K prerušeniu a strate funkcie sudcu do tretice – a trochu inak
Autor je advokát, pôsobí v advokátskej kancelárii Ikrényi & Rehák
Pozorne som si prečítal článok pána profesora Mazáka: Štefan Harabin si myslí, že všetci padli na hlavu aj článok kolegu advokáta Štefana Haulíka: Ešte raz k prerušeniu výkonu funkcie a k strate funkcie sudcu. Tieto ma inšpirovali k tomu vniesť do témy aj tretí, ústavnoprávny pohľad. Práve ten mi v tejto téme celkovo chýba.
S kolegom Haulíkom súhlasím, že hádzanie žiadostí do koša (azda nadnesene?) nepredstavuje spôsob konania orgánov verejnej moci, ktorý by mal byť želaný. Nielen želaný, ale ani ústavný: čl. 2 ods. 2 ústavy vyžaduje konanie len ústavným a zákonným spôsobom. Nečinnosť by pritom rovnako mohla založiť dôvody pre žaloby.
S autormi oboch článkov však najmä nezdieľam pohľad na účinky takzvaného lex Harabin a na to, či je zákon skutočne spravený dobre. Podľa môjho názoru, nie je. Pritom abstrahujem od toho, či bol, alebo nebol zameraný voči konkrétnej osobe. Od tejto osoby abstrahujem úplne.
Zameriam sa na to pre mňa najpodstatnejšie – súlad s ústavou. Väčšina verejnosti akoby pracovala s premisou, že ak zákon stanoví, že súhlas s kandidatúrou do Národnej rady je považovaný za vzdanie sa funkcie, je to právna fikcia, ktorú treba akceptovať. Nemyslím si to.
Ústava určuje spôsoby zániku funkcie sudcu. Tieto nemožno rozširovať; garantujú nezávislosť sudcov. Ústava (čl. 146) stanovuje: „Sudca sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením prezidentovi Slovenskej republiky.“
Zákon o sudcoch teraz stanovil: „Za vzdanie sa funkcie sudcu sa považuje aj podpísanie vyhlásenia, v ktorom sudca vyjadrí súhlas so svojou kandidatúrou …“
Ak by zákon použil iné znenie, napríklad, že „funkcia sudcu zaniká v prípade jeho kandidatúry…“, domnievam sa, že málokto by pochyboval o tom, že ide o protiústavný zákon. Zákon nemôže upraviť
