Muse chceli byť ako Pink Floyd, ale skončili niekde na polceste

Odjakživa boli trochu teatrálni a často zneli až priveľmi ako Radiohead alebo Queen. Podstatné bolo, že sa vedeli presadiť nápaditými piesňami a sebavedomým vystupovaním. Reč je o britských Muse, ktorí sa od konca 90. rokov vypracovali na skutočne veľkú skupinu – predávajú milióny albumov a hrávajú megalomanské koncerty.

V poradí siedmy album Drones je ich prvým výraznejším zakopnutím. Muse v prvom rade neustáli angažovanú textovú náplň, o akú sa pokúšali už na predchádzajúcich albumoch. Kým na popovejšom Resistance (2009) to bol strach zo strojov, ktoré ovládnu svet, na žánrovo pestrom The 2nd Law (2012) to boli environmentálne hrozby.

Autor hudby a textov, spevák a gitarista Matthew Bellamy hovorí, že nápad na koncept o vojne vyrozprávaný cez príbeh vojaka dostal po prečítaní knihy Predators: The CIA‘s Drone War on al Qaeda. „Nikdy som si neuvedomil, ako veľmi sa takéto drony využívajú. Prezidenta Obamu som si vždy predstavoval ako celkom sympatického chlapíka. Ale po prečítaní knihy zistíte, že väčšinou po tom, ako ráno vstane a dá si raňajky, zíde do pracovne a robí ‘rozhodnutia o zabíjaní‘,“ vraví Bellamy pre časopis Rolling Stone.

The Wall a 1984

Základný problém je plochosť. Muse všetko hovoria „po lopate“, väčšina metafor je prvoplánových a album vyznieva, že tému vidia takmer úplne čiernobielo. Chceli by znieť ako Pink Floyd na The Wall a pritom funkčne parafrázovať Orwellovu knihu 1984. Výsledok je však rozpačitý a miestami znie naivne.

Hudba je o niečo menej extrovertná oproti rozšafnému albumu The 2nd Law, kde kapela experimentovala s elektronickým dubstepom a melódie často niesli klávesové nástroje. „Pri tvorbe posledných dvoch albumov sme boli viac v réžii, kde sme sa hrali s kolíkmi a syntetizátormi než hrali ako skutočná skupina,“ spomína Bellamy.

Priveľké ambície

Na zvuku Drones sa výrazne podpísal producent Robert John „Mutt“ Lange (preslávil prácou na albumoch Back In Black od AC/DC alebo Hysteria od Def Leppard). Album je postavený hlavne na tvrdých gitarách a mohutných rytmoch, klávesy sú dominantné len v úvodnej synthpopovej hitovke Dead Inside.

Skladby držia pohromade a majú v podstate jednotnú atmosféru. Zároveň je však väčšina piesní nevýrazná a kapela recykluje už nielen u seba veľakrát počuté melódie a gitarové riffy. Najlepšie to celé funguje v piesni Defector, ktorú uvádza monológ ex-prezidenta Kennedyho. Pochodový rytmus dobre funguje s jednoduchou, no zaujímavou melodickou linkou.

Aby bolo jasné, Drones nie je žiadna veľká pohroma. Kapela si však s veľkými ambíciami sama skomplikovala život. Sústredila sa na tvorbu konceptuálneho albumu, ale zostal na polceste.

Fanúšikom to zjavne nevadí – Drones je v poradí už piaty album Muse za sebou, ktorý vyhral britskú hitparádu predajnosti a členovia sľubujú na aktuálnom turné veľkolepú koncertnú šou. A tam im to ide najlepšie.