Denník N

Všetci sme na tom svojím spôsobom rovnako. Aj keď to tak politicky nie je, hovorí Anna Daučíková

Anna Daučíková v ateliéri. Foto - Juraj Starovecký/SNG
Anna Daučíková v ateliéri. Foto – Juraj Starovecký/SNG

SNG otvorila dlhoočakávanú výstavu Anny Daučíkovej, ktorej diela poznajú skôr diváci v zahraničí než doma. Nielen tým je však dnes v našom prostredí mimoriadne dôležitá.

V detstve mávala jeden sen. Teda, nebol to sen. Bol to skôr daydreaming. Viac či menej vedome vyvolávaná fantázia, ktorá ju istým spôsobom uspokojovala.

Celkom presne si spomína, ako sa k nej priam obsesívne vracala: túžila po tom, aby si každý večer mohla ľahnúť do akejsi formy, ktorú v tom čase videla ako plechovú. Tá forma by zabezpečila, že jej telo bude rásť do tvaru, ktorý od neho očakávala, a teda nie do tvaru podobného jej matke, ale do tvaru mužov, ktorí ju obklopovali.

„So svojím telom som od detstva nesúhlasila. Nesúhlasila som so svojou ženskou identitou, ktorá mi bola neustále v každej komunikácii predkladaná,“ hovorí Anna Daučíková, autorka, ktorej tvorbu poznajú a uznávajú európske galérie a svetové prehliadky súčasného umenia.

Na pôde Slovenskej národnej galérie má svoju prvú samostatnú výstavu. Pripravila ju spolu s kurátorkou Monikou Mitášovou.

A nielen z dôvodu plynúceho času či pocitu dlhu, ale najmä pre jej dôležitosť možno povedať: Na túto výstavu sme čakali.

Anna Daučíková: Výchovné cvičenie (1-17). 1996 – 2016. Majetok autorky

Anna Daučíková: Výchovné cvičenie (1-17). 1996 – 2016. Majetok autorky

Anna Daučíková: Výchovné cvičenie (1-17). 1996 – 2016. Majetok autorky

Anna Daučíková: Výchovné cvičenie (1-17). 1996 – 2016. Majetok autorky

Narodila sa v štyridsiatke

Pasážou o detskom sne – či skôr túžbe – trochu predbiehame.

To sme sa už totiž ocitli v polovici 90. rokov, keď vzniklo jedno z najznámejších a azda najčastejšie vystavovaných diel Anny Daučíkovej – Výchovné cvičenie. „Uvedomila som si, že tá plechová forma, po ktorej som túžila, je zobraziteľná pomocou sklenenej tabule,“ hovorí Anna Daučíková.

Pritlačila si ju tesne k sebe. Nevedela, ako v tom momente vyzerá jej telo, ale cítila, že to je ono. Potom už len stačilo povedať „raz, dva, tri“ a jej sesternica stlačila spúšť na fotoaparáte tak, ako sa dohodli.

„Stretávali sme sa takto asi pol roka, vzniklo viacero sérií, niektoré sú aj staršie, tie ani nevystavujem. Vedela som, prečo to robím a že sú v tom dve motivácie:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie