Denník N

Nepoznané slasti s Martinom Pecinom: výroba klobás v byte, kniha penisov, fajky a cvičenie s guľou

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Knižný grafik a typograf hovorí o veciach, ktoré ho priťahujú, fascinujú i prekvapujú.

Na svojom webe má uvedené meno Mirek Dušín, ako dôkaz ukazuje občiansky preukaz. Český knižný grafik Martin Pecina je veľkým fanúšikom Rychlých šípov a celého diela Jaroslava Foglara. Až tak, že splynul s vedúcou osobnosťou tohto chlapčenského klubu.

Nie je to jediný dôvod, prečo sa o Pecinu/Dušína zaujímať. Určite ste sa na pultoch kníhkupectiev stretli s niektorou zo stoviek kníh, ktoré graficky upravil. Profesionáli zase zrejme listovali jeho publikáciou Knihy a typografie, ktorá vyšla už v troch vydaniach. No a sú určite aj takí, ktorí si ho všimli pre jeho pestovaný vzhľad (či typograficky potetované telo).

Pre nich a hlavne pre všetkých ostatných je určené toto nové vydanie formátu Nepoznané slasti. O Martinových (aj Mirkových) osobných obsesiách, ktoré nesúvisia len s knihami, sme sa rozprávali počas nedávnej konferencie Eastern Design v Košiciach.

Výroba domácich klobás v pražskom byte

Foto – Martin Pecina

Moji starí rodičia mali na dedine veľké hospodárstvo. Ako dieťa som sa tam často zúčastňoval zabíjačiek. Zanechali vo mne hlbokú stopu. Ráno sa vstávalo veľmi skoro, zabilo sa prasa, krv sa chytala do nádoby a ženy ju miešali rukami, aby sa nezrazila. Potom sa mlelo mäso na mlynčeku, prasačie rypáčiky a všetko, čo sa spotrebovalo do jaterníc. Bol to nádherný zážitok, istým spôsobom komunitný. Rád si spomínam na jedlá, ktoré sa v rámci zabíjačky pripravili, napríklad keď si človek dal čerstvý ovar s chrenom, soľou a uhorkou. Bolo to jedno z najlepších jedál, aké som kedy jedol.

Čím som starší a čím viac sa zaujímam o gastronómiu, tak sa to pokúšam prepájať s týmito zážitkami. Nemám síce zatiaľ dielňu a udiareň, čo sa plánuje, ale zatiaľ si vyrábam v byte vlastné klobásy. Nameliem mäso, nachystám si päťdesiat metrov baraních čriev, osolím, pridám čierne korenie, niekedy cibuľu, cesnak, bylinky. Potrebujete iba takzvanú narážačku, ja mám takú dokonalejšiu a väčšiu. Z nej to lezie najkrajšie. Vytočíte si klobásu, zaviažete, necháte odpočinúť v chladničke. Dá sa upiecť na grile, používať ako raňajková klobása či do talianskych cestovín.

Dnes ľudia viac dbajú na takzvané „poctivé“ potraviny. Ja domáce klobásky nevyrábam preto, že sú poctivé – podobný produkt si môžem kúpiť v nejakom lepšom mäsiarstve. Mňa baví si tie veci ručne vyrábať, teda samotný proces. Posledných desať rokov sa viac venujem gastronómii a je to pre mňa najlepší relax. Mám veľa rôznych projektov – okrem klobás napríklad zaváram ovocie, huby, robím paštéty, rillettes, vyrábam si domáce cestoviny a pečiem chlieb.

Cvičenie so železnou guľou: kettlebell

Foto – Martin Pecina

Bulina, girja alebo kettlebell je starý cvičebný nástroj, ktorý pochádza z 18. storočia. Je to liatinová guľa, na ktorej je ucho. Pôvodne sa používala na váženie potravín na trhoch, potom sa ňou začalo hádzať do diaľky a od toho bol krôčik k tomu, aby sa kettlebell začal využívať na rozvoj fyzickej sily. Tento princíp sa používal aj v cirkusoch, kde boli tí slávni siláci, ktorí zdvíhali gule s uchom.

Ide o zaujímavý nástroj, ktorý je mi oveľa sympatickejší než posilňovacie stroje. Nezaberá veľa miesta a je veľmi univerzálny. Dá sa s ním robiť veľa cvikov – jeden z najznámejších sa volá „swing“, pri ktorom sa guľou švihá. Pri cviku „turecký vztyk“ ležíte na zemi, do jednej ruky uchopíte guľu, vstanete s ňou, zdvihnete ju nad hlavu a opäť si ľahnete. Systém existuje niekoľko storočí a stále má svoje výhody a priaznivcov. Nejde o to, aby svaly boli čo najväčšie, ale aby ste získali fyzickú silu, ktorá sa dá preniesť do bežného života. Gule majú od 8 do 48 kíl, ale sú aj také, ktoré majú 90 kíl. Cvičia aj ženy, v Prahe existuje pod názvom Funkční trénink striktne ženský klub.

Cvičenie s guľou spopularizoval Pavel Tsatsouline niekedy v 90. rokoch. Pochádza z bývalého ZSSR, tá technika sa používala aj v ruskej armáde. Tsatsouline predstavil kettlebell v Amerike, kde sa z toho stal veľký hit. Je to tiež taký návrat k starším konceptom. Ľudia sa od pretechnizovaných a zložitých systémov, ktoré sľubujú zázračné výsledky, obracajú k niečomu, čo je odskúšané. Mne sa pri tom páčil aj ten obraz cirkusových silákov, pózujúcich s guľou – vyzerá to rozkošne.

Kettlebell som začal používať preto, lebo som chcel byť fit. Trochu zosilnieť – mávam bolesti chrbta a všetko ma bolí, kým sa ráno rozhýbem. Inšpiráciou mi bol kamarát, ktorý bol vždy tak trochu „pri sebe“. Potom som ho raz stretol a výrazne schudol a dostal sa do kondície. Povedal som si, že keď to dokázal on, dám to aj ja. Už niekoľko rokov celkom pravidelne cvičím. Hoci to teraz až tak nevyzerá, pretože som trochu poľavil.

Kniha plná penisov: Penis Now

Foto – Page Five

Je pre mňa veľkou otázkou, prečo dizajnéri robia veľa zbytočných vecí. Príklad: kniha Penis Now, ktorú vydalo nakladateľstvo PageFive – obsahuje 400 jednoduchých kresieb penisov. Na každej strane jeden penis, žiadny text. Niekomu sa to môže páčiť, iného urážať. Mňa to pochopiteľne neuráža, skôr si hovorím, či nie je škoda papiera a ľudských zdrojov v tlačiarni. Nestačil by web? Mnohé publikácie, ktoré vychádzajú, naozaj obdivujem a občas si ich aj kupujem. Ale zdá sa mi, že vzniká veľa kníh od dizajnérov pre dizajnérov, bez presahu do normálneho života. My dizajnéri často robíme veci iba preto, že ich považujeme za dobrý nápad. I ja to tak robím. Ale väčšinou na to nespotrebujem desať ton papiera.

Nedivím sa ľuďom, ktorí nechcú mať nič spoločné s komunitou dizajnérov. Pretože je to do veľkej miery samoľúbe prostredie, v ktorom sa robia projekty o penisoch alebo nejakej inej blbosti. Je to dosť rozšírený jav a trvá to už dlhšie. Niekoľkokrát som kritizoval napríklad Bienále grafického dizajnu v Brne, čo je jedna z najstarších prehliadok na svete. Tam sa grafickí dizajnéri zrazu dostali do polohy kurátorov, organizátorov, urobili tiež grafický dizajn prehliadky a pozvali do súťaže kamarátov. Na mňa to pôsobilo tak, že neberú veľmi ohľad na verejnosť. Výstavy grafického dizajnu by mali byť určené práve pre verejnosť. Mali by ukazovať, čo sa v odbore deje, a malo by to byť nejakým spôsobom prístupné aj laikom.

Môj prístup nie je v tomto ohľade úplne vzorový. Keby som chcel byť modelovým príkladom, tak by som robil inú prácu, než sú knihy.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Nepoznané slasti

Kultúra

Teraz najčítanejšie