda, a asi nie náhodou umožňuje, aby si do nej každý vkladal hoci aj volanie po tom, aby sa „odtrhnuté územia“ vrátili späť k materskej krajine.

Prístup autorov piesne v podstate zodpovedá tomu, ako sa dosť pokrytecky k podobným veciam stavia vláda Viktora Orbána – po zmene súčasných hraníc otvorene nevolá a v skutočnosti ju pravdepodobne ani nechce. Už len preto, lebo Maďarsko by pripojenie ekonomicky zaostalejšieho Sedmohradska či Podkarpatskej Rusi nezvládlo.

Zároveň však vedome a účelovo podporuje nostalgiu za veľmi prikrášlenou minulosťou, často skĺzavajúcu k iredentistickým náladám, intenzívne stimuluje maďarské historické frustrácie a (sčasti oprávnený) pocit krivdy. Plus opakovane naznačuje, že na tomto svete nič nie je navždy dané – večné teda nemusia byť ani dnešné pomery a usporiadanie v Karpatskej kotline.

Na podstate veci nič nemení, že takéto naznačovanie je už skôr úlohou centrálne riadených médií vládnej strany než jej politikov – v tých médiách sa neobjaví nič, čo by vládni politici neschválili a čo by neslúžilo ich záujmom.

Živia nereálne očakávania

Orbán a spol. sa aj v tomto prípade správajú ako typickí populisti. Aby ulahodili veľkej časti svojich voličov, živia nádeje, o ktorých vedia, že ich nedokážu a pravdepodobne ani nechcú naplniť. Problém je, že sa tým sami môžu dostať do pasce – nereálne očakávania voličov, ktorých si takto vychovali, ich napokon môžu dotlačiť k reálnym krokom, ktoré pôvodne ani nechceli urobiť – nie preto, lebo by boli zásadne proti, len si uvedomovali problémy s tým spojené.

Môže sa to stať, najmä ak by mali voliči i politici Fideszu pocit, že sa medzinárodná situácia zmenila natoľko, že by takéto hazardovanie mohlo uspieť. Prípadne by získali pocit, že je tu veľmoc, ktorá by ich v tom podporila – a Rusko rado podporí všeličo, čo oslabí západné demokracie.

To všetko potom pomáha vytvárať nacionálnu atmosféru vládnucu v dnešnom Maďarsku a podpísalo sa to aj na azda najväčšom umelo vyvolanom škandále posledných týždňov. Vládu navyše vyľakali výsledky októbrových komunálnych volieb, pri ktorých stratila moc nad väčšinou veľkých miest vrátane Budapešti.

Škandál bol vládnymi politikmi a médiami rozpumpovaný najmä preto, aby zdiskreditoval maďarskú liberálnu opozíciu a zvyšky nezávislých médií. Ku kampani sa pripojili aj niektoré krajanské médiá finančne závislé od Orbánovej vlády.

Všetko sa začalo poznámkou Gábora Miklósiho, novinára posledných veľkých nezávislých internetových novín index.hu. V reportáži z polovice novembra zo slávnostného otvárania nového a najväčšieho budapeštianskeho futbalového štadióna Puskás Aréna novinár poznamenal, že na rozdiel od ostatných zostal sedieť a nepripojil sa k zborovému spevu piesne Nélküled. Tú mali na ceremoniáli predniesť prizvané deti z Dunajskej Stredy. Miklósi svoj postoj vysvetľoval tým, že sa zvykol postaviť len pri hymne a tento gýčovitý „slaďák“ zjavne hymnou nie je.

Index ako pomaly posledné veľké kritické médium leží orbánovcom dlho v žalúdku a už roky sa ho snažia prevziať. Poznámka novinára im teda prišla veľmi vhod.

Štadión ako svätyňa, kde národ objavuje sám seba

Vládne médiá začali okamžite vypisovať o tom, že novinár vedome ponížil maďarské deti zo Slovenska, a označovali ho za netvora. Šéfredaktor dnes vládnych novín Magyar Demokrata András Bencsik vysvetľoval, že štadión Puskás Aréna je svätyňa, v ktorej sa odohráva mystérium, počas ktorého národ objavuje sám seba. Nélküled je podľa neho test: kto počas jej prednesu stojí, je Maďar, a kto nie, je cudzinec, Nemaďar.

Magyar Demokrata, mimochodom, v minulosti bol týždenník krajne pravicovej Strany maďarskej spravodlivosti a života. Bencsik sám začal ako komunistický novinár oslavujúci večné priateľstvo so Sovietskym zväzom. Potom plynule prešiel na krajnú pravicu, spoluzakladal polovojenskú Maďarskú gardu a napokon organizoval aj pochody na podporu Orbána. V roku 2016 dostal od Orbánovho režimu jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní.

Vládne médiá pobúrila aj Miklósiho poznámka, že mu bol refrén piesne o spoločnej krvi známi z Knihy džunglí od Rudyarda Kiplinga. „Pieseň prirovnal ku knihe džunglí,“ zdôraznila vo svojom spravodajstve vláde blízka komerčná televízia TV2. To, že refrén pochádza od Kiplinga, pritom vlani priznal aj autor textu a spevák kapely Ismerős Arcok. Podľa Attilu Nyergesa je táto „azda najdôležitejšia veta“ knihy symbolom spolupatričnosti.

Jedným z vrcholov kampane zatiaľ boli antisemitské karikatúry vo vládnych médiách a antisemitské plagáty v Budapešti. Znázorňovali Miklósiho a jeho kolegu, taktiež z Indexu, Andrása Dezsőa s izraelskou vlajkou v pozadí. Dezső sa previnil tým, že na jednom videu zostrihal Nélküled spolu s obrazmi utečencov.

Druhým vrcholom bol zjazd Fidelitas, mládežníckej organizácie Orbánovej strany Fidesz, na ktorom vystúpilo veľa vládnych politikov. Málo­ktorý vynechal možnosť škandál pripomenúť ako dôkaz zrady národa a neúcty k posvätným národným hodnotám. Zjazd sa skončil demonštratívnym prednesom piesne, ktorú si, samozrejme, všetci vypočuli postojačky.

Podľa politológa Dániela Mikecza sa dá škandál chápať ako súčasť kulturkampfu, ktorý Fidesz a jeho médiá vedú proti svojim kritikom a odporcom. „Je to nebezpečný jav, ak sa spievanie nejakej piesne stane rituálom vyznania viery a generuje zbytočné politické konflikty v situácii, ktorá v princípe nie je o stotožnení sa s nejakou politikou,“ hodnotí Mikecz vývoj pre denník Népszava.