Denník N

Vareha je späť na slobode, Zemplínu pred väzením sľuboval aj slona

Mikuláš Vareha. Foto N - Andrej Bán
Mikuláš Vareha. Foto N – Andrej Bán

Na Dolnom Zemplíne mnohí verili, že Mikuláša Varehu pustia z väzenia skôr. Dnes sa dočkali, za daňové podvody si odsedel deväť rokov.

Mikuláš Vareha patrí medzi tie postavy knihy Slon na Zemplíne, bez ktorých by určite kniha nášho kolegu Andreja Bána nebola úplná. Dnes podvečer sa v Sabinove po deviatich rokoch za mrežami dostal svojrázny podnikateľ na slobodu a zvítal sa pred väzením so svojou družkou. Ukážky z knihy, ktorú v roku 2018 vydalo vydavateľstvo Absynt, zachytávajú atmosféru jeho „kráľovstva“ na Zemplíne.

***

Apríl 2007. Sedím s hostiteľom v jeho drevenej veži na okraji Slovenského Nového Mesta. Pár metrov za hranicou, na dohľad, leží Sátoráljaújhely. Pripomína to tu čosi medzi japonskou modlitebňou a tax-free zónou z čias, keď ešte v Európe boli hranice a neplatil Schengen.

„Ako to tu nazývate?“

„Centrum maďarsko-slovenského zahrievania.“

„Prečo zahrievania?“

„To máte tak. Utužujeme vzťahy. Som šéfom asociácie amatérskeho boxu. Pozvem Cigáňa z Maďarska, aby u mňa boxoval, a ešte mi za to zaplatí. Pozvem Cigáňa zo Slovenska, to isté. Cigáni platia, jeden z nich vyhrá a zarobí. Ja zarobím najviac a všetci sú spokojní.“

Miki a redbully

Podnikateľov, ktorí sú schopní na posedenie vypiť desať redbullov, pobehuje po Karpatskej kotline iste dosť. Bývalý policajt Mikuláš Vareha (čo je skutočné meno, nie fiktívna literárna postava) je však unikát. Asi ako tokajské víno, ktoré jeho firma Royal Slovakia dokázala presadiť až na stôl rusko-amerického bratislavského samitu na najvyššej úrovni v roku 2004. Údajne, treba dodať. Na Zemplíne vám povedia, že túto historku môžu potvrdiť iba traja ľudia na svete. Vareha, Bush a Putin. A na adresu jej nositeľa tu všetci respondenti, riaditeľ múzea i konkurenčný vinár, veľavýznamne zdvihnú obočie a usmejú sa: „Ach, Miki!“ Svojho času podporoval v kampani aj prezidenta Ivana Gašparoviča, nadácii jeho manželky daroval množstvo sponzorských jabĺk a vína. Traduje sa, že keď kolóna limuzín odchádzala z Medzibodrožia, starostlivý hostiteľ vyprevádzal prezidenta až po hranice panstva na svojom vrtuľníku.

Podnikateľ Vareha sedí osamelo ponorený v kresle umiestnenom v rohu obrovskej drevenej miestnosti svojej nedokončenej latifundie a dievčina z jeho polyfunkčnej čerpacej stanice Agent 007 mu servíruje jeden redbull za druhým. Nevyhnutne mi pritom napadá otázka, ktorú si v tomto kraji kladiem často. Sníva sa mi? Že by konjunktúra gangsterských filmov dorazila na Zemplín s oneskorením niekoľkých dekád? Už hrozivý výzor tohto nie príliš urasteného expolicajta, jeho mohutné fúziská a vrkoč vlasov evokujú obraz zemplínskych šľachticov, ktorí mohli prejsť vzpriamene aj popod nízky vchod do miestností svojho sídla; s mečom a v brnení. Tie pevnosti sa už medzičasom rozpadli, podobne ako kosti ich vládcov.

Mikuláš Vareha

  • Bývalý policajt a od 90. rokov podnikateľ zo Zemplína, v roku 2011 ho zadržali,
  • prokuratúra ho vinila z fiktívnych obchodov medzi jeho firmami, štát mal poškodiť o 58,1 milióna eur,
  • jeho firmy si medzi sebou nakupovali a predávali štepné púčiky jabloní a lykožrúty, deklaroval viac ako 55 miliónov štepov a viac ako 414 miliónov kusov lykožrútov,
  • Vareha na súde presviedčal, že lykožrút nie je škodca, ale biologické krmivo. Kŕmili ním vraj bažanty, pštrosy a ryby,
  • súd ho odsúdil na 11 rokov,
  • vinu popiera a aj dnes tvrdí, že sa bude snažiť o obnovu procesu.

V prepadlisku dejín skončili Kelti, Dákovia, ale aj šľachtici rodu Drugethovcov, ktorí vládli zo zemplínskeho hradiska v polohe Várhegy. To sa stalo centrom župy už v polovici 13. storočia. Advokát, etnograf a publicista Ján Čaplovič napísal v prvej polovici 19. storočia knihu Etnografia Slovákov v Uhorsku. O zemplínskych Sotákoch (Slovákoch, ktorí namiesto co hovoria so, svo) sa vyjadruje s obdivom ako o zručných furmanoch, ktorí rozvážajú víno a iný tovar do Poľska, Ruska, Pruska, Čiech i Rakúska. „Obyčajne sa parobčekovia zavčasu učia jazdiť a poháňať kone, a tak sa čuduje svet, že často mávajú takí sopľoši, ktorí majú ešte mlieko či mledzivo na jazyku a sotva ich vidno v sedle, šesť až osem koní.“

Regionálne osobitosti medzičasom zanikli. Teda, až na Varehu, na ktorého možno nazerať aj ako na nositeľa kontinuity odbojných zemepánov z dávnej histórie. Variáciou šľachtického meča sú v jeho prípade kuše, pušky, pištole a iné, na obdiv vystavované zbrane. Svojho času sa s nimi dal ochotne vyfotiť aj do projektu agentúry Magnum Photos o Novej Európe pre Centre George Pompidou v Paríži. Užasnutý britský fotograf Chris Steele-Perkins, ktorého som sprevádzal a dával mu tipy na svojráznu propagáciu Slovenska, snímal aj to, ako Vareha hrdo stojí na vyradenom nosiči balistických rakiet na dvore bývalého JRD, jedného z piatich, ktoré kúpil; medzi sudmi vína, starými sanitkami prerobenými na poľnohospodárske stroje či hrdzavými autami značky Lada, ktorých motory použil do člnov.

„Well, very specific wine producer,“ poznamenal vždy zdvorilý Chris.

Čerpacia stanica Agent 007 v Slovenskom Novom Meste. Foto N – Andrej Bán

Zemplínsky vladár zužitkuje všetko. Donedávna na Ukrajine nakupoval lacnú naftu, tú menil v Maďarsku za hroznový mušt, ktorý na Slovensku premenil na víno, aby ho potom výhodne predal späť na Ukrajinu. Svojrázne, no účinné metódy používal aj na to, aby si jeho zamestnanci odvykali piť v práci alkohol.

„Položím otvorený demižón s vínom a poviem im, že ak z toho zmizne čo len deci, všetci prídu o prácu. Nezmizne nič.“

Centrum slovensko-maďarského zahrievania

Keď vojdem do čerpacej stanice Agent 007 na periférii Slovenského Nového Mesta, uvidím čosi surreálne. Plot s pravidelne sa striedajúcimi soškami mikimauza, Chaplina či Laurela s Hardym v podživotnej veľkosti. Stavebné povolenia? Prosím vás, koho by tu také malichernosti zaujímali! Aj fakt, že sa Vareha pri kopaní vinohradníckych pivníc doslova prekopal k susedom a takmer sa pritom prepadla štátna cesta, tu necháva okolie ľahostajným. Predstava úradníčky, ktorá sem zavíta na kontrolu z Košíc či nebodaj z Bratislavy, je v tom čase ešte dosť komická.

„Minule ma v jednej maďarskej televízii predstavili ako slovenského podnikateľa. Hovoril som, že nemožno robiť spoločné projekty, ak sa ľudia navzájom nepoznajú. Vytvoril som preto Centrum slovensko-maďarského zahrievania, kde sa zo starostov stanú kamaráti,“ vraví mi Vareha. Predsavzatie je to, pravda, ušľachtilé. Prax je však trochu iná. Cezhraničnú spoluprácu zatiaľ napĺňa diskotéka v miestnosti, kde jedna maďarská firma ponúka, ako tvrdí Vareha, všelijaké tabletky a tekutiny z kaktusov. Cena? Maličkosť, balenie pozostávajúce zo šesťdesiatich liečivých rastlinných prípravkov stojí iba štrnásťtisíc korún (v prepočte 450 eur, čo je viac ako priemerná mzda v tom čase). Ak sa návštevníkom zunuje liečenie, môžu sa presunúť do spomínaného boxerského ringu, kde využívajú, ako sme si už povedali, synergický efekt.

„Víťaz dostane päťsto korún a ten druhý stovku na doping a vitamíny. Rady záujemcov sa rozširujú, cez víkendy tu máme osemsto ľudí.“

Ideme ďalej. Čerpaciu stanicu obklopuje akýsi val drevených eurochatiek bez okien. Podnikateľ má drevársku firmu v Strede nad Bodrogom, umne zužitkoval aj dvaapolmetrové kusy dreva, ktoré od neho nekúpil maďarský odberateľ. To najlepšie však príde na koniec, ako vždy. Vareha je, okrem iného, náruživý poľovník a milovník rozličných exotických zvierat. Teda – skôr ich mäsa s nízkym obsahom cholesterolu. Na Zemplíne chce vybudovať zoologickú záhradu s pštrosmi, lamami, diviakmi, jeleňmi, muflónmi, ale aj s ťavou, žirafou, zebrou a so slonom.

„Slon je už na ceste. Detaily však neprezradím, lebo by k nám nedošiel. Aby sme ho mohli získať a vybaviť naň papiere, museli sme kúpiť dva slony. Ten druhý pôjde do inej zoo. Darujeme im ho,“ objasňuje mi.

Zárodok budúcej zoo vo Veľatoch. Foto N – Andrej Bán

Raz tu bude (z eurofondov, pochopiteľne) aj reštaurácia a budú tu organizovať výlety pre školákov z okolia, ktorých v tokajskej zoo zadarmo pohostia, poukazujú im zvieratká a deti potom na jeseň za odmenu vypomôžu pri zbere hrozna. A aby sme nezabudli, vyrastie tu aj vnútrozemská sladkovodná pláž – Varehabeach. Neveríte? Že sú to zveličenia? Nie, nie, stačí, ak pri ceste okolo zemplínskej dedinky Veľaty spomalíte a pozriete sa smerom naľavo, k jabloňovému sadu pri ceste – medzi stromčekmi tu vyčnieva asi sto pštrosích hlavičiek na dlhých krkoch.

***

Január 2018 a globálne otepľovanie Medzibodrožiu nepriniesli zimu, akú tu všetci očakávali. Milosrdný sneh nezakryl ani neporiadok na píle v Strede nad Bodrogom, je prázdna a vykradnutá. Vojnovú zónu bez známok života pripomína aj pláž Varehabeach. Zmizli sanitky i nosiče balistických rakiet. Smutný pohľad. Vo Veľatoch darebáci vyvalili plot, pštrosy vypustili, zabili a zjedli.

Tristo miliónov hore – dole

Mikuláš Vareha je už siedmy rok vo väzení. Daňové úniky. V kolobehu jeho päťdesiatich dvoch firiem údajne zmizli desiatky miliónov eur. A k tomu – pochybné obchody s lykožrútmi.

Dolný Zemplín osirel, prišiel o svojho pána. Ale ktovie, možno iba dočasne. Dúfa v to aj viac ako šesťsto jeho bývalých zamestnancov. Mesiáš zmizol, mesiáš sa vráti. Už-už, čoskoro, a keď nie čoskoro, tak neskôr celkom určite, musí sa vrátiť. Taký mesiáš má odnepamäti, kdekoľvek na zemeguli, ťažkú úlohu. Musí naplniť zmysel inak prázdnych bezútešných životov tých, ktorí to bez neho nedokážu. Mesiáš, to je práca na plný úväzok, chce to celého človeka a k tomu povestný kúsok navyše. A presne toto všetko, tieto a iné očakávania náš Miki s prehľadom napĺňa. Kedy ho, dočerta, pustia na slobodu?

Povráva sa, že určite skôr ako v roku 2021. Chudák, bulvárne aj tie serióznejšie médiá z času na čas prinášajú správy o tom, ako vo väzení trpí; výrazne pochudol, ostrihal si fúzy aj vlasy, trápi ho psoriáza, no najmä je mu odopierané právo na sex s partnerkou, ktoré je vo vyspelej Európe bežné. Aspoň päť hodín raz za dva týždne a nie len letmé objatie, bozk, držanie sa za ruky ako nejakí prihlúpli tínedžeri, a ešte k tomu pod prísnym zrakom dozorcu!

