Všetci sme na tom svojím spôsobom rovnako. Aj keď to tak politicky nie je, hovorí Anna Daučíková

V detstve mávala jeden sen. Teda, nebol to sen. Bol to skôr daydreaming. Viac či menej vedome vyvolávaná fantázia, ktorá ju istým spôsobom uspokojovala.

Celkom presne si spomína, ako sa k nej priam obsesívne vracala: túžila po tom, aby si každý večer mohla ľahnúť do akejsi formy, ktorú v tom čase videla ako plechovú. Tá forma by zabezpečila, že jej telo bude rásť do tvaru, ktorý od neho očakávala, a teda nie do tvaru podobného jej matke, ale do tvaru mužov, ktorí ju obklopovali.

„So svojím telom som od detstva nesúhlasila. Nesúhlasila som so svojou ženskou identitou, ktorá mi bola neustále v každej komunikácii predkladaná,“ hovorí Anna Daučíková, autorka, ktorej tvorbu poznajú a uznávajú európske galérie a svetové prehliadky súčasného umenia.

Na pôde Slovenskej národnej galérie má svoju prvú samostatnú výstavu. Pripravila ju spolu s kurátorkou Monikou Mitášovou.

A nielen z dôvodu plynúceho času či pocitu dlhu, ale najmä pre jej dôležitosť možno povedať: Na túto výstavu sme čakali.

Narodila sa v štyridsiatke

Pasážou o detskom sne – či skôr túžbe – trochu predbiehame.

To sme sa už totiž ocitli v polovici 90. rokov, keď vzniklo jedno z najznámejších a azda najčastejšie vystavovaných diel Anny Daučíkovej – Výchovné cvičenie. „Uvedomila som si, že tá plechová forma, po ktorej som túžila, je zobraziteľná pomocou sklenenej tabule,“ hovorí Anna Daučíková.

Pritlačila si ju tesne k sebe. Nevedela, ako v tom momente vyzerá jej telo, ale cítila, že to je ono. Potom už len stačilo povedať „raz, dva, tri“ a jej sesternica stlačila spúšť na fotoaparáte tak, ako sa dohodli.

„Stretávali sme sa takto asi pol roka, vzniklo viacero sérií, niektoré sú aj staršie, tie ani nevystavujem. Vedela som, prečo to robím a že sú v tom dve motivácie: jednak som to robila pre seba, realizovala či skôr elaborovala som si svoj detský sen, svoju fantáziu. A jednak som vedela, že to musí po mne ostať ako nejaký dôkaz, aj keď som netušila, kedy a kde bude prezentovaný,“ dodáva Daučíková.

Kým k tomuto momentu, k tomuto pocitu a rozhodnutiu prišla, prešlo veľa času. Mala už štyridsať.

Kým k tomuto momentu na výstave prídete ako divák, tiež si najprv musíte prejsť istú cestu. Je to cesta, ktorá čiastočne kopíruje umelecký a osobný vývoj Anny Daučíkovej a zároveň necháva dostatok priestoru na to, aby ste si aj vy prešli vývojom. Aby ste mali čas prijať všetky premeny, s ktorými sa tu stretnete – a že ich nie je málo.

Kniha pokračuje v galérii

Anna Daučíková sa narodila v roku 1950, umenie študovala v sklárskom ateliéri Václava Ciglera na bratislavskej VŠVU – a práve jeho skleneným objektom s názvom „Priezor“ sa celá prehliadka, konštruovaná ako sedem rozličných situácií, začína.

Informácia pre začiatočníkov: Nečakajte sklárku, hoci sklo sa v dielach Daučíkovej objavuje kontinuálne. Nečakajte ani maliarku, hoci hneď druhá miestnosť by to mohla naznačovať. Nečakajte fotografku, čo by zas mohla evokovať nasledujúca miestnosť. Annu Daučíkovú nezaujímajú podstatné mená, ale slovesá.

„Zaujíma ma konanie, performance, pohľad ako gesto, ako čin. Fotografia ako ‚rez‘ aktom pozerania sa,“ hovorí v rozhovore s Monikou Mitášovou. „Pre mňa sa to všetko nakoniec zlialo vo videu, v pohyblivom obraze, ‚v dianí obrazu‘. Toto je to, čo chcem a azda aj viem robiť. Takže som sa až v štyridsiatich štyroch rokoch narodila, našla. Takto sa vidím. A kamera mi zostáva trvalo. Od nej som sa neodpútala. K fotografii sa vždy vraciam, odchádzam od nej, ale ten pohľad cez displej kamery je proste pre mňa… Ak by som nebola výtvarníčka, bola by som asi kameramanka.“

Takto vás na výstavu môže pripraviť kniha, ktorú SNG vydala vlani a ktorá stála na počiatku príprav výstavy či presnejšie – ktorá pokračuje nie na stranách knihy, ale medzi stenami výstavy. Stále je to dialóg, otvorený dialóg kurátorky Moniky Mitášovej a umelkyne Anče Daučíkovej, ktorý svojou bezprostrednosťou a dôvernosťou pozýva aj diváka, aby sa pridal.

„Toto nie je výstava postavená na princípe akéhosi harmonizujúceho či uisťujúceho pohľadu a zážitku pre diváka. Naopak, je to výzva na uvažovanie. Tak ako som ja sama sebe výzvou, tak vyzývam kohokoľvek, kto má chuť a je ochotný nechať sa konfrontovať s tým, čo som urobila,“ hovorí Daučíková.

Umenie nie je odznak

Ak tú výzvu prijmete, tak máte možnosť jednak sledovať proces, akým sa písanie môže meniť na kresbu, ako sa kresba môže zmeniť na maľbu, ako sa maľba mení na fotografiu, ako sa fotografia premieta do pohybu, ako sa pohyb transformuje na video a ako je možné, že je to stále tá „istá“ a súčasne „iná“, prípade sama sebe „cudzia“ osoba, ktorá za nimi stojí, a čo sú spoločné body toho všetkého. (Premena ako jediná istota?)

„Keď človek uvidí premenu autorky a jej diel, možno to niekoho pohne k tomu, aby sa zamyslel, aby zmenil svoj názor, aby ho tiež premenil. Mohlo by nás to inšpirovať aj k tomu, aby sme chápali, že feminizmus alebo queerová existencia na Slovensku nie sú len politické konštanty, ale dejúce sa záležitosti (…) tak ako umenie nie je nejaký odznak, ktorý si človek pripne, a nie je ani povolanie, je to šanca utvárať sa,“ hovorí kurátorka Monika Mitášová.

Podstatné meno ani teraz nestačí, sloveso je lepšie.

Anna Daučíková v rozhovore, ktorý je nosnou konštrukciou knihy (a výstavy), veľmi otvorene hovorí o svojej „inakosti“, o svojej transsexualite, o tom, že kedysi v 70., ba ani v 80. rokoch na ňu ešte neboli ani tie správne termíny. „Vtedy som hovorila: Ja som muž,“ spomína v rozhovore.

Lenže pozor, netreba sa nechať voviesť do slepej uličky, toto nie je „iba“ queerová výstava. Toto nie je výstava transsexuálnej či transgenderovej umelkyne ukazujúca či vyčleňujúca nejakú inakosť, špecifickosť (nad iné inakosti). Práve naopak, akoby sa snažila všetky tie iné inakosti k sebe priblížiť. Masa – individualita – identita sú termíny, s ktorými sa môže konfrontovať každý divák.

Potvrdzuje to aj Anča Daučíková, keď hovorí, že by sa rada vyhla tomu, aby táto prehliadka bola vnímaná ako autobiografická.

„Tu nejde o mňa ako o osobu, tu ide o prácu. Moja autobiografia, podobne ako autobiografia každého z nás, je ešte ďaleko inde, než o čom hovoríme a čo ukazujeme. Máme predsa obrovské množstvo vecí, o ktorých nedávame okoliu vedieť, lebo sú príliš intímne a intimita sa netýka iba sexuality. Ja sa tu nepredstavujem ako osoba s menom, identitou, ja som tu ako médium, ako priesečník všetkých týchto procesov,“ hovorí Anča Daučíková.

Ži a nechaj žiť, až také jednoduché to je

Výsledkom tohto prístupu a postavenia je práve to, že téma inakosti tu ani zďaleka nie je len otázkou sexuálnych praktík či menšín a dokonca ani politického boja. Vlastne to ani nie je téma „inakosti“, ako o nej bežne hovoríme, ale skôr premeny, vývoja, ktoré sú vlastné nám všetkým.

Je to druh hľadania a nachádzania sa, „neustáleho oscilovania okolo svojej vytúženej formy, s ktorou sme neustále v konflikte,“ ako hovorí Monika Mitášová, a ktorú pozná akákoľvek väčšina aj menšina, a to dokonca aj bez ohľadu na to, aký politický boj sa práve vedie.

„My všetci sme na tom svojím spôsobom rovnako. Aj keď to tak politicky nie je,“ dodáva spresňujúco Anna Daučíková.

Zneužívanie tém inakosti, feminizmu, registrovaných partnerstiev či rodovej rovnosti v politických súbojoch podľa nej prežíva celá civilizácia – a nie je to len otázka Slovenska, ale aj Európy či sveta.

„Beží to všade a vždy bežalo, akurát že to malo rôzne podoby a tie boli inak viditeľné v starovekom Grécku, v stredoveku a dnes. Je to tak preto, lebo sme civilizačne a technologicky tak ďaleko, že si musíme klásť otázky o tom, ako prežívame tento svet inak, než to mohli robiť predchádzajúce generácie,“ hovorí Daučíková.

Robiť to však podľa nej musíme nielen vzhľadom na zákony, ale aj preto, lebo v čase digitalizovaného a simultánneho sveta, v ktorom sa strácajú navigačné línie, dochádza k premene vedomia, mentality. „A to je čosi iné než politický boj v parlamente o nejaký zákon. Je nevyhnutné mať v týchto štruktúrach jasno a prísť k spoločenskému konsenzu, ktorý by som ja zhrnula do vety: Ži a nechaj žiť druhých. Až takto veľmi sa to dá zjednodušiť.“

Je to práca, ktorú musíme urobiť

Posledná miestnosť výstavy s názvom Videolaboratórium je priestor so surovým, ešte nedokončeným materiálom, naznačujúci otvorenosť, neuzatvorenosť diela Anče Daučíkovej a zároveň výstavy, ktorá je koncipovaná ako priestor na ďalšiu prácu a hľadanie vzťahov a súvislostí v dialógu medzi kurátorkou a autorkou a tiež na debaty s ďalšími prizvanými hosťami a hostkami a, samozrejme, divákmi.

„Myslím si, že zmyslom tejto inštitúcie a výstavy, nielen tejto, ale aj akejkoľvek inej, je vyprovokovať ľudí do ďalšieho uvažovania, čo môže byť občas aj komplikované či kontroverzné,“ hovorí Anča Daučíková.

Cíti ako privilégium, že sa tomuto uvažovaniu môže prostredníctvom umenia venovať „zhodou okolností“ už štyridsať rokov.

„Podstatou je, že tu ide o našu starostlivosť o to, ako prežívame tento svet ako indivíduá a zároveň ako ľudia, ako komunity, skupiny a sústavy týchto skupín. A to je neustále sa meniaci proces.

Všetky otázky, ktoré tu človek nájde – nielen otázky takzvaných sexuálnych menšín, ale aj sexuálnych väčšín alebo akýchkoľvek iných menšín či väčšín –, musia byť neustále negociované. Neustále si musíme uvedomovať, kto sme a čo robíme. Je to práca. A mne sa zdá, že je to aj vzrušujúce a zmysluplné.“