Denník N

To čierne si mi zabalil, mladý?

Progres je nezastaviteľný, náš mafiánsky planktón chodí na sushi.

Autorka je spisovateľka

Často si Bratislavu idealizujem. A mám v nej pár oáz – miest i ľudí. Občas však stúpim vedľa. Do čiernej diery. A opäť pocítim priepastný stav beztiaže, zašprajcovaná v medzipriestore, strmhlav padajúc do medzičasu.

Obľúbila som si jednu minireštauráciu – má len pár stolíkov – takže hneď zaregistrujete, kto s vami sedí. Pred pár dňami som trochu zakolísala vo dverách, zaregistrujúc stôl s troma hrubokrkými mužmi, z toho jeden s holou hlavou, teda vlastne nie holou, ale pokrytou tetovaniami. Keď ste už otvorili dvere… ráčte dnu! A nakoniec, my Bratislavčania, odkojení vraždami v Irish pube či Charlie’s centre, už čosi v podnikoch ustojíme, usedíme, prehltneme. Tak si s kamarátom sadáme. Atmosféra je pokojná. Kým nevojde ďalšia dvojica.

Muž akoby z oka vypadol tým trom. Prišiel na večeru s priateľkou. Zdraví sa so spolubratmi cez celú miestnosť. Potom padne meno Kočner a všetci sa rehocú. A nový hosť vykrikuje, že veď práve strávil celý deň na súde. Tri hodiny ho žmýkala. Prokurátorka. Bol svedčiť. „Ale jak tá ho nemá rada! Fakt je proti nemu.“ Ako sa volá? Pýtajú sa chlapci od vedľajšieho stola. Chlapík menuje a dodáva, že potom aj tak povedala, že on nemá právo svedčiť, lebo je odsúdený. „A ja že – aký som ja odsúdený, keď mám podmienku?“

Rozhovor nám s priateľom ide na nervy, ale nemáme guráž chlapíkov zahriaknuť. Tak sa aspoň začneme baviť rovnako nahlas o „mafiách“ a „klikách“ v umeleckých kruhoch. Prejavujú sa najmä v časoch udeľovania cien. A ja ešte dodávam, že jeden mladý slovenský vydavateľ povedal o inom vydavateľovi, že je to „vydavateľský Kočner“.

Chlapíci našťastie odchádzajú. Asi trpia problémom, ktorý trefne načal Pascal, keď povedal, že nešťastie človeka spočíva v tom, že nedokáže sám sedieť vo svojej izbe. Lenže oni neobsedia nikde. Nečinne. A priateľka nášho spolustolovníka už tiež nevládze jesť toľko sushi.

„Zabaľ mi to, mladý,“ vraví chlapík čašníkovi. Potom platí a ešte vo dverách sa pýta. „A to čierne, to čierne si mi zabalil? Lebo to čierne mám veľmi rád.“ Dedukujem, že má na mysli sójovú omáčku.

Odchádzam a cítim, že všetko napreduje. Progres je nezastaviteľný. Aj náš mafiánsky planktón. Chodí na sushi. Ale stále sedí medzi nami! A najviac mu chutí to čierne…

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie