Denník N

Peter Hámor: Na Mount Evereste ani pod ním nie je ani mravenisko ľudí, ani smetisko. Neviem, kde to médiá berú

Peter Hámor. Foto - archív P. H.
Peter Hámor. Foto – archív P. H.

Vyliezol na vrcholy všetkých štrnástich kopcov s výškou nad osemtisíc metrov a je jediným Slovákom, ktorý vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov.

Vie sa o vás, že v detstve vás bavil futbal a hokej, že rodičia vás vodili do hôr. Čím boli oni sami?

Štandardnými zamestnancami vo fabrike. Bolo to také sídliskové manželstvo, z ktorého vzišiel chlapec z ulice, teda ja.

Preslávili ste sa horolezectvom, čo ste však vyštudovali?

Mechaniku automatizačnej techniky, teda meranie a reguláciu na učilišti s maturitou. Po základnej vojenskej službe som sa dokonca na chvíľu vrátil do fabriky a venoval sa práve tomuto odboru. Vydržal som však iba rok a presunul som sa k hasičom. Nakoniec som sa, ako väčšina horolezcov, začal venovať výškovým prácam, ktoré ma sčasti živia dodnes. Neodmietam žiadnu prácu.

Vo svete platí, že ak je niekto vo svojom odbore taký dobrý, že patrí k svetovej špičke, zväčša je zabezpečený na celý život. A nielen on, ale aj generácie po ňom. Vy patríte k svetovej špičke v horolezectve. Ste milionár?

Som milionár na zážitky. Samotné horolezectvo nie je činnosť, ktorá by mi prinášala peniaze, keďže nejde o profesionálne platený šport. Pravdivejšie je tvrdenie, že výškové lezenie je koníček, ktorý skôr peniaze žerie, najmä ak ho chcete robiť vo veľhorách. Pamätám si expedície, ktoré boli takým vážnym zásahom do rodinného rozpočtu, až som premýšľal, či už nejdem za hranicu.

Nikdy to nefungovalo tak, že by som mal vopred zabezpečené peniaze na lezenie, sezónu, nebodaj na expedície. Keď som bol členom reprezentačného A-mužstva, mal som k dispozícii 50-tisíc korún, teda asi 1660 eur na rok, čo je 138 eur mesačne. Za tú sumu som sa mal venovať lezeniu vrátane expedícií, hoci len letenka do Nepálu vtedy stála okolo 1400 eur. To sa však nesťažujem, len konštatujem.

Manželka od vás nežiadala, aby ste si našli niečo vhodnejšie? Jednak by nemusela žiť v strachu, či sa z kopcov vrátite, jednak by ste žili pohodlnejšie a bez doprosovania sa sponzorov.

Takéto čosi sme fakt riešili po expedícii na Mount Vinson na Antarktíde v roku 2003. Bola finančne najnáročnejšia, prišla mi faktúra na 27-tisíc dolárov. Dolár vtedy stál pomaly 50 korún, takže sme na to dali takmer všetky peniaze, čo sme mali.

Vtedy sme sa s manželkou vážne dohodli, že na takéto drahé expedície nepôjdem, kým nebudú vopred vykryté sponzormi. Výhodou je, že aj moja manželka je horolezkyňa, takže rozumie, o čom to je.

Chodí s vami aj na veľké expedície?

Snažíme sa, aby bola so mnou minimálne počas úvodu, teda keď sa snažím aklimatizovať vo výške niečo cez 5000 metrov. Tam ešte nejde o technicky náročné cesty a máme odtiaľ pekné zážitky. Po dvoch až troch týždňoch ide manželka domov a ja začínam liezť na kopec, ktorý je hlavným cieľom. Bola však so mnou napríklad na najvyššom vrchu Ameriky, ktorým je Aconcagua.

Keď som si čítal rozhovory s rôznymi horolezcami, všimol som si, že občas akoby zhadzovali, respektíve bagatelizovali výkony iných. Aj o vás sa niekto vyjadril, že je to len také šliapanie po snehu. Prekvapilo ma to.

Horolezectvo má dnes veľa odvetví. Komunita, ktorá sa venuje výškovému lezeniu, nie je až taká široká. V nej som takéto tendencie nezaznamenal. Skôr mám pocit, že kritika vyskakuje medzi jednotlivými odvetviami.

Možno to vyplýva z nepochopenia toho, čo tí druhí robia. Ťažko budem horolezcovi, ktorý sa venuje športovému lezeniu, vysvetľovať, o čom je výškové lezenie. Nemá to ako vedieť, lebo nikdy nebol vo vysokých horách, nebaví ho to a prioritné sú preňho športové výsledky.

Raz som počul nejakého horolezca, že sa mu konečne splnil sen, lebo sa dostal na stupeň víťazov na nejakej súťaži. Vtedy som si uvedomil, že ide o úplne iný svet. Mne totiž nikdy nenapadlo s niekým súťažiť v snahe byť prvý, nebodaj sa dostať na nejakú debnu, kde mi zavesia na krk medailu.

Osobne si vážim každý horolezecký výkon v akomkoľvek odvetví a necítim potrebu napádať niekoho, že nevidí napríklad do výškového lezenia.

Stáli ste na vrchole všetkých osemtisícoviek, na Annapurne dokonca dvakrát. Ste jediný Slovák, ktorý vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. Čo to urobilo s vaším egom?

Nič kritické ku mne nedoputovalo, azda to moje okolie nezakrývalo. Ak mám byť úprimný, pre mňa tých štrnásť osemtisícoviek nebola nejaká méta, ktorá by znamenala čosi obrovské.

Ale no…

Vážne. Mnohí mi asi neuveria, ale ten výsledok je vlastne len vedľajším produktom toho, že už dlho leziem. Niečo zdoláte, potom chcete ísť tam, kde ste ešte neboli, až raz prejdete všetko. Dokonca som sa po dosiahnutí toho úspechu snažil trochu stiahnuť z médií, aby sa okolo toho nerobila veľká bublina.

Skúste opísať, ako vyzerá expedícia od jej plánovania až po návrat domov.

O tom, kam pôjdeme budúci rok, začneme s partiou premýšľať po letnej sezóne, aby sme do konca roka mali jasno. Najskôr si teda stanovíme potenciálny cieľ, povedzme Mount Everest. Ak máte tím, s ktorým sa vám lezie dobre, je jasné, že ho nemeníte. Ujasníme si aj to, ktorou cestou a akým štýlom chceme liezť.

Koncom roka sa už začne komunikácia s Nepálcami, ktorí sa musia pozrieť na náš plán, zhodnotiť, či je reálny, a tiež urobiť finančnú kalkuláciu.

Kto sú tí Nepálci? Tamojšia agentúra, ktorá vám robí servis?

Áno. Ja v Nepále napoly aj bývam, v Káthmandú mám zložené všetky veci, s tou agentúrou spolupracujeme asi desať rokov, ľudia z nej sú našimi kamarátmi. Za tie roky sa už naučili, čo požadujeme.

Napríklad?

Napríklad kuchárov. S nami chodia len kuchári, ktorých

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Nezaradené, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie