Denník N

Ako to, že život ide ďalej? Zomrela mi dcéra, to sa nedá ani opísať

Najhoršie, čo môžete trúchliacej matke povedať, je, že život ide ďalej, vraví Simona Rydlová, ktorej nedávno tragicky zomrela malá dcéra. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Najhoršie, čo môžete trúchliacej matke povedať, je, že život ide ďalej, vraví Simona Rydlová, ktorej nedávno tragicky zomrela malá dcéra. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Simona Rydlová bola ešte donedávna šéfredaktorkou lifestylového časopisu, učiteľkou tvárovej jogy a matkou dvoch detí. Dnes je stále matkou dvoch detí, no jedno z nich už nežije. Jej štvorročná dcéra Frida sa koncom augusta utopila v oceáne, keď bola na dovolenke s otcom.

Prečo ste sa rozhodli o tom hovoriť?

Chcem hovoriť o tom, čo sa stalo. Cítim, že ona by to tak chcela.

Ako sa to stalo?

S bývalým manželom máme striedavú starostlivosť a v ten týždeň ich mal on. Bolo pol ôsmej večer a na mori boli veľké vlny, na ktorých exmanžel surfoval. Naše deti sa hrali vo vode, boli tam samy. Strhla ich vlna, zmietla Fridu, jej deväťročný braček sa ju snažil zachrániť, dlho kričal, ale nikto z dospelých na brehu si ich nevšimol. Otec bol ďaleko na to, aby ich počul alebo aby si ich všimol. Aj syna vzal prúd a sám bojoval o život.

Kto deti strážil?

Mala ich strážiť nejaká cudzia pani, ale tá bola na pláži a nestrážila ich. Na stráženie detí, pokiaľ viem, nemala žiadnu kvalifikáciu a navyše bola v treťom trimestri tehotenstva.

Ako ste sa o tom dozvedeli vy?

O deviatej večer som dostala správu od bývalého manžela: „Modli sa za Fridu, bojuje o život.“ Potom som sa mu vyše hodiny nemohla dovolať. To bolo strašné. Nevedela som, čo sa deje, len som sedela doma, revala a dookola vytáčala jeho číslo. Keď som sa mu dovolala, povedal mi, že Frida sa topila a je v kritickom stave. Potom som sa mu zasa dlho nemohla dovolať. Niekedy okolo polnoci mi zavolal, že Frida je mŕtva.

Čo vám pomohlo prečkať noc?

Prišla za mnou kamarátka, ktorá sa o mňa postarala, aby som to do rána prežila. Nemohla som prestať plakať. Na druhý deň som sadla na prvé lietadlo a priletela do Španielska za nimi.

V akom stave ste našli syna?

Bol totálne vydesený. Bol to pre neho taký šok, že nemal ani silu plakať. Potom na mňa čakala márnica, pohrebný ústav, pohreb. Naša najbližšia rodina prišla za nami a rozlúčili sme sa s Fridou v malom kruhu uprostred španielskych hôr.

Tam ste ju aj pochovali?

Nie, jej popol mám u seba doma.

Prečo ste ju nedali pochovať?

Žiadnu hrobku nemám. Ani neviem, prečo by som ju mala dávať do zeme na nejakom cintoríne. Vôbec neviem, čo iné by som s ňou mala robiť ako mať ju pri sebe. Tie udalosti sa stali tak strašne rýchlo a náhle, že nie som pripravená vedieť, kam mám pochovať svoje dieťa. Nikdy by mi ani nenapadlo, že raz svoje perfektne zdravé dieťa budem pochovávať. Žiadna matka na to nie je pripravená, nieto ako naložiť s popolom. Možno niekedy dospejem k tomu, že ju budem schopná niekam dať, ale zatiaľ si to neviem predstaviť.

Aká Frida bola?

Nádherná, slobodná, veselá a srdečná. Bola nesmierne milujúca. Tá keď objímala, naozaj objímala. Pustila sa do rozhovoru s kýmkoľvek, pokojne aj pred krčmou s chlapíkom, čo tam stál s pivom. Milovala šou. Kedykoľvek prišla do spoločnosti a bola to nová spoločnosť, pripravila si kostým, postavila sa doprostred miestnosti a urobila šou. Všetci sa na ňu pozerali a zabávali sa.

