Život je procesia drám

V poslednom čase sa vydavateľ a editor Peter Milčák orientuje v básnických knihách edície Mušľa vydavateľstva Modrý Peter aj na výtvarné umenie, keď napríklad v tejto šesťdesiatdeväťstranovej knihe veršov je sedemnásť strán čiernobielych figurálnych kresieb od Aleny Hil. Ilustrácie sú pozoruhodné samy osebe, ale aj tým, že netransparentne dopĺňajú problematiku veršov Jany Bodnárovej – poetky, prozaičky, tvorkyne performančnej videopoézie a kníh pre deti. Je i autorkou rozhlasových hier, televíznych scenárov a okrem prekladov viacerých svojich kníh prezentuje sa v zahraničných galériách a na experimentálnych divadelných scénach aj videoperformanciami.

Priestor jazyka a príbehu

Najnovšia básnická kniha Terče je v oblasti tvorby jej poézie siedma v poradí. Už pri zbežnom listovaní i vizuálne zistíme, že Bodnárová má aj vo forme básní svoj typický „rukopis“ – ide o texty rôzneho rozsahu a podobne ako pri mnohých iných básňach v jej tvorbe sú bez nadpisov (v predmetnej knihe figurujú iba v Obsahu). Autorkine texty majú na pohľad nesystémové usporiadanie veršov a slôh, ale už rýchlym vnímaním jej básnickej reči usúdime, že aj v tejto knihe prevláda vo veršoch veľmi invenčné menné vyjadrovanie.

Bodnárová, ktorá je profesijne kunsthistorička, má veľmi blízko k výtvarnému umeniu (dôkazom toho sú aj viaceré jej prozaické a esejistické knihy), nepotrebuje na vyjadrenie impresií veľa slov, a preto (alebo práve preto) sa pred čitateľom kreuje pocit množstva výtvarných obrazov so silnými motívmi či celými dôležitými témami.

V jednom rozhovore charakterizovala svoju tvorbu aj takto: „A pozorovanie, potom empatia, sú v jadre tvorby. Platí to pre všetky žánre, ktorým sa venujem.“ Vo svojej tvorbe často prechádza od jedného žánru k druhému, ale „v podstate vždy ide o prácu s priestorom jazyka a príbehu“.

To, čo autorka vyjadruje v knihe Terče (a je zjavné, že lyrický subjekt je tu takmer úplne totožný s ňou samou), sú traumy osobné i také, ktoré zasiahli spoločenstvá ľudí v rôznych dejinných časoch ľudstva. Aj to príjemné, na pohľad radostné je iba zdanlivé alebo je to drobný okamih šťastia pri „nežnom daždi“, „vôni agátov“, „zakvitnutom kvete“, „výskajúcich deťoch v parku“.

Sú to však iba slabé kontrasty, protiklady toho, čo Bodnárová vo svojej poézii vypovedá.

Rozrušenosť lyrického subjektu z faktov toho opačného pólu kontrastov je veľká a silná. Problémov, ktoré ju ťažia, je veľa, možno aj preto ich zaznamenáva tak, ako jej krúžia mysľou a pamäťou, bez akejsi chronológie či monotematickosti.

Pre Bodnárovú je typické, že jej básnické diela pozostávajú z básní, ktoré majú schopnosť fungovať aj samostatne, no ich kompozičným usporiadaním docieľuje istý príbeh lyrického objektu, ale i lyrického subjektu, ktorý je skrytý za textom.

Osudy detí

Autorka veľa vie a veľa si pamätá – z dejín, rodinnej histórie i histórie ľudstva, z umenia i filozofie. Na problémy nielen poukazuje, ona na nich zblízka nazerá, ba je ich súčasťou. Hoci na pohľad sa všetko v jej veršoch prelína, napokon to nadobúda celok, v ktorom dominujú isté základné témy a osobitne osudy detí.

Tých z minulosti, tých predčasne mŕtvych i tých súčasných. „… svetlovlasé deti sú/ ako Edda Göringová […] ona/ a ďalšie blondiatka/ jedli jahody/ zo záhrady Osvienčimu/ kadiaľ mizli ich /tmavovlasé rovesníčky/ s temnými očami/ […] potrvá kým unikne/ otcovskému fantómu“; „… vietor sa kotúľa/ po morskej promenáde/ […] oproti vetru/ kráča muž v záchrannej veste/ v náručí nemluvňa/ dieťa sivastej pleti/ ako z Giottovho Narodenia“.

Motívy koncentračných táborov a súčasných emigrantov sa objavujú aj v iných zbierkach, je to jedna z ťaživých tém lyrického subjektu, zosilnená vlastnou, osobnou stratou. Smútok lyrického subjektu, zapríčinený osobnou tragédiou, stratou najbližšieho, po dlhom čase zmenil svoju formu, ale nie štruktúru a podstatu.

Verše so spomienkami majú nádych litanickej podoby. V takých reminiscenciách prichádza na rad detstvo, domov, najbližší. Nie je to však povrch, ale hĺbka i dráma, ktorá sa rôznym spôsobom pretavuje do dneška. Intenzita myšlienok, akési „klopanie“ na svedomie ľudí, je zvýraznená pozoruhodnými metaforami a symbolmi. Lyrický subjekt sa vo svojom nepokojnom tichu konfrontuje s inými, utvrdzuje sa, že to tak bolo odjakživa, len v iných podmienkach, pomeroch, ale „spomienky sú duchovia/ kmitajú povedľa/ […] škriabu v hrdle/…“.

Náraz na ten múr

Zásahy do života ľudí, osobitne detí a ich matiek, sú a boli plné tragédií. Tie však autorka celkom otvorene nepomenúva, ale zosilňuje ich tak, že ich stavia do protikladu s priam bujarou veselosťou len o kúsok krajiny či histórie ďalej („radosť je ostrovom/ v mori minulého času“). Svet sa zmenil v mnohých smeroch („vietor/ obloha decht/ kto vráti slovo ruža/ z poézie romantikov/ a trubadúrov/ do umelých kvetov/ nášho času“).

O tragédiách súčasnosti, osobitne o migrantoch a ich deťoch vie vypovedať tak účinne, že vyvolá žiaľ u čitateľa, ale neprekročí hranicu sentimentu, ba súčasne vypovie aj o tragédii prostredia pre život človeka: „pre nomádov z mora/ pripravujeme jedom/ napustené krajiny/ usmievame sa/ na ich deti/ ak sú v zornom/ uhle nášho pohľadu// neodneste nás na ešte/ toxickejšie miesta/ vravia/ iba hlbokými očami“.

Lyrický subjekt Jany Bodnárovej sa usiluje „zabudnúť na myseľ“, „sýtiť sa priestorom, slobodou“, ale prichádza „vždy náraz na ten múr“. Myseľ je stále nepokojná a pokoj často vynútený „moment/ keď chcem/ iba spievať“.

V poézii Jany Bodnárovej sa však nespieva, ale v tichu a vyrovnane sa prijíma radosť i žiaľ, krása i tragédia. Je to istý návod aj pre tých, ktorí zabúdajú na „pôvab únavy/ z galopu spomienok“, ale rýchly čas dejín osobných i tých veľkých, svetových sa nezastaví.