V roku 2008 odovzdal spoločne s manželkou prezidenta Silviou Gašparovičovou jabĺčka pre deti z bratislavskej školy. Foto – TASR

Nádeje na skoré prepustenie mesiáša živí aj ojedinelý bilbord v centre Slovenského Nového Mesta. Sir Mikuláš Vareha, ako sa sám tituluje, stojí hrdo v obľúbenom zamatovom červenom plášti a taktiež v čiernej košeli, s boxerskými rukavicami ako exprezident asociácie amatérskeho boxu. Dôležitý je text uprostred. Ten okoloidúcim oznamuje, že „sir“ je síce momentálne v ústave na výkon odňatia slobody v Sabinove, je tam však, zdá sa, mimoriadne aktívny, okrem iného už stihol ministerstvu financií do Bratislavy poslať žiadosť o náhradu škody – vo výške 300 000 000 eur. Dátum 23. 12. 2015 a podpis.

Tristo miliónov hore, tristo miliónov dole!

Zemplín bez pána

Čo tam po tom, pre jeho priateľku Danielu je teraz dôležité, aby bol už Miki konečne doma. Bez neho nefunguje nič, ani čerpacia stanica Agent 007, kde je na počítačovej tlačiarni vytlačený nápis: Z technických príčin nemáme benzín a naftu!! Porozbíjaní sú sadroví trpaslíci aj Laurel a Hardy, hrdzavie tu celý vozový park. Jedinou známkou života je benzínový agregát na výrobu elektrickej energie a zlostný biely psík, ktorý šteká vo vnútri.

„Odpojili nás od všetkého, nemáme vodu ani elektrinu,“ pozve nás so Zolim dnu pani Daniela a zapáli si cigaretu.

„Bendy, neutekaj!“ kričí každých päť minút na psa.

Áno, všetko naokolo tu chátra, vinice aj sady, a je pravda, že Mikiho firmy majú zablokované účty. Čo zablokované, vykradnuté ich majú… To všetko je však podľa nej vina a zodpovednosť štátu, ktorý toto bezprávie dopustil. Počúvame prúd slov, ktoré berieme, pochopiteľne, s obrovskou rezervou. Aby sme si za všetkými zlodejstvami a podvodmi dokázali predstaviť aspoň čosi hmatateľné, opýtame sa na jej bežný deň. Funguje to zvyčajne takto: pani Daniela príde ráno z bytovky v Borši, kde býva, autom na nefunkčnú pumpu Agent 007. Vypustí Bendyho, zapne benzínový agregát, uvarí kávu a sadne si k počítaču. Potom celý deň pre Mikiho do väznice v Sabinove pripravuje podklady, dokumenty, faktúry, účty – a Miki usilovne rozosiela sťažnosti kade-tade.

„Musia sa najprv veci dobojovať. Mozog mu ide na plné otáčky. Denne spolu telefonujeme, zavalí ma úlohami. Toto mi prefoť, hento zisti, tamto prever… Nie on odo mňa, ja sa od neho chodím raz za dva týždne nabíjať energiou.“

Väznica nie je pripravená na takých exponovaných hyperaktívnych podnikateľov, ako je Vareha; chýba mu kopírka, počítač, tlačiareň, fax… Iba minulý týždeň mu prišlo stotridsať listov z daňového úradu. A pritom písomnosti v papierovej forme nepotrebuje, všetko si drží v hlave. A držal si to tam aj v časoch, keď za jeden deň prišlo do jeho firiem až tridsaťpäť daňových kontrolórov. Aj takmer dvesto súdnych rozsudkov si vraj pamätá! A keď bolo treba, sám išiel v noci skontrolovať, či sú svine a kravy nakŕmené! Taký je on, Miki, macher.

„A viete, ako kedysi začínal s podnikaním? Mal jedny nonstop potraviny,“ povzdychne si nostalgicky pani Daniela a zapáli si ďalšiu cigaretu. Povedzte, koľko mužov má také šťastie, že ich partnerky tak oddane obdivujú?

„Z čoho žijem? Ešte mám nejaké úspory, tak z toho. A rodina mi vypomáha. Miki je v base, lebo všelijakí… sa tu dostali k jeho majetku. Opýtajte sa tu hocikoho, všetci, čo preňho pracovali, na neho čakajú ako na spasiteľa. On slovo NIE nepozná, hovorí, že v ten deň, keď sa ho učili, nebol v škole. Každému pomohol. Nemáš auto? Kúpim ti! Taký dobrák to je.“

So Zolim vstávame a zo solidarity si sťažka povzdychneme. Život je zložitý.

„Bendy, nehryz pánov!“

Slovensko

Teraz najčítanejšie