Jedna z posledných fotiek Fridy. O niekoľko dní neskôr ju zmietla vlna, keď sa hrala s bratom v mori. Foto – archív S. R.

Kedy ste spolu boli naposledy?

Keď som ju odovzdávala otcovi tam, kde neskôr zomrela. Vedela som, že tam exmanžel deti počas svojho týždňa vezme na dovolenku, a tak som tam išla o týždeň skôr aj ja, aby nemuseli tak často meniť prostredie. Sťahujú sa týždeň čo týždeň a je to pre ne vyčerpávajúce. Sú rady na jednom mieste, a tak som sa im prispôsobila.

Kde to presne je?

Na severe Španielska, vyhlásená surfistická oblasť, kde sú vysoké vlny, divoké prúdy a premenlivé podmienky, za ktorými sa jazdí surfovať.

O pocitoch nevedia hovoriť dospelí, nieto deti

Ako dlho máte deti v striedavej starostlivosti?

Od Fridiných troch rokov, takže niečo vyše roka. Bola som s deťmi na materskej, starala som sa o ne hlavne ja, manžel pracoval. Keď sme sa rozišli, trval na tom, že nebude nič platiť a že sa pri starostlivosti o deti budeme striedať.

Aké to je?

Tie deti sú malé. S dcérou som bola na materskej a ona nepoznala nič iné ako byť so mnou. Strašne som jej chýbala, deti strašne chýbali mne. Stále mi chýbajú. Ich prostredie sa neustále mení. Majú dva domovy, medzi ktorými stále prechádzajú. Inú izbičku, iné hračky, iné oblečenie, inú spodnú bielizeň… Deti možno dokážu fungovať v dvoch prostrediach, ale len ak tie svety spolu nie sú v konflikte.

To nebol váš prípad?

Bohužiaľ, nie. Otec je veľmi dominantný a je ťažké sa na čomkoľvek dohodnúť, pretože je zvyknutý, že je buď po jeho, alebo to nie je.

Striedate sa pri starostlivosti o syna aj teraz?

Áno.

Prečo ste sa rozišli?

Boli sme spolu jedenásť rokov. Kým sme obaja mali svoju prácu a zarábali peniaze, boli sme vo vzťahu rovnocenní. Problémy sa začali až s deťmi. Len čo som ostala doma na materskej a bola od neho závislá, zmenilo sa jeho správanie voči mne. Odvtedy som klientkou organizácie Rosa (česká neziskovka zameraná na pomoc ženám – obetiam domáceho násilia – pozn. red.) a chodievam tam dodnes.

Zmenil sa po vašej tragickej strate nejako váš vzťah so synom?

Veľmi sa oňho bojím. Je to logické. Keď so mnou moje deti neboli, jedno z nich zomrelo. Takže teraz tie týždne, keď je u otca, prežívam omnoho horšie. Je veľmi krehký a zraniteľný. Prežil obrovskú traumu.

Pracujete nejako so synom? Muselo to byť preňho strašné.

Začali sme po Fridinej smrti chodiť do organizácie Vigvam, ktorá sa špecializuje na straty v rodine. To mu dosť pomáhalo. Pekne tam s ním pracovali, chodil tam rád.

Čo tam s ním robili?

Časť terapie sme mali spoločne, časť každý zvlášť. Začínali pomaly a opatrne, formou hry, potrebovali najprv získať dôveru. Ani dospelí nie sú zvyknutí hovoriť o svojich pocitoch a potrebách, nieto malé dieťa, ktoré prešlo takou obrovskou traumou. Vďaka tej hre to v ňom pozvoľna uvoľňovali.

Hovoríte o tom v minulom čase. Syn už na terapiu nechodí?

Nie. Dieťa rozvedených rodičov potrebuje na terapiu súhlas oboch z nich. Má len ten môj.

Skúšali ste sa poradiť s odborom na ochranu detí?

Áno. Odporučili mi, že sa mám s exmanželom dohodnúť. To sa mi zatiaľ nepodarilo, pretože každý smrť našej dcéry prežívame inak. Na výchovu aj trúchlenie máme iný názor.

Syn si vyčíta, že ju nezachránil

Naznačili vám terapeuti, ako sa syn bude so sestrinou smrťou vyrovnávať?

Vysvetlili mi, že syn je aj vinou nášho rodinného usporiadania pod obrovským tlakom. Ak za to žiadny z dospelých neponesie zodpovednosť, vezme si celú vinu za jej smrť na seba on. Pretože on bol pri tom, keď sa to stalo, on sa ju snažil zachrániť a jemu sa to nepodarilo. Pokiaľ bude žiť s týmto a my dospelí mu s tým nepomôžeme, môže to byť pre jeho následný vývoj zničujúce. Na to ma upozornilo niekoľko odborníkov.

Ako sa v tomto ohľade staráte o seba vy sama?

Pracujem na tom, aby som to vôbec prežila, na niekoľkých úrovniach. Od psychiatra cez terapiu a čínsku medicínu a akupunktúru. Beriem to tak, ako to prichádza, nejako sa s tým vyrovnávam. Niekedy to ide lepšie, niekedy horšie. Pomáhajú mi terapeuti, rodina, kamaráti. Praktikujem jogu, meditujem. Pravidelne jem, veľa spím. Som rada so svojím synom a mám prácu, ktorá ma baví.

Chceli ste niekedy umrieť?

V prvom momente určite. Vôbec neviem, ako by to dopadlo, keby som bola tú prvú noc sama.

Čo vás tu udržalo?

Mám tu syna, o ktorom viem, že ma teraz potrebuje viac ako inokedy. Máme spolu silný vzťah, sme k sebe veľmi otvorení.

Rozprávate sa spolu o tom?

Veľmi jemne, niekedy sa toho dotkneme. Je to preňho natoľko ťažké, že stačí dotyk a ideme od toho preč. Je to ešte príliš čerstvé a zvláda to len po kúskoch.

Ona bola jeho najbližší človek.

Boli veľkí „parťáci“. Frida ho veľmi milovala. Samozrejme, niekedy spolu bojovali, ako ostatní súrodenci, ale keď išlo do tuhého, vždy tam pre ňu bol. Jej veľký braček. Aj v ten deň tam pre ňu bol. Zachoval sa vtedy ako skvelý brat. Snažil sa volať o pomoc, snažil sa ju zachrániť – ako jediný.

Hovorí o tom, že ju mal zachrániť?

Nehovorí. Ale vidím to na ňom. Aj keď mu stále opakujem, že urobil všetko, čo mohol, a nie je to jeho vina, že za to nemôže, v jeho očiach vidím, že to ďalej nepreniká. Odsúhlasí mi to, ale neprijme to. Neverí mi to.

Chápete dnes jej smrť inak ako pred dvoma mesiacmi?

Nemôžem povedať, že ju chápem. Skôr to cítim trochu inak. Tá naša obrovská láska je tu stále je a dodáva mi silu. Už ju nemôžem objať, dať jej pusu, poštekliť ju. Ale stále ju cítim. Na začiatku to bol obrovský šok. Aj keď som jej telíčko ukladala do rakvy, stále som to vlastne nechápala. Ani teraz si to niekedy neuvedomujem v plnej miere. Stále mám pocit, že sa otvoria dvere a vybehne z nich. Chodím na rovnaké miesta, kde sme sa hrávali, a stále ju tam vidím.

Najlepšia rada pre okolie: mlčať

Stalo sa to vo vode. Je pre vás normálne ísť napríklad plávať?

Išli sme so synom do vody v posledný deň, kým sme odišli zo Španielska. Urobila som z toho taký rituál. Najbližšia rodina bola s nami, aj profesionálny surfista, ktorý syna stále držal. Mali sme neoprény, išli sme len do hĺbky, kde sme dočiahli. Zapadalo slnko. Vôbec sa nám nechcelo, ale dokázali sme to a bol to veľmi silný okamih.

Čo je pre vás na smrti dieťaťa najťažšie?

Každodenný život je oveľa ťažší ako ten prvotný šok, ktorý mi pripadal neúnosný. Nevedela som, že žiť ďalej bez nej bude ešte ťažšie. Všetko, čo robím, každý krok a každá sekunda môjho života sú zahalené tým smútkom a bolesťou, ktoré mám.

Čo prežívate?

Niekedy mám strašnú zlosť, inokedy som letargická a mám problém sa vôbec zdvihnúť. Niekedy kričím. Plačem nahlas a veľa, väčšinou v aute alebo doma do vankúša. Som smutná, smútim a miestami upadám do ľútosti. Niekedy je tých emócií toľko, že sa to ani nedá opísať. Ale som schopná aj sa smiať a žartovať. Normálne fungujem, len ma to stojí oveľa viac síl.

Pýtajú sa vás na ňu ľudia?

Nepýtajú sa ma na ňu. Pýtajú sa ma, ako sa mám.

Čo im odpovedáte?

Nevedela som si zo začiatku rady. Naučila som sa im hovoriť vetu: „Nedokážem ti na to odpovedať, spýtaj sa ma o rok.“ Dosť často to konverzáciu ukončí, pretože ľudia nie sú pripravení na žiadnu inú odpoveď ako: „Dobre, čo ty?“ Zomrela mi dcéra, to sa nedá ani opísať. Človek, ktorý to nezažije, si nedokáže predstaviť, aké šialené to je.

Stalo sa vám, že niekedy ľudia aj v dobrej viere reagovali tak, že vás zranili?

Veľakrát. Mysleli to dobre, ale vôbec to nebolo vhodné.

Čo napríklad? Nech sa toho ďalší vyvarujú.

Napríklad veta „Život ide ďalej“, ktorú mi po tom pár ľudí povedalo.

V čom je práve toto bolestivé?

Ako to, že ide život ďalej? Mne zomrelo dieťa, mne sa všetko zrútilo. Môj život nejde ďalej. To mi niekto môže povedať o rok, o dva, ale nie tesne po tom. Ja predsa chcem, aby sa všetko vrátilo, ja ju chcem späť, ja nechcem ísť ďalej a bez nej. Mne niečo veľmi milované odišlo a nemám v sebe silu myslieť pozitívne a dopredu.

Hovoria vám ľudia, že ste silná?

Všetci. Že som silná a že to zvládnem a nech sa držím.

Čo to s vami robí?

Usmejem sa, ale vnútri ma to naštve.

Prečo?

Čo je to za vetu? Čoho sa mám držať? Keby roztiahol ruky, objali ma a povedali mi: „Pusť sa,“ to by mi pomohlo omnoho viac. Viem, že človek je napokon vždy sám, a mama, ktorej zomrie dieťa, to vie najlepšie zo všetkých. Netreba jej to pripomínať. A radšej by som bola úplne najslabšia na svete a mala ju pri sebe živú.

Čo teda pomáha?

Objatie. Povedať, že neviem, čo povedať. Povedať: „Je mi to ľúto.“ Nehovoriť nič. Prinútiť ma aspoň na chvíľu myslieť na niečo iné.

Keby ste mohli niečo odkázať iným rodičom, čo by to bolo?

Prosím vás, nikdy nenechávajte deti vo vode samotné. V žiadnej vode, ani na sekundu, a už vôbec nie v oceáne.

Aké to je, keď vidíte bývalého manžela?

Strašne ťažké. Cítim hlbokú nespravodlivosť. Zároveň to bol jej otec, človek, s ktorým sme ju počali z lásky, ona ho mala veľmi rada. Aj on o ňu prišiel.

Odpustili ste mu?

Ani neviem, či by som niekedy mala. Zatiaľ to nedokážem vnímať inak, než že ma o ňu pripravil. Možno sa to niekedy zmení.

Dal vám niekto za celý ten čas dobrú radu?

Keď vám radia ľudia, ktorí nič podobné nezažili, skôr vám ublížia, pretože nevedia, o čom hovoria. Ale pár dobrých rád som dostala. Jedna terapeutka mi povedala, že rovnako ako potrebujem plakať, sa potrebujem aj hnevať. Meditácia nepomôže vždy. Preto kričím v aute.

Učiteľka jogy ma naučila dychovú techniku ​​pre straty, aby som si prečistila hrudník. To mi pomáha, keď som zovretá bolesťou tak, že sa to nedá vydržať. Môj lektor mi hovorí: „Môžeš smútiť za okamihmi, keď ste boli fyzicky spolu. Tie už nie sú. Ale váš vzťah žije ďalej.“ Každý milý rozhovor je pre mňa povzbudením. Pekná správa, aj keď na ňu neodpoviem. A akékoľvek objatie. Objatí nikdy nie je dosť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie