Denník N

Organizuje Vianočný zázrak: Osamelí seniori snívajú o úplne obyčajných veciach, lenže pre nich sú často nedosiahnuteľné

Martina Skákalová Kasemová. Foto - archív M. S. K.
Martina Skákalová Kasemová. Foto – archív M. S. K.

„Som veľký ‚verič‘ v ľudské dobro. Aj náš projekt si vždy nájde tých správnych adresátov. Je ich dosť. A neprekvapuje ma to,“ hovorí Martina Skákalová Kasemová, ktorá už tretí rok pomáha plniť priania seniorov z domovov sociálnych služieb.

Keď pred pár rokmi zistila, že v Česku funguje dobročinný projekt Ježíškova vnoučata, chcela sa aj u nás zapojiť do podobnej akcie zameranej na seniorov, lenže žiadnu nenašla. Aj preto pred dvomi rokmi založila projekt Vianočný zázrak.

Pred Vianocami vždy zozbiera priania seniorov z domovov sociálnych služieb po celom Slovensku a hocikto si potom môže prostredníctvom webu Vianočného zázraku vybrať niektoré zo želaní a zahrať sa na Ježiška.

„Keď sme v roku 2017 začínali s Vianočným zázrakom, počet obdarovaných bol 650 a odvtedy sa to číslo každý rok zdvojnásobilo. Tento rok už máme viac ako 3 200 želaní,“ hovorí Martina Skákalová Kasemová.

Z minulého ročníka sa mi ako prvé vybavilo prianie deväťdesiatničky pani Kvetoslavy, ktorá si na Vianoce najviac želala „šminky“. Pamätám si, že jej prianie tak nadchlo darcov, že sa „minulo“ medzi prvými. Ktoré želania z aktuálneho ročníka sa vryli do pamäti vám?

Najčastejšie sú to priania, ktoré sú spojené s konkrétnym príbehom. Ako prvý mi napadá príbeh pána, ktorý v minulosti pôsobil ako architekt v zahraničí, ako nám napísali z domova seniorov, bolo to v „púštnom meste“, čiže zrejme išlo o niektorú arabskú krajinu.

Na Vianoce si najviac prial dostať stavebnicu. Aj samotný darček niekedy vyjadruje to, čo človek v minulosti rád robil alebo čomu sa celý život profesionálne venoval. Prišlo mi to veľmi silné a osobné.

Aj preto sme minulý rok pridali k jednotlivým prianiam aj bližšie predstavenie konkrétneho seniora. Umožňuje to ľuďom lepšie sa identifikovať s človekom, ktorého môžu obdarovať.

Mnohí si však prajú aj také obyčajné veci ako teplé ponožky, hrubý sveter alebo posteľnú bielizeň. Je to podľa vás v poriadku, že jednotliví darcovia tak neraz suplujú úlohu, ktorú by mal plniť sociálny systém štátu?

Čo na to povedať? Bohužiaľ, asi by to tak nemalo fungovať, ale veľakrát sa ukazuje, že mnohí seniori sú naozaj v núdzi. Keď uhradia poplatky spojené s pobytom v zariadení pre seniorov, zaplatia lieky a ďalšie nevyhnutné veci, tak im už nezostanú žiadne prostriedky na to, aby si mohli kúpiť niečo, čo by im urobilo radosť.

Keď si prechádzate jednotlivé želania a vidíte, čo si mnohí prajú, často prichádza aj silný moment sebareflexie. Osemdesiat percent želaní sú naozaj veľmi jednoduché, obyčajné, až banálne veci. No pre nich sú veľakrát nedosiahnuteľné.

Máte aj limity na to, čo si môžu prostredníctvom Vianočného zázraku priať?

Nie, je to nastavené opačne. Snažím sa vysvetľovať sociálnym pracovníkom v domovoch sociálnych služieb, že tí ľudia by sa pri svojich želaniach nemali cítiť obmedzení. Veci, ktoré si prajú, by mali naozaj zodpovedať ich vnútornému pocitu a nastaveniu: „Toto je moje veľké prianie, naozaj by ma to potešilo.“

Aj keď, samozrejme, zatiaľ nie je v možnostiach nášho projektu plniť naozaj velikášske želania.

Takže žiadna cesta okolo sveta?

Zatiaľ naozaj nie. No mali sme aj finančne náročnejšie priania. Väčšina z nich však boli veci, ktoré vedia výrazne zlepšiť kvalitu života zo zdravotnej stránky, ako napríklad elektrické invalidné vozíky či polohovateľné postele.

Ale vyskytli sa aj finančne náročnejšie veci, ktoré boli vyslovene pre radosť. Tento rok si jeden pán prial

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie