Kultúrna udalosť roka: Študenti zakričali Stojíme pri kultúre!

Nepáčilo sa im, ako ministerka kultúry rozhodovala o financiách pre verejné inštitúcie či neziskovky, a neostali ticho.

Najprv to bola iba skupina študentov a študentiek Vysokej školy výtvarných umení, ktorých na jar tohto roka znepokojila nejasná budúcnosť Kunsthalle (KHB) a spackaný projekt kreatívnych centier z eurofondov.

Po škrtoch ministerky Ľubice Laššákovej (Smer) vo financiách pre kultúrne akcie LGBTI komunity a rozpočte pre KHB a Slovenskú národnú galériu sa z nej však stala iniciatíva prekračujúca hranice výtvarného umenia či Bratislavy.

Viac ako 120 verejných kultúrnych inštitúcií, ale aj nezriaďovaných organizácií, kultúrnych centier, nezávislých divadiel, galérií, múzeí, festivalov či iných kultúrnych prevádzok z celého Slovenska sa spojilo pod ich značkou Stojíme pri kultúre.

Niečo sa zmenilo

„Neviem, či sa to dá považovať za náš úspech, ale za najdôležitejší moment považujem práve to, ako sa všetci zomkli a pospájali. Aká solidarita a spolupatričnosť sa ukázala medzi rôznymi inštitúciami, organizáciami a kultúrnymi subjektmi,“ hovorí Nina Vidovencová, ktorá je aktuálne doktorandkou Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU).

Platforma Stojíme pri kultúre podľa nej nikdy nebola iba o pár ľuďoch, ale predovšetkým o spolupráci a snahe viesť dialóg aj s druhou stranou, čo sa prejavilo napríklad na diskusii, kam ešte prišla aj ministerka kultúry. Práve na pôde VŠVU prisľúbila samostatnosť Kunsthalle. Ďalšie stretnutia sa však už neuskutočnili.

„Myslím, že za solidaritou a ochotou spájať sa, ktorá sa prejavila v kultúre, je širší kontext tragickej smrti Jána a Martiny,“ hovorí Stanislav Krajči.

V spoločnosti sa podľa neho naozaj niečo zmenilo. „Sme vnímavejší voči xenofóbnym narážkam, voči neprávostiam. A som rád, že umelci, umelkyne a všetci kultúrni pracovníci dokázali na čas zahodiť egá a postavili sa jeden za druhého, čo je v našich profesiách ťažké, keďže každý z nás chce byť originálny a niečím zaujímavý,“ hovorí Krajči, ktorý je už dnes absolventom VŠVU.

Premiér odkázal, že to nie je jeho problém

Odvolať ministerku Ľubicu Laššákovú (Smer), o čo viackrát verejne žiadali, sa im však nepodarilo.

Premiérovi Petrovi Pellegrinimu a kultúrnemu výboru NR SR doručili na konci júna aj list, ktorý bol rozsiahlou „štúdiou“ ministerkiných prešľapov, zavádzaní, nesprávnych interpretácií zákonov a ich porušení, ktorých sa so svojím tímom dopustila.

„Bola to taká ‚papierová vojna‘, venovali sme tomu veľa úsilia aj času a možno chcel niekto radšej protestovať na námestí, lebo to by bolo viacej vidno, ale aj spätne sa mi zdá, že to bola dobrá cesta,“ hovorí Stanislav Krajči.

Ukazovať len na „tetu v čižmách“ sa im zdalo príliš lacné. Chceli fakty, k čomu ich svojimi verejnými vystúpeniami primala najmä sama ministerka. „Hneď ako sa v argumentovaní začala opierať o zákony či konkrétne čísla, tak zlyhávala, interpretovala ich chybne, a vtedy sme pochopili, že našou najsilnejšou zbraňou musia byť práve fakty, nie iba emócie,“ dodáva Stanislav Krajči.

Pri snahe vykladať zákony však veľmi rýchlo pochopili, že na to sami úplne nestačia, a preto so žiadosťou o pomoc oslovili aj odborníkov. S výkladom legislatívy a právnych postupov im pomáhal predovšetkým právnik Radoslav Kutaš.

Ani to však napokon nebolo dosť. „List, ktorý sme odovzdali premiérovi a výboru, ponúkal obsiahly sumár faktov, ktorý nebol priamou výzvou na odvolanie – my sme len spísali pochybenia ministerky a ponúkli mu ich, aby mohol urobiť čokoľvek. Ale neurobil nič,“ hovorí Stanislav Krajči.

Najviac ho mrzelo, že im ani len nedal oficiálnu odpoveď a k celej situácii sa vyjadril prostredníctvom hovorkyne do médií jednou vetou – že ide o problém ministerky a nech si ho sama vyrieši.

Nebolo však len príliš naivné očakávať reakciu premiéra?

„Nie, nebolo. V tom období bola situácia naozaj vyhrotená. Stodvadsaťpäť subjektov z celého Slovenska vrátane štátnych inštitúcií ten list podpísalo a nepovažujeme za korektné, že sa ním vôbec nezaoberal. Bol to problém rezortu, ale on ministerku na čelo tohto rezortu vybral a tvrdil, že je osobou na správnom mieste,“ hovorí Nina Vidovencová.

Ideálne to nebolo ani predtým

Ministerku Laššákovú kritizovala kultúrna scéna od jej nástupu do funkcie v marci 2018.

Pozornosť si vyslúžila najmä rozhovorom, v ktorom priznala presvedčenie, že mimovládne organizácie na Slovensku sú príliš bohaté a musia mať nejaké „zaoceánske“ peniaze, čo bol vtedajší slovník Roberta Fica v súvislosti s organizáciou masových protestov Za slušné Slovensko.

Sériu stretnutí a protestných akcií najprv organizovala iniciatíva Kultúrny reparát, ktorá sa neskôr stala súčasťou platformy Stojíme pri kultúre.

Zástupcovia divadla, audiovízie či nezávislej kultúry Laššákovej vyčítali najmä jej nekompetentnosť. Predtým bola krajskou straníckou šéfkou Smeru v Banskej Bystrici. Písalo sa aj o tom, ako pofidérne účtovala kultúrne akcie v Podlaviciach a „odkladala“ na kroje. Folklór sa stal hlavnou témou jej ministerského pôsobenia a dostal aj mimoriadnu dotáciu vo výške 3 miliónov eur, ktorú ministerstvu odklepol premiér Pellegrini.

„Nemyslíme si, že predtým, počas minulého vedenia, nemalo ministerstvo kultúry problémy. Napokon, aj vtedy existovali rôzne iniciatívy, ktoré postupy ministerstva kritizovali – napríklad Dvadsať rokov od Nežnej neprebehlo, za ktorým stála Jana Kapelová, ktorá nám teraz tiež intenzívne pomáhala,“ hovoria Nina Vidovencová a Stanislav Krajči.

Ten na opis ministerstva kultúry rád používa jednu metaforu. „Myslím, že je to ako s deravým pohárom, do ktorého nalejete vodu. Teraz sa iba ukázalo, kde všade sú diery a kadiaľ tečie.“

Stojíme pri kultúre a čo ďalej

„Dali mi nádej na zmenu a domnievam sa, že aj väčšine kultúrnej obce,“ hovorí Jana Kapelová, výtvarníčka a vedúca ateliéru intermédií VŠVU.

Prístupom, odvahou a nasadením študentov a študentiek bola pozitívne zaskočená. Oproti doterajším iniciatívam sa podľa nej výrazne zmenil najmä spôsob ich neútočnej komunikácie. „Kritiku ministerstva formulovali prostredníctvom vízie, ako by malo fungovať, na čom sa vieme všetci zhodnúť, kým negatívne rozhodnutia pomenovali argumentačne a vecne, čo skutočne vytváralo priestor na diskusiu.“ Zmysel to podľa nej malo, aj keď je Ľubica Laššáková stále ministerkou. „Verím však, že jej pôsobenie vo funkcii spoločne 29. 2. 2020 vyhodnotíme ako už nepotrebné.“

Podpora školy a vôbec fakt, že iniciatívu viedli študenti a študentky, zohrali dôležitú úlohu. „Bolo neuveriteľné sledovať ich výkon a od začiatku sa ukazovalo, že ak by to neboli študenti, tak by ich aktivity nemali takú kadenciu, lebo človek, čo chodí denne do práce, by to nezvládol,“ hovorí Radoslav Kutaš.

Pôvodne bol základný tím ešte širší o Grétu Máriu Srnovú, Gabrielu Halás a Juraja Mydlu. „Ústretové vedenie školy Bohunky Koklesovej nám veľmi pomohlo, bez toho by to nešlo,“ hovoria Nina Vidovencová a Stanislav Krajči.

Dnes činnosť platformy stále pokračuje, hoci v trochu utlmenom režime. Jej iniciátori by si priali, aby nikdy nezanikla a aby raz fungovala nielen ako aktivistická skupina, ale najmä ako stála odborná a občianska kontrola toho, čo sa v oblasti kultúry deje. Ako výstrahu vidia aj aktuálnu situáciu v Maďarsku, kde sa Orbánova vláda postupnými krokmi kontinuálne snaží obmedzovať slobodu kultúry prostredníctvom nových zákonov.

„Nepohneme sa však ďalej, ak nebudeme mať viac odborníkov, ak nebudeme nielen poznať problémy, ale aj legislatívne riešenia. Uvedomili sme si totiž, že politika je prítomná v umení, ale umenie nie je prítomné v politike. Musíme byť jej aktívnou súčasťou, bez toho nemôžeme chcieť, aby politici vedeli, čo naozaj potrebujeme,“ hovorí Stanislav Krajči.