Lex Haščák nie je len o Haščákovi

Autorka je poslankyňa NR SR

Asi posledná parlamentná schôdza tohto volebného obdobia je za nami. Blížia sa sviatky a s nimi aj čas politického pokoja, a potom príde tvrdá predvolebná kampaň. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách som sa rozhodla už nekandidovať. Po približne pätnástich rokoch predkladania návrhov zákonov som sa pred poslednou schôdzou parlamentu podpísala ešte pod dva návrhy zákonov. Zľudoveli pod označením lex Haščák. Veľa sa o nich hovorí, aj keď neboli v parlamente pre obštrukciu prerokované. Je tiež zrejmé, že sa o nich bude hovoriť aj počas celej volebnej kampane.

Kampaň je o komunikácii a kampaňová komunikácia sa nevyhnutne vedie v skratkách. Keďže ja nie som v kampani, môžem si dovoliť aj menej čitateľsky atraktívny článok. Pre zarámcovanie týchto zákonov do širších súvislostí a pre lepšie pochopenie toho, o čo pri týchto dvoch zákonoch ide. Lebo sú to dva zákony. Jeden sa týka špeciálne zdravotníctva a ten druhý má širší dosah na celý mediálny trh.

Dovolím si začať takpovediac od Adama, poučkami. Tá prvá hovorí, že priestor na korupciu vzniká všade tam, kde je nerovnováha medzi ponukou a dopytom. Keďže dopyt po verejných zdrojoch je vždy vyšší ako ich ponuka, v priestore, kde sa stretáva verejný a súkromný sektor, a kde ide o verejné zdroje, úplne prirodzene existuje aj priestor na korupciu.

Ďalšia poučka hovorí, že na to, aby sme s korupciou vedeli bojovať, musí fungovať „trojčlenka“: informácie – verejná kontrola – fungujúce inštitúcie.

Informácie sú základ, a preto sa kladie dôraz na transparentnosť, predovšetkým na prístup k informáciám a ich zverejňovanie. Tieto informácie však musí aj niekto spracovávať a osobitný význam pri ich spracovávaní má verejná kontrola, teda práca mimovládnych organizácií a novinárov. A nakoniec na zistenia verejnej kontroly niekto musí reagovať a musí aj konať, a to je úloha štátnych inštitúcií, polície, prokuratúry a súdov.

Transparentnosť samotná nie je riešenie, je to len nástroj. I keď nevyhnutný nástroj. Plní hlavne funkciu prevencie a niekoho môže naozaj odradiť od pokušenia. Plní tiež funkciu informácie pre tých, ktorí môžu následne konať.

O vzťahoch medzi verejným a súkromným sektorom v rámci prerozdeľovania zdrojov z verejného k súkromnému vieme pomerne veľa. Samozrejme, vždy je čo vylepšovať, ale zákon o slobodnom prístupe k informáciám, zverejňovanie zmlúv a register partnerov verejného sektora nám už dávajú celkom dobrý obraz o tom, aké zdroje, na základe akých zmlúv a ku komu nakoniec tečú. Verejná kontrola sa tiež vždy ukázala ako vysoko angažovaná a tiež plní svoju rolu. No koniec reťazca, teda inštitúcie, sú stále veľkým problémom a najväčšou výzvou prítomnosti aj budúcnosti.

Okrem uvedeného máme ešte aj „osobitné“ sektory podnikania. Podnikanie v nich závisí nielen od verejných zdrojov, ale závisí aj od osobitnej sektorovej regulácie. Vo výsledku celý profit z tohto podnikania závisí hlavne od regulácie. Sem patrí určite zdravotníctvo, ale aj poľnohospodárstvo a ďalšie odvetvia. Priestor na korupciu v týchto oblastiach nemusí byť len pri prerozdeľovaní zdrojov, ak sa prerozdeľujú na základe objektívnych kritérií. Priestor na korupciu tu vzniká pri tvorbe regulácie ako takej. A tu nám chýba z hore uvedenej „trojčlenky“ úplne všetko  – informácie, ich spracovanie, aj kvalita inštitúcií.

Transparentný legislatívny proces je prvý predpoklad pre zužovanie priestoru na korupciu. Preto je aj nevyhnutná požiadavka, aby boli druhé a tretie čítanie v parlamente na oddelených schôdzach parlamentu. Na úrovni transparentnosti nám ešte chýba úprava lobingu. Tú v našich podmienkach potrebujeme možno ešte viac otvorenú pre širší rozsah publikovania informácií, ako je štandard v iných krajinách. Na úrovni spracovania informácií nám chýba dostatočná  kapacita inštitúcií vyhodnocovať tieto informácie. Čiastočne sa problém začal riešiť na úrovni vlády konceptom Hodnoty za peniaze, ale zatiaľ bez potrebnej autority pri politických rozhodnutiach.

Parlament je však na tejto úrovni inštitucionálne úplne stratený. Na tejto úrovni už verejná kontrola nemá šancu zachytávať všetko, čo zachytiť treba a, samozrejme, nemôže ani suplovať rolu inštitúcií. Aj napriek tomu je jej miesto nezastupiteľné. Výsledkom však je, že súkromný záujem je silnejší ako verejný záujem a má viac informácií a väčšiu kapacitu ich spracovávať a pracovať s nimi. Má tiež väčšie zdroje a motiváciu v tomto nerovnovážnom prostredí ich presadzovať a používať na to rôzne kanály a nástroje.

Do tohto priestoru vstúpil návrh, ktorý zľudovel ako lex Haščák. Ktorý však nie je (len) lex Haščák. Možno v zdravotníctve sa dotýka aktuálne najviac jedného súkromného záujmu, ale v médiách sa dotýka záujmov viacerých. A hlavne cieli na systémový problém konfliktu záujmu medzi súkromným a verejným.

Médiá sú nástroj, ktorý v demokracii plní funkciu šírenia informácií a súčasne aj verejnej kontroly. O oboje pritom ide v prvom rade. Preto je konflikt záujmov, ak vlastník podniku závislý vo svojom podnikaní od verejných zdrojov a regulácie, je súčasne aj vlastníkom nástroja na šírenie informácií o jeho vlastnom podnikaní a verejnej kontroly vlastného podnikania. Nehovoriac už o jeho záujme na podobe regulácie, teda aj na tom, kto ju bude tvoriť. Preto je rizikom pre demokraciu ako takú, ak sú médiá v rukách tých, ktorí majú záujem na podnikaní závislom od verejných zdrojov a regulácie.

Samozrejme, stále pritom platí hore uvedená „trojčlenka“, na konci ktorej sú fungujúce inštitúcie. Fungujúce inštitúcie, ktoré požívajú dôveru občanov, pretože dôvera je základom vzťahu medzi občanmi a štátom. Vymeniť ľudí v nich nebude stačiť. Fungujúce inštitúcie totiž vyžadujú fungujúci systém, ktorý nastavuje motivácie ľudí pôsobiacich v systéme tak, aby výsledkom bola inštitúcia, ktorej ľudia dôverujú. Transparentná a pod verejnou kontrolou pôsobiaca inštitúcia, nedeformovaná konfliktami záujmov. Preto lex Haščák.