Denník N

Revolúcia na periférii a reflexia roku 1989 na Slovensku

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Historickú pamäť najmladšej generácie neformuje vedecká debata historikov a intelektuálov, ale to, čo im poskytuje rodinné zázemie alebo čím ich zásobujú sociálne médiá.

Autor je šéfredaktor časopisu Kritika & kontext a rektor BISLA

Ak sa dnes pozrieme späť na rozporuplnú postkomunistickú transformáciu a dnešný turbulentný politický vývoj, môžeme si položiť otázku, do akej miery je dnešný stav v strednej Európe a zvlášť na Slovensku determinovaný udalosťami z roku 1989. Teda dobou, ktorá je označovaná ako annus mirabilis, keď po štyroch desaťročiach padli komunistické režimy v strednej Európe. Je súčasný status quo nejako predurčený udalosťami a vývojom onoho roku, alebo má postkomunistická transformácia svoju vlastnú dynamiku, odráža dlhodobejšie podmienky a politickú kultúru krajín, ktoré dnes tvoria Vyšehradskú štvorku?

Politológovia aj priami účastníci ponúkajú rozdielne, často protirečivé pohľady na rok 1989. Hoci od pádu komunistického režimu už uplynuli tri desaťročia, tieto udalosti sú stále súčasťou živého diskurzu, dokonca politického boja namiesto toho, aby boli predmetom vedeckého historického výskumu. Stále sa napríklad debatuje, čo sa malo urobiť po novembri 1989. Jedni považujú za veľkú chybu, že komunisti neboli z politickej scény radikálne odstránení. Iní vyhlasujú, že intelektuáli a disidenti, ktorí sa spočiatku dostali k moci, mali vstúpiť do exekutívy a viesť prvú postkomunistickú vládu. Trvajú na tom, že naivná politika Václava Havla zdôrazňujúca politické heslo „pravdu a lásku“ nevyhnutne viedla k odstaveniu slušných politikov tými, čo nemali škrupule. Sú aj takí, čo argumentujú, že v roku 1989 nedošlo k vôbec žiadnej revolúcii, ale skôr k cynicky naplánovanému politickému divadlu, ktoré malo oklamať masy a zároveň ochrániť politický a ekonomický vplyv komunistov. Zoznam verzií o roku 1989 by mohol pokračovať…

Akékoľvek však dnes počúvame interpretácie, étosom novembra 1989 v Československu bola „nežná“ revolúcia a transformácia bez násilia a s heslom: „Nie sme ako oni!“ Neskúsení, ale čestní disidenti a intelektuáli mali spočiatku širokú podporu, aby vyviedli krajinu z komunistického režimu. Pred rokom 1989 nik mimo štruktúr komunistickej strany nebol ani v českej, ani v slovenskej časti spoločného štátu školený a pripravený vládnuť. A tak, keď prišlo k náhlej zmene, politickú moc museli za pochodu prevziať ľudia, ktorí boli ochotní a dostatočne odvážni vstúpiť do politiky. A následný vývoj, často plný sklamania, dezilúzií až pocitu zrady, možno vnímať ako prirodzenú evolúciu či nevyhnutný vývoj typický po každom revolučnom zvrate.

Revolúcia v centre a na periférii

Evolúcia udalostí na Slovensku predstavuje zaujímavý príklad z niekoľkých dôvodov. Po prvé, dôležitý bol odlišný vývoj na Slovensku a v Čechách počas dvoch desaťročí predchádzajúcich roku 1989, čo malo následne vplyv na vývoj v oboch krajinách. A nebolo to len v tom, že v Prahe vzniklo Občianske fórum a na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Omnoho dôležitejšiu úlohu zohrala rozdielna legitimita protagonistov novembra 1989.

Po druhé, Slovensko je príklad pádu komunistického režimu ako oneskorenej reakcie na zásadné zmeny v Moskve a bezprostrednejšie na udalosti v Prahe. Treba dodať, že pád komunistického režimu v Československu by sa uskutočnil len ťažko nebyť toho, že Sovietsky zväz viedol Gorbačov, ktorý pomáhal zmene. Komunistický režim v Československu bol príliš rigidný, aby umožnil pokojnú zmenu bez tohto vonkajšieho vplyvu.

Udalosti novembra 1989 na Slovensku by sa dali označiť za „revolúciu na periférii“, čo je fenomén, keď sa vlna zmien postupne presúva z centra do regiónov a vzdialených miest. Toto označenie neznižuje úlohu a snahu tých, ktorí sa v nich stali politickým lídrami, ale malo to dosah na rozdielny porevolučný vývoj.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie