Slovenskí komunisti sú extrémisti, do ktorých nechce investovať ani Rusko

Budúcoročné voľby budú prvé od roku 1990, ktorých sa nezúčastní Komunistická strana Slovenska. Je v tom zaujímavá symbolika. Tridsať rokov po Novembri jediná strana, ktorá sa aj svojím menom hlási k prednovembrovej diktatúre, azda definitívne odchádza na smetisko dejín. Tam, kam práve komunisti tak radi posielali všetkých ostatných.

Na svojich webových stránkach KSS narieka nad tým, že komunistov nikto do médií k diskusii o novembri 1989 neprizval. To je jednak lož a zároveň je to nehorázna drzosť. Vyjadrení komunistov, predstaviteľov minulého režimu, bolo v médiách veľa. Nikto tam maximálne neprizval predstaviteľov jednej miniatúrnej mimoparlamentnej strany, ktorá sa navyše k minulému režimu i jeho predstaviteľom hlási a nemá voči nim žiadne podstatné výhrady.

Takže názory KSS v médiách nechýbali, naopak, najmä na Slovensku to občas vyzeralo, že dostávali až neprimerane veľký priestor. Že sa to stále máli strane, ktorá si zvykla, že v médiách je len ona alebo to, čo sama povolí, asi nie je prekvapivé. Zároveň je to však aj dôvod, prečo sú jej sťažnosti na nedostatočnú pluralitu názorov nebotyčnou drzosťou, krásnou ukážkou selektívnej pamäti, splachovacieho svedomia i vedomia.

Oficiálne sa KSS volieb nezúčastní preto, lebo nedokázala zaplatiť povinnú kauciu 17-tisíc eur. Čo, samozrejme, okamžite využila, aby zo seba robila mučeníka nových pomerov. Vraj je jedinou stranou, za ktorou nestoja bohatí podnikatelia, tak je bez peňazí.

Neúspech komunistov môže skutočne vyzerať prekvapivo v čase, keď je taký dopyt po extrémistických antisystémových stranách a politikoch, a silnie i nostalgia po prednovembrovom režime. Komunistom však nepomohlo ani to, že voči nim ústretové nové vedenie RTVS umožnilo predsedovi strany Jozefovi Hrdličkovi predviesť celý svoj arzenál populizmu a zavádzania pri obhajobe Gustáva Husáka v ankete o najväčšieho Slováka.

Problém komunistov totiž nie je nedostatok peňazí, ale schopností. Veľký dopyt v ich prípade nie je výhodou, skôr naopak. Veľký dopyt na Slovensku znamená aj prebytok na strane ponuky. O extrémistických a antisystémových voličov súťaží príliš veľa strán a politici väčšiny z nich sú obratnejší a zaujímavejší než to, čo napokon zostalo v KSS.

Z veľkej časti o rovnakých voličov bojuje Smer, ktorý mal dlho monopol na ľavicový elektorát náchylný veriť populistickým sľubom, postupom času sa sám posúval čoraz viac do extrému a čoraz častejšie ho reprezentovali ľudia ako Ľuboš Blaha, ktorý je ortodoxnému komunistovi podobný, akoby ich jedna mater mala.

Na krajnej ľavici sa navyše objavujú menšie straničky, ktoré síce vedľa Smeru naďalej nemajú veľa šancí, no stále sú pri oslovovaní voličov modernejšie a schopnejšie než komunisti.

O rovnaký elektorát bojujú aj krajne pravicové strany, s ktorými sa na Slovensku roztrhlo vrece. Komunisti sa síce radi stavajú do pozície bojovníkov proti fašizmu, ale to im nebráni vystupovať v médiách, ktoré majú k fašistom blízko. Agenda komunistov a krajnej pravice sa z veľkej časti prekrýva, nie je teda nič čudné na tom, že časť bývalých a potenciálnych voličov KSS bez problémov prešla ku Kotlebovi a jeho kolegom.

Prečo voliť komunistov, ak množstvo iných strán hlása to isté, hovorí to presvedčivejšie a nevoňajú tak naftalínom a zatuchlinou ako KSS?

Nedostatok peňazí na kauciu je u komunistov zaujímavý nielen preto, lebo strana už ani vlastným voličom nestojí za to, aby sa na jej účasť vo voľbách poskladali. Ukazuje, že slovenských komunistov, teda aspoň tých, čo sú v KSS,  odpísalo aj Rusko, najväčší sponzor európskych antisystémových strán. Ak by za niečo stáli, určite by sa pre nich tie peniaze našli. Naši komunisti sú však takí neschopní a beznádejní, že ani Rusku nestoja za to, aby ich zasponzorovalo.

Oslávte s nami 17. november kvalitným čítaním z knižnej edície Denníka N. Len dnes kniha 1989. Pád sovietskeho impéria s 20 % zľavou na obchod.dennikn.sk