Denník N

Kremeľská cesta – Totalitarizmus 2.0

Foto - TASR
Foto – TASR

Pätnásť rokov staré varovanie o tom, že Putin sa začína podobať na Mussoliniho, sa dnes nanešťastie napĺňa.

Autor je ruský novinár, analytik Carnegie Moscow Center
© Project Syndicate, 2015

Vo svojom pojednaní Odchod, kritika a lojalita z roku 1970 Albert Hirschman vypočítal tri možnosti, ktoré majú na výber ľudia nespokojní so spôsobom, akým sa správajú organizácie, firmy a štáty: môžu odísť, požadovať zmenu alebo sa podvoliť. Za uplynulých 45 rokov, ktoré prešli od uverejnenia jeho knihy, sa Hirschmanov koncept uplatnil v neuveriteľne rozsiahlom množstve rôznych situácií. Podobne, ako sa dá použiť pri snahe pochopiť súčasnú ruskú politiku.

V rokoch 2011 a 2012 mnohí relatívne majetní Rusi s dobrým vzdelaním vyšli do ulíc žiadať skutočnú demokraciu. Dúfali, že ich hlas dokáže zmeniť režim zvnútra. Lenže Vladimir Putin, ktorý vo voľbách získal ohurujúci mandát na návrat do prezidentského úradu na tretie funkčné obdobie, ich nepočúval. Namiesto toho zintenzívnil represie.

Zostali len dve možnosti

Takže keď Putin minulý rok vtrhol na Krym a anektoval ho, otvorení aj latentní odporcovia režimu mali na výber z dvoch možností: „odísť“ (buď emigrovať do zahraničia, alebo sa uchýliť do súkromia – vnútorná emigrácia), alebo vyjadriť lojalitu (či už aktívnymi, alebo pasívnymi prejavmi súhlasu). Keďže Putinova miera podpory v prieskumoch verejnej mienky pravidelne prekračuje 80 percent, zdá sa, že väčšina Rusov si vybrala druhú možnosť.

Lenže rovnako ako za čias Sovietskeho zväzu, aj teraz je súčasťou tejto „lojálnej“ väčšiny veľká časť cynikov – nehovoriac o ľuďoch, čo si vybrali útek do súkromia – ktorí o politike môžu diskutovať len doma v kuchyni alebo v diskusných kluboch. Medzitým niektorí ekonómovia a politici vytvárajú neformálne spoločenstvá s cieľom pripraviť plány možných reforiem pre prípad, že súčasný režim skolabuje.

Ponúkajú sa aj iné podobnosti so sovietskymi časmi. Pasívna podpora Putinovi a jeho politike prestáva stačiť, režim už vyžaduje horlivé vyjadrovanie súhlasu a určuje aj pravidlá, ako to robiť.
To pripomína závery amerického politológa Zbigniewa Brzezinského, ku ktorým dospel pri pozorovaní totalitných režimov z 50. rokov minulého storočia.

Totalitné režimy (na rozdiel od autoritárskych) svojim občanom nielen zakazujú, ale aj prikazujú. Ellendea Proffer Teasleyová túto prax opísala v životopise Brodskij medzi nami. Totalitné režimy podľa nej vyžadujú nielen poslušnosť, ale aj spoluúčasť.

Ako za Mussoliniho

Čo tento imperatív znamená v dnešnom Rusku? Na vašom aute – dajme tomu na mercedese niekoho zámožného – sa musí okázalo nosiť stuha svätého Juraja, novovytvorený symbol ruského víťazstva v druhej svetovej vojne.

Vojaci či príslušníci špeciálnych služieb nesmú cestovať z krajiny, kým profesori na niektorých univerzitách musia žiadať o súhlas na účasť na seminároch a konferenciách v zahraničí. Učitelia musia dávať Krym na mapu Ruska a zamestnanci štátom vlastnených spoločností sa musia zúčastňovať na provládnych zhromaždeniach.

Odmietnuť znamená vystaviť sa vážnym dôsledkom, presne ako v sovietskej ére. Ako si Profferová všimla, Brodskij sa pokúsil o revolúciu proti kultúre „my“ veriac, že „človek, ktorý nemyslí na seba; človek, ktorý kráča so skupinou, je súčasťou štruktúry zla“ – a preto ho v roku 1972 vyhnali zo Sovietskeho zväzu. Nie je pravdepodobné, že by bol Putin ústretovejší.

Pred pätnástimi rokmi, keď som bol stĺpčekárom v tom čase najvýznamnejších ruských novín Izvestija, som napísal článok, v ktorom som prirovnal režim vznikajúci za Putina k Mussoliniho režimu v Taliansku. Článok nebol nik­dy uverejnený, pretože editor považoval takúto paralelu za príliš tvrdú. Nanešťastie, moja predpoveď sa naplnila: Putin vybudoval modernejšiu verziu korporativistického štátu takmer dokonale zodpovedajúcu Mussoliniho poučke: „Všetko súčasťou štátu, nič mimo štátu, nič proti štátu.“

Hoci ruská ústava vybavila politický systém všetkými súčasťami demokracie, Putinov režim ich všetky zmanipuloval a zmenil takmer na nepoznanie, len aby konsolidoval svoju moc. Médiá používa ako nástroj propagandy, posledné, čo si zachovali nezávislosť, sú na pokraji vyhynutia. Kontroluje väčšinu toho, čo bývalo občianskou spoločnosťou, kým to, čo nemá pod kontrolou, označuje za „zahraničných agentov“.

Zatiaľ

Asi najnehoráznejšie je, že ruský štát si za Putina politickú účasť občanov vynucuje interpretovaním podpory ako odporom proti režimu. V tomto kontexte nie je Hirschmannova „úteková“ stratégia – prinajmenšom v podobe vnútornej emigrácie – taká dostupná, ako by sa mohlo zdať. Pretože by bolo veľmi ľahké označiť takýto krok za odpor.

Samozrejme, ruskí občania stále majú možnosť opustiť krajinu, čo znamená, že Putin nevybudoval plnohodnotný totalitný štát – aspoň zatiaľ. Lenže ambície režimu sú nespochybniteľné. Jeho aktuálny prístup by sme preto mohli označiť ako „hybridný totalitarizmus“.

Hannah Arendtová napísala, že v totalitných režimoch je štát jedinou silou, ktorá určuje podobu spoločnosti. Putin tam dnes možno ešte nie je, ale celkom iste sa týmto smerom vybral. História nám dáva dobrý dôvod obávať sa krajiny, v ktorej je lojálnosť jediným východiskom.

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie