Scorseseho Irishman je jedným z filmov roka a nielen na Netflixe

Raz zostarne každý, aj gangster a mafián. A čo potom? Potom bude sedieť sám v domove pre seniorov sužovaný spomienkami a strašnými výčitkami svedomia.

Práve tak, ako sedí v novej gangsterke The Irishman súputník a dvorný herec Martina Scorseseho Robert De Niro ako Frank Sheeran. Muž, ktorý sa zo šoféra dodávky vypracoval na predného zabijaka mafie.

„Dnešní mladí nemajú šajn, kto bol Jimmy Hoffa. Vedia len, že zmizol. Ale vtedy, v 50. rokoch, bol slávnejší než Elvis. A v 60. slávnejší než Beatles. Bol to po prezidentovi druhý najmocnejší muž krajiny,“ spomína na svojho bývalého šéfa nevládny starec na invalidnom vozíku, ktorý je nespoľahlivým rozprávačom a kronikárom povojnovej americkej mafie.

Scorseseho Irishman hovorí o miznúcej generácii starosvetských gangstrov.

Bola to generácia Krstného otca zocelená v zákopoch druhej svetovej vojny, a keď začiatkom 80. rokov začala, vo väčšine prípadov nie prirodzenou smrťou, odchádzať, odchádzala s ňou aj starosvetská Amerika. Tá, o ktorej Trump hovorí, aká bola veľkolepá a že ju chce späť.

Takmer triapolhodinový film 77-ročnej režisérskej legendy je zároveň rozlúčkou umeleckej generácie babyboomers so žánrom klasickej gangsterky. A je to rozlúčka vo veľkom štýle.

Scorsese dostal od Netflixu takmer 200 miliónov dolárov, absolútnu umeleckú slobodu a zostavu superhercov, ktorá sa stretla naposledy a len kvôli nemu.

Pretože odkazuje na Mafiánov a Casino z deväťdesiatych, ktoré samy boli retropríbehmi, zavŕšenie Scorseseho pomyselnej mafiánskej trilógie je dvojnásobným retrom a je celkom zaslúžene najočakávanejším netflixovským filmom roka.

Takéto diela sa už nerobia a ani sa zrejme robiť nebudú, treba si ho vychutnať. Žiada sa doplniť, že v kine, ale o tom neskôr.

Politický horor

Jimmy Hoffa bol skutočnou postavou a skutočne patril medzi najmocnejších mužov v krajine. Ako predseda najväčších amerických odborov bol symbolom korupcie a prepojenia odborárov na mafiu a najvyššiu politiku. Z penzijných fondov, čiže peňazí, ktoré si šetrili na dôchodok zamestnanci, poskytoval mafiánom výhodné pôžičky na nekalý biznis; v príbehu padne informácia, že práve touto cestou bola financovaná veľká časť výstavby Las Vegas.

V sedemdesiatych rokoch, po ťažení senátora Roberta Kennedyho proti mafii, išiel do väzenia za podplácanie a ovplyvňovanie poroty. Keď vyšiel na slobodu, opäť sa zapojil do boja o šéfa odborov, v ktorom však ťahal za kratší koniec. V roku 1975 zmizol a neskôr bol vyhlásený za mŕtveho. Jeho telo sa nikdy nenašlo.

Jedným z možných vysvetlení jeho smrti je príbeh „Irishmana“ Franka Sheerana, ktorý mal k odborovému predákovi blízko ako jeho gorila. Vychádza z knihy, ktorú napísal bývalý vyšetrovateľ Charles Brandt, a jej názov „Počul som, že maľuješ domy“ v preklade z jazyka mafie znamená toto: Počul som, že vraždíš ľudí.

Tento príbeh sa však začína omnoho skôr, v päťdesiatych rokoch, a zobrazuje fascinujúci vzostup mafie, ktorá sa z výpalníčky lokálnych práčovní premení na zločineckú skupinu s chápadlami v Bielom dome a vplyvom na americkú zahraničnú politiku.

Ak máte zlý pocit, že prehnité Slovensko nič dobré nečaká, pozrite si Irishmana ako pripomienku toho, čím si prešla a prechádza americká spoločnosť. Výstižne to v recenzii pre New Yorker formuloval Richard Brody, keď veľkolepú gangsterku označil za svojho druhu „sociopolitický horor“.

The Irishman, píše autor, „zobrazuje väčšinu americkej histórie ako nekončiaci sa reťazec zločinov na každom poschodí spoločnosti – od súkromného života cez miestny a veľký biznis po národnú a medzinárodnú politiku –, ktoré sú otrávené korupciou, úplatkárstvom, pochybnými obchodmi, špinavými peniazmi, vyhrážkami násilím a ich príšernými normami a zabetónovanou beztrestnosťou, ktorá udržiava systém v chode“.

Niečo vám to pripomína?

Mafiánska diplomacia

Veľa sa debatuje o tom, či sa De Nira podarilo dobre digitálne omladiť. Keďže Scorsese chcel, aby všetky fázy Frankovho života od tridsiatnika po vetchého storočného muža hral jediný herec, a to práve 74-ročný De Niro, musela sa použiť technológia deageingu, ktorá je na dnešnej úrovni v rovnakej miere nedokonalá ako veľmi nákladná.

Hollywoodske štúdio Paramount to zaplatiť nevedelo a ani veľmi nechcelo vzhľadom na to, že predtým prerobilo na Scorseseho snímke Mlčanie. Netflix projekt odkúpil a poskytol legende, čo potrebovala.

Keď už Netflix, prečo z toho nie je seriál? Prečo musel vzniknúť šialene dlhý triapolhodinový film? Pretože to tak Martin Scorsese chcel – život Franka Sheerana musíte prežiť na jeden ťah. Rozdeliť ho by bolo ako chcieť rozdeliť na seriál Linklaterovo Chlapčenstvo.

Je určite lákavé vidieť za starosvetsky ležérnym tempom rozprávania „starecký štýl“ unavenej režisérskej legendy, to by sme však museli ignorovať skutočnosť, že Scorsese prednedávnom nakrútil energicky zrýchleného Vlka z Wall Street. Platí skôr to, že tento spôsob narácie vyplýva z príbehu. Nejde o excesy mladíkov na kokaíne, ale o jeseň života mafiánov starej éry, ktorá si prirodzene vyžaduje úplne iné rozprávanie a plynutie času.

The Irishman je presne ten film, keď môžete bez hanby vytiahnuť klišé o hereckom koncerte a donekonečna sa prieť o to, kto je lepší. Či pokrčený Joe Pesci, cholerik Al Pacino alebo toporný a nepreniknuteľný De Niro (mimochodom, ak by raz mal niekto zahrať Vladimíra Mečiara, tak najlepšie De Niro).

V spôsobe, akým najprv klasická gangsterka prechádza do politického trileru s prvkami komédie, aby sa skončila ako existenciálna dráma, film nemá konkurenciu. Úplne sedí tvrdenie, že Scorsese robí veriace filmy pre neveriace publikum.

Je to však aj neskutočná zábava, hoci to nie je ten excesívny humor Vlka z Wall Street. Komickejšiu mafiánsku diplomaciu ste určite nevideli a herecké esá si ju vychutnávajú.

Vtedy v Amerike

Keď sa bude bilancovať filmový rok 2019, ocitnú sa vedľa seba dva filmy od dvoch umelecky neporovnateľných a najmä generačne vzdialených Američanov. Scorseseho Irishman má totiž veľa spoločného s filmom Vtedy v Hollywoode od Quentina Tarantina.

V oboch prípadoch ide o zložito rozprávané retropríbehy o starnúcich mužoch, ktorí svetu prestávajú rozumieť (Tarantino americkú minulosť idealizuje, kým Scorsese ju ukazuje ako bahno). Oba filmy na nás pôsobia, ako keby si ich režiséri nakrútili v dobrom zmysle pre seba, aby si to sami a bez kompromisov so svojimi hrdinami užili, aj keby to vo výsledku znamenalo, že nepôjde o zážitok pre každého vrátane ich najvernejších fanúšikov. Oba tieto filmy pritom možno s odstupom času zaradíme medzi ich najlepšie.

Celkom iná debata sa krúti okolo faktu, že tento komplexný filmový zážitok cinefilnej legendy nemáte kde vidieť v kine. Premieta sa iba na pár miestach v Kalifornii (pozn. red.: premieta sa napríklad aj vo viedenskom Burgkine), aj to iba preto, že sa blížia Oscary. Znie to veľmi paradoxne, ale bolo to tu už minulý rok s filmom Roma od Alfonsa Cuaróna. Netflix kiná nepotrebuje a Irishman je obchodom v štýle niečo za niečo: bez online gigantu by Scorsese Irishmana určite nenakrútil a my by sme tento film nemohli vidieť.

Druhou stranou veci je zložitá otázka, aké dlhodobé dôsledky bude mať toto definitívne zbúranie hraníc medzi kinom a obrazovkou na celý filmový biznis a umenie.