Zažila úzkosť, depresiu aj pokus o samovraždu, vytvorila aplikáciu, ktorá môže pomôcť zachrániť život
„Keď sa ma dnes niekto pýta, čo budem robiť popoludní, nemám problém odpovedať, že idem k psychologičke. Nehanbím sa za to. Tajiť to nie je riešenie,“ hovorí 20-ročná česká študentka biomedicíny Veronika Kamenská, ktorá vymyslela aplikáciu Nepanikár.
Otvorene rozprávate, že ste sama zažili úzkosť a depresiu. Mobilnú aplikáciu Nepanikár, ktorá pomáha aj pri týchto diagnózach, ste teda vymysleli aj preto, že ste sama potrebovali pomoc?
Ja sama som takú aplikáciu najviac potrebovala pred dvomi rokmi, keď mi bolo veľmi zle. No nakoniec som ju vytvorila o niečo neskôr, keď som už bola stabilizovaná. Chcela som hlavne pomôcť iným, lebo som videla, že psychologická pomoc u nás nie je voľne dostupná.
Do veľkej miery som pritom vychádzala z vlastnej skúsenosti, aj preto som chcela, aby bola aplikácia postavená na tom, čím som si sama prešla.
U vás depresie a úzkosti spustila posttraumatická stresová porucha. Čo ju vyvolalo?
Začalo sa to, keď nám doma jedného dňa skolaboval tatino. Mal ťažký infarkt myokardu s mozgovo-cievnou príhodou, museli sme ho oživovať. Počas operácie mu mali z mozgu vybrať zrazeninu a nebolo vôbec isté, či prežije. A hoci sa operácia vydarila, celé to bolo impulzom, aby sa u mňa vyvinula posttraumatická stresová porucha. Mala som na to aj genetické predispozície, odmala som bola úzkostná, ale práve tento veľký šok odštartoval vlnu problémov.
Vtedy ste ešte nehľadali pomoc?
Keď nám lekári na druhý deň povedali, že tatino prežije, tak som to celé vytesnila z hlavy. Hovorila som si: ‚Dobre, prežije. Nepotrebujem sa o tom s nikým rozprávať.‘ No približne o mesiac sa ukázalo, že je to dosť veľký problém, lebo sa mi začali vracať stavy úzkosti. Bála som sa povedať o tom rodičom, pretože tatino bol dlho v nemocnici a čakal na ďalšiu operáciu srdca. Bála som sa oňho a rodičom som nechcela pridávať starosti.
Riešila som to, ako sa dalo, celkom mi pomohol aj školský psychológ. No po asi trištvrte roku som si uvedomila, že mám naozaj problém. V tom čase som už mala ťažkú nespavosť, spala som najviac tri hodiny denne. Vtedy som už vyhľadala psychologičku a už o tom vedela aj mama. Asi o tri mesiace som skončila v nemocnici – po pokuse o samovraždu.
