Orbánova veľká ofenzíva proti nezávislosti kultúry sa týka aj Slovenska

Autor je spisovateľ a publicista

Priživujú sa na štátnych dotáciách, a pritom nerobia nič iné, len osočujú štát, ktorý ich podporuje – taká je obvyklá predstava autoritárskych režimov o nezávislých umelcoch, ktorí si dovoľujú kritizovať vládnu moc. Toto vnímanie „kultúrnej politiky“, ktoré u nás poznáme najmä z čias komunizmu, získava čoraz väčší priestor v Maďarsku Viktora Orbána.

Orbán mal dobre premyslený plán na to, ako v Maďarsku získať dlhodobú spoločenskú a kultúrnu prevahu: najprv prevzal kontrolu nad väčšinou médií, s osobitným zreteľom na regionálnu tlač, ktorá má v Maďarsku tradične veľký dosah na čitateľov. Po médiách nasledovali nezávislé mimovládky, na ktoré nasadil svoju propagandu a vytvoril špeciálnu legislatívu, aby ich umlčal a marginalizoval.

Kritická časť vedeckej obce sa stala obeťou útoku proti výskumným ústavom prestížnej akadémie vied, nad ktorými prevzala kontrolu vláda. A v decembri 2019 začína Orbánov režim doteraz najkomplexnejšiu ofenzívu proti inštitúciám, ktoré plnili v uplynulých desaťročiach kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní nezávislosti kultúry.

Konflikty maďarskej vlády s umelcami, ktorí otvorene kritizujú Orbánov režim, trvajú už dlho. Ide o citlivú tému pre Orbána a jeho ľudí, ktorí by si radi prisvojili významné medzinárodné úspechy maďarskej kultúry.

Buďte vláde vďační

Keď v roku 2017 dostala režisérka Ildikó Enyedi Zlatého medveďa za svoj film O tele a duši na filmovom festivale Berlinale (pred ňou bol touto cenou vyznamenaný maďarský režisér naposledy v roku 1975), povedala v rozhovore pre nemeckú tlač, že to, čo sa deje v Maďarsku, považuje za hanbu a napĺňa ju to strachom. Vplyvný politik Fideszu a jeden zo zakladateľov strany Tamás Deutsch ju hneď „pokarhal“ a upozornil, že svoj film mohla natočiť práve vďaka vláde, za ktorú sa nemá čo hanbiť a ktorej sa nemá báť.

Je pravdou, že Andy Vajna, známy maďarsko-americký producent blízky Fideszu, pred svojím nečakaným úmrtím v januári 2019 reorganizoval maďarský filmový fond a urobil veľa pre medzinárodný úspech súčasnej maďarskej filmovej tvorby. Spory medzi vládou a umelcami sa však ani jemu nepodarilo urovnať.

Popri filmovom fonde zohráva najdôležitejšiu úlohu v maďarskej kultúrnej politike Národný kultúrny fond (NKA), ktorý vznikol začiatkom deväťdesiatych rokov, ročne rozdáva cca 30 miliónov eur na projekty vo všetkých oblastiach kultúry a predstavuje garanciu prežitia pre väčšinu tvorcov kvalitnej kultúry.

Začiatkom decembra sa objavili prvé správy o tom, že vláda plánuje v skrátenom legislatívnom konaní presadiť návrh zákona, ktorým chce radikálne reorganizovať fungovanie tohto fondu. Ten síce už nebol úplne nezávislý od vládnej moci, ale ešte stále v ňom dominovali významní predstavitelia autonómnej kultúry.

V zmysle nového zákona, podľa ktorého terminológie má byť fond „obnovený“, by po novom schvaľoval všetky rozhodnutia o štátnych dotáciách samotný minister. Ten by rozhodoval na základe odporúčaní novej kultúrnej rady, ktorej členovia budú vedúci predstavitelia dôležitých národných inštitúcií – samozrejme, všetci blízki vládnej strane.

Po prvej vlne protestov, ktoré sa veľmi rýchlo šírili, nakoniec vláda pri tomto zákone ustúpila – z návrhu sa vypustila pasáž o zrušení doterajšieho systému fungovania národného kultúrneho fondu. Spolu s týmto zákonom sa však má uskutočniť aj reforma dotačného systému divadiel – pri divadlách, ktorých zriaďovateľmi sú samosprávy, ale dostávajú výraznú podporu od štátu, by mohol minister priamo zasahovať do procesu výberu a odvolávania vedenia divadla.

Je to pravdepodobne reakcia na októbrové komunálne voľby, v ktorých Fidesz prišiel o veľkú časť dôležitých miest vrátane Budapešti a tým aj o kontrolu významných kultúrnych inštitúcií. Teraz vláda divadlá stavia pred voľbu: buď si vyberú hladovanie, alebo sa poslušne vrátia pod patronát štátnej moci.

Protesty umeleckej obce aj tu dosiahli menšie vládne ústupky: ministrovo právo veta by už nebolo zakotvené priamo v zákone, štátom dotované divadlá by však mali uzatvoriť s vládou osobitnú dohodu, ktorá by aj tak umožňovala zasahovanie ministra do kompetencií samosprávy pri výbere ich vedenia.

Ďalšia časť veľkej kultúrnej reformy počíta s vytvorením tzv. národného kultúrneho centra, ktoré má zjednotiť najväčšie tradičné kultúrne inštitúcie ako celoštátnu Széchenyiho knižnicu, Petőfiho literárne múzeum, Maďarskú spoločnosť spisovateľov a iné, aby sa vytvorilo nové „centrum sily“, ktoré bude kultúre udávať smer.

Vydavateľstvá by mali povinnosť poskytovať novému centru všetky údaje o svojich nových publikáciách, o nákladoch jednotlivých titulov a dokonca aj o redakčných plánoch na ďalšiu sezónu. Katalin Gál, predsedníčka spolku vydavateľstiev a knižných distribútorov, hovorí v tejto súvislosti o totálnej kontrole štátu nad knižným trhom.

Vytvorilo by sa tým štátne monštrum, vedľa ktorého by v rámci štátnej kultúrnej politiky nezostal žiadny priestor pre akékoľvek odborné a nezávislé kultúrne inštitúcie. Toto monštrum by zároveň veľmi účinne zaistilo, aby boli štátom podporovaní umelci úplne lojálni k režimu.

Prejavuje sa to aj na Slovensku

Ako sa to všetko týka slovenskej politiky? Slovenská verejnosť si vždy neuvedomuje všetky dôsledky toho, že veľká časť maďarskej menšiny je napojená na kultúru v susednom Maďarsku. Je to pritom prirodzený stav založený na spoločnom jazyku, kultúrnych tradíciách a aj na osobných väzbách.

Impulzy, ktoré dostávajú Maďari na Slovensku priamo z kultúrnych inštitúcií Maďarska, veľmi silne ovplyvňujú ich kultúrne a spoločenské nastavenie. Maďarská verejnoprávna televízia, ktorá v súčasnosti funguje ako propagandistická mašinéria severokórejského typu a patrí medzi najrobustnejších šíriteľov hoaxov v celom regióne, má medzi Maďarmi na Slovensku solídnu sledovanosť.

Maďarské štátne dotačné fondy nalievajú značné množstvo peňazí do kultúrnych organizácií, ktoré veľká časť Maďarov na Slovensku považuje za garanciu zachovania svojej identity – ide napríklad o najväčší maďarský kultúrny spolok Csemadok, ale aj o divadlá alebo organizáciu spisovateľov.

Symbolickým vyjadrením prepojenia kultúry, identity a politiky je skutočnosť, že lídrom „zjednotenej maďarskej kandidátky“ (na ktorej samozrejme chýba „zmiešaný“ Most, ale aj akékoľvek liberálne alebo ľavicové sily, ktoré v maďarskej politike na Slovensku už dlhodobo nemajú skutočné zastúpenie) je Gyula Bárdos, celoštátny predseda Csemadoku.

Maďarská vláda poskytla dotáciu vo výške viac ako 1,5 milióna eur na založenie novej „mediálnej rodiny“, ktorú tvorí týždenník Ma7 a spravodajský portál, ktoré vyrába videoobsahy a podcasty ako jediná maďarská redakcia na Slovensku. Viedlo to k deformovaniu už tak veľmi nezdravého menšinového mediálneho trhu, keďže médiá, ktoré nie sú napojené na Orbánove dotácie, ťažko konkurujú masívne podporovanej vládnej propagande – hlavne čo sa týka mzdových podmienok, nie kvality obsahu.

Všetky tieto aktivity Orbánovho režimu majú vplyv na to, ako Maďari na Slovensku vnímajú kultúru a demokraciu a aké reflexy si vytvárajú pri posudzovaní vzťahu občianskeho sektora a politiky. A pre všetky organizácie podporované maďarskou vládou je charakteristické, že schvaľujú silnú štátnu centralizáciu a s tým súvisiace mechanizmy – napríklad očakávanie, že tvorcovia kultúry budú lojálni voči vláde.

V slovenskej tlači sa často vyzdvihuje dôležitá úloha Maďarov pri osudových rozhodnutiach slovenskej politiky vo vzťahu k euroatlantickej integrácii a ku geopolitickej orientácii krajiny. Posilňovaním tlaku centralizovanej moci v Budapešti sa postupne môže zmeniť (ak sa ešte nezmenilo) prodemokratické nastavenie Maďarov na Slovensku – a to môže byť rozhodujúce pre politickú budúcnosť celého Slovenska.