Denník N

Si prvák z chatrče, prepadneš. Zvykaj si, nie je to naposledy

Xénia zo Žehry má 29 rokov a deväť detí. Foto N – Vladimír Šimíček
Xénia zo Žehry má 29 rokov a deväť detí. Foto N – Vladimír Šimíček

  • Máme tolerovať zaucho učiteľky sedemročnému dievčaťu?
  • Na Slovensku sú miesta, kde prepadne polovica prvákov a kde bežne zomierajú novorodenci aj mladí rodičia.
  • V siedmich okresoch musí opakovať prvý ročník toľko detí ako v zvyšku krajiny.
  • Čo sa s tým dá robiť?

Má červenú mikinu, tepláky, tri roky, a to, ako bez slova stojí s rukami vo vreckách a pozerá do diaľky, pripomína detského Jamesa Deana. Taký vážny je jeho pohľad niekam za steny hrdzavejúcej unimobunky, v ktorej vyrastá.

Tenisky má celé od blata, tak ako všetci naokolo. V plechovej búde, kde žijú desiati, sa nemá kde umyť. Včera pršalo a to tu na okraji Trebišova znamená tony blata s pachom horším ako na horiacej skládke či na zanedbaných verejných záchodoch. To bahno je vlastne aj horiacou skládkou a aj verejným záchodom.

Emil, Deži a kakao od mamy

Keď Emilovi bude babka večer vo vaničke umývať kruhy na tvári pokreslené perom, bude to voda z jedinej vodnej pumpy v celom trebišovskom gete pre osemtisíc ľudí, zohriata v hrnci na piecke na drevo. A možno mu tie čiary od pera na tvári zostanú ešte niekoľko dní, tak ako bahno na teplákoch, na rukách, za ušami.

Emil má tri roky, nemá žiadne hračky, nechodí na výlety, ani len za múr do mesta. Nemá detské knižky ani ceruzky, nemá doma záchod ani vlastnú posteľ, nik mu nepustí detské pesničky. Emil nemá rodičov. Jeho mama zomrela na tuberkulózu, jeho otec dva roky po nej, keď mu dali vypiť toluén a tvrdili, že to je víno. Zostali mu dve babky, z ktorých jednu štát neuznáva, lebo otec sa k nemu nestihol prihlásiť.

Aj malý Deži sa musí brodiť blatom trebišovského geta vždy, keď zaprší. Mal v živote trochu viac šťastia. Jeho dedo je vajda a bohatý mäsiar, peniaze zašíva aj do vankúša. Keď je v Trebišove pekne a okolo chatrčí je sucho, horia podvečer ohniská. Piecky stoja vonku pod hviezdami a varia na nich guláš z mäsa od Dežiho deda. Starší muži hrajú šach a život je vtedy akýsi pokojnejší.

Deži má spolužiaka Vlada z mesta, je to jeho najlepší kamarát. Chalani milujú kakao Vladovej mamy, ktoré im varí, keď sa tam po škole chodia učiť. Trochu si musela zvyknúť, že jej syn vodí domov rómskeho spolužiaka, ale pochopila, že je zo slušnej rodiny. Keď si chlapci spravia úlohy, púšťa Vlada hrať sa s Dežom do osady.

Keď má Deži dvanásť rokov, jeho otca strážnika zabije v nočnej službe infarkt, zomrie pokojne v spánku. Onedlho jeho mame pukne choré srdce. Dedo vajda rozhodne: Deži sa sťahuje k svojmu strýkovi na farmu v neďalekej dedine, kde ho čaká vzrušujúce detstvo pri koňoch aj prasatách.

Ako dospelý sa vráti do trebišovského geta a robí nočného strážnika tak ako jeho otec. A cez deň pracuje pre geto, je terénnym pracovníkom, vybavovačom pohrebov, spojkou miestnych úradov, školy aj polície. A hovorí o sebe, že on je tým, kto stráži, aby sa pred voľbami v tomto gete nekupovali rómske hlasy.

Dezider Šándor má rád, keď ho volajú Deži. Ešte dva roky bude bývať tu, v bytovom dome v gete, ešte dva roky bude terénnym pracovníkom. Potom si už chce oddýchnuť. O dve dediny ďalej už má s rodinou rozostavaný dom, kam sa odsťahujú.

Emil vyrastá v trebišovskom gete štyri desiatky rokov po Dežim. Na príjemné večery pod hviezdami tu už nie je miesto, ohne horia, ale smrdia spálenými odpadkami, pribudli bytovky, ktoré sú už vybývané, a unimobunky s hrdzavými plechovými stenami a dierami v strechách, chatrčí aj ľudí je tu omnoho viac ako kedysi.

A rómske deti už nemajú kamarátov z mesta, ani s nimi už nechodia do školy. Geto má vlastnú školu, múr a za ním svet, ktorý sa Rómov bojí.

Dezider Šándor z trebišovského geta. Foto N – Vladimír Šimíček

Emil z Trebišova. Foto N – Vladimír Šimíček

Tam, kde bežne prepadávajú prváci

Keď bude mať Emil šesť rokov, nastúpi do školy v susedstve geta. Do inej deti odtiaľto nechodia. Toto je jedna z krízových slovenských škôl. V posledných rokoch tam musela opakovať prvú triedu viac ako tretina detí.

Prešli sme tri hrozivé miesta Slovenska, boli sme v chatrčiach osady na okraji Žehry a v dvoch najväčších mestských getách Slovenska – na Luníku 9 a v Trebišove.

Deti v trebišovskom gete. Foto N – Vladimír Šimíček

Chlapec na Luníku 9. Foto N – Vladimír Šimíček

Tieto miesta sme vybrali podľa toho, ako sa tam nedarí deťom po nástupe do školy. Prvá trieda je pre ne často prvým kontaktom s veľkým svetom. V siedmich, ôsmich rokoch zažijú obrovský neúspech. Povedia im, že nemajú šancu byť ako ostatné deti a nechajú ich prepadnúť. Ročne takýto pocit na Slovensku zažíva zhruba tritisíc prvákov.

Najčastejšie musia prváci opakovať ročník v okrese Spišská Nová Ves. Vlani to bolo každé piate dieťa, v predchádzajúcich rokoch dokonca každé tretie. Žijú tam menej ako dve percentá z celej populácie, no prepadáva aj 15 percent zo všetkých opakujúcich prvákov Slovenska.

Desivé postavenie v prepadávaní prvákov má dedina Žehra.

Alexander z osady pod Spišským hradom

Na kopci nad dedinou stojí sedemsto rokov starý neskororománsky kostol, po zotmení ho vidno zďaleka, je ožiarený žltým svetlom. Keď sa počas bezoblačnej zimnej noci od kostola pozriete smerom k Veľkému vozu na nebi, v diaľke vidno malý osvetlený Spišský hrad.

Na opačnom okraji tej dediny je osada Dreveník. Pri ceste zo Spišskej Kapituly, na svahu, ohradená od nebezpečnej cesty poohýbaným zvodidlom.

Šesťročný Alexander skôr uvidí to najväčšie hradisko v strednej Európe v telke ako naživo. Keď nie je v škole, celé dni presedí pred obrazovkou. On doma rozhoduje o ovládači, kým nepríde otec.

V jedinej miestnosti s dvojposteľou, jednolôžkom, veľkou mrazničkou a televízorom tu žijú pätnásti. Kto sa nezmestí do postele, spí na zemi. Voda tu netečie, teplo vychádza iba z pece a uniká dierami v murovanej stene. Strop je nízko, 180-centimetrový človek sa musí krčiť a vyhýbať žiarovke zavesenej v strede miestnosti.

Občas Alexander prinesie domov čítanku a vtedy to je jediná kniha v domácnosti. Nikto si s ním však nečíta ani nepočíta príklady na domácu úlohu.

Alexander sa narodil predčasne a jeho mama hovorí, aký je chorľavý a chudý, že za deň nezje ani misku jedla. Tým jedlom myslí napríklad cestoviny bez omáčky, aké mali práve dnes na obed.

Chlapec chodí do prvej triedy tu blízko pri osade. Najskôr ho zobrali do nultého ročníka, aby ho aspoň trochu naučili rozprávať po slovensky.

Keď sa mu podarí prejsť prvým ročníkom na prvýkrát, bude v tejto osade výnimkou. Keď bude starší a začne si uvedomovať, kde žije, zrejme nebude mať silu, aby sa vzoprel a dostal sa z osady.

Ani jeho starší bratia sa odtiaľto nedostali. Jeden z nich zomrel na cukrovku, ďalší musí pravidelne chodiť na dialýzu. Ten najstarší má dnes 23 rokov a ženu si našiel v susednom dome. Tu, v jednej miestnosti, sa tento mladý pár a celá rodina museli vyrovnať so smrťou dvoch trojmesačných detí. Nevesta Denisa má tretíkrát tehotenské bruško.

Žehra a okolité dediny sú miestom, kde malé deti zomierajú najčastejšie v krajine. Ešte horšie to je v Trebišove a jeho okolí, kde žije Emil. V rokoch 2006 až 2016 tam zomrelo viac ako dvadsať detí na tisíc novorodencov, vyčíslil Útvar hodnoty za peniaze. To je zhruba na úrovni Alžírska či Guatemaly.

Alexandrova rodina roky čaká, kedy sa dostane z chatrče. Vedenie obce im už aj sľúbilo nový obecný byt s tečúcou vodou do prenájmu, ale napokon ho dostal niekto iný.

„Keď ľudí sťahovali do nových bytoviek, pri ich chatrči bol pripravený bager. Odovzdali kľúče a bager rovno búral, aby sa tam nemohol nasťahovať niekto iný,“ opisuje zúfalstvo v tejto osade Viera Sabolová, asistentka učiteľov z miestnej školy.

Z chatrče v žehrianskej osade Dreveník. Foto N – Vladimír Šimíček

Alexander zo Žehry. Foto N – Juraj Koník

128 zo 163: jeden hlúpejší ako druhý

Ako chutí grep? A čo nám môže smrdieť?

Mladá učiteľka prvákov v Alexandrovej škole vymyslela zážitkovú hodinu prvouky. Deti sa učia chute a na ochutnávku im priniesla čokoládu, citrón, kyslé cukríky, čipsy aj soľ.

„Smrdia nám ponožky,“ kričia takmer všetci prváci a dobre sa na tom bavia. Keď im učiteľka zaviaže oči hrubým šálom, ukazuje sa, že niektoré z týchto chutí sú pre ne úplne nové. Grep je pre ne slaný, citrón volajú „citróna“ a s kyslým cukríkom v puse nevedia pomenovať, akú chuť na jazyku vyvolávajú tie praskajúce kryštáliky.

Chuťový test ukazuje viaceré problémy v malej škole v susedstve osady Dreveník v Žehre. Deti boli až do šiestich rokov doma, potom sa systém snaží všetko dohnať v nultom a prvom ročníku. Nastáva zrážka s realitou.

Janka Korfantová bola ešte do minulého roka riaditeľkou. Toto hovorí o deťoch po 42 rokoch pôsobenia v jednej škole:

„Máme 23 prvákov v triede a jeden je hlúpejší ako druhý. Čo sa dá robiť? Jednu aktovku nemáte v škole. Domáca príprava? Nula bodov.“

„V prvom ročníku viacerí aj dvakrát prepadnú, lebo sú takí.“

„Tu v Žehre že by Rómovia skončili deviatu triedu, o takých neviem.“

„Máme otcov v treťom-štvrtom ročníku. Žiačka na prvom stupni, 13-ročná, príde z Anglicka s bruškom. Polícia s tým nič nerobí.“

„Nechceme, aby rodičia záškolákov išli za mreže, ale prepánajána, tí rodičia by si už mohli uvedomiť, že vzdelanie je na prvom mieste.“

Zo slov dlhoročnej riaditeľky cítiť frustráciu. Ale aj jasné nastavenie: rodičia sú nezodpovední, deti nič nevedia (sú hlúpe, sú také) a my v škole potom s tým už veľa nespravíme.

Škola v Žehre, to je len jedna malá budova so štyrmi triedami. Chodia sem len prváci a nulťáci, prvú triedu tu rovno pri osade otvorili, aby šesťročné deti nemuseli cestovať do susedného mestečka autobusom. Ide o vysunuté pracovisko základnej školy v Spišských Vlachoch.

Škola v Spišských Vlachoch v štatistikách mimoriadne kričí. V poslednom školskom roku mala oficiálne 163 prvákov (vrátane tých v Žehre) a až 128 z nich evidovala ako opakujúcich prvý ročník. To je takmer 80 percent. Podobne to bolo aj v posledných piatich rokoch.

Vedenie školy od Janky Korfantovej len teraz prebrala jej dovtedajšia pravá ruka Silvia Korenková. Spolu vysvetľujú, že v čísle 128 opakujúcich prvákov sú aj deti, ktoré rodičia zobrali do zahraničia, najčastejšie do anglického Sheffieldu, a škola o nich odvtedy nič nevie. Tak oficiálne opakujú ročník.

Keď sa aj deti vrátia z Anglicka, kde ďalej chodili do školy, zväčša padnú o niekoľko ročníkov. Učiteľky vysvetľujú, že dieťa po návrate z Anglicka síce vie dobre po anglicky, niečo z matematiky, ale nespĺňa podmienky zo slovenčiny či vlastivedy.

Ešte raz – z Anglicka sa vráti dieťa, ktorému sa v tamojšej škole darilo, ale prirodzene tam neprebralo učivo zo slovenčiny či slovenskej vlastivedy. Nespĺňa slovenské tabuľky a nevracia sa, napríklad, do šiesteho ročníka, ale o niekoľko ročníkov prepadne.

Čísla o prepadnutých, to v Žehre zďaleka nie sú len miestni „Angličania“. Riaditeľka a jej predchodkyňa len veľmi neochotne priznávajú, že z prvákov, ktorí zostali, prepadáva možno aj viac ako polovica. Presne to nepovedia. Vieme však, že v štyroch prváckych triedach prešlo prvým ročníkom len 35 detí.

„Keď neovláda abecedu, ako má postúpiť do druhého ročníka?“ pýta sa riaditeľka Korenková. „Čo si s ním počne učiteľ? Stará múdrosť hovorí, že dieťa musí čítať, písať a počítať,“ vraví jej predchodkyňa Korfantová.

Prepadnutím v prvom ročníku sa to pre tieto deti nekončí, deje sa im to aj vo vyšších ročníkoch. Vlani v tejto škole až 23 detí ukončilo základnú školskú dochádzku na prvom stupni. To znamená, že v šestnástich rokoch to dotiahli najďalej do štvrtého ročníka. Na matematike sa dostali k sčítaniu a odčítaniu do 10-tisíc, preberali základné jednotky dĺžky a rysovanie trojuholníka. Ďalej nič.

„Sú aj takí, ktorí prejdú prvými štyrmi ročníkmi bez prepadnutia, ale je ich veľmi málo,“ hovorí riaditeľka Korenková.

Tu zlyhávajú škola, obec aj ministerstvo školstva, hodnotí problémy v Žehre Ivan Mirga, ktorý bol s nami v osade aj v škole. V úrade splnomocnenca vlády pre rómske komunity mal roky na starosti oblasť Spiša. „Každý by mal robiť to, na čo dostáva od štátu peniaze a za čo je zodpovedný. Napríklad obec či mesto má mať terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí by mali zabezpečovať aj to, že deti chodia do školy.“

Áno, pritakáva vedenie školy.

Čo sa musí zmeniť

Počas pár dní na východe a pri rozhovoroch s dvomi desiatkami učiteľov a odborníkov na vzdelávanie sme počúvali, čo sa musí zmeniť:

  • o deti sa nemôžeme začať zaujímať, až keď majú 6 rokov;
  • kto vyrastá v chatrči, nemá takmer žiadnu šancu, aby sa mu v škole darilo;
  • v nultom ročníku dieťa nedobehne to, čo mu chýbalo v prvých šiestich rokoch života, treba sa sústrediť na škôlky pre čo najviac detí a aj na starostlivosť o najmenšie deti;
  • asistent učiteľa je nevyhnutnosťou všade tam, kde sú osady a getá;
  • nesmieme sa spoľahnúť na to, že prváci sa popri čítaní, písaní a prvouke naučia aj po slovensky;
  • dieťa potrebuje aktívnu starostlivosť aj popoludní po škole.

Sedem okresov, iné Slovensko

Prepadávanie prvákov ukazuje krízové oblasti východu krajiny.

V siedmich okresoch východného Slovenska za posledných desať rokov prepadlo spolu zhruba toľko prvákov ako v celom zvyšku krajiny.

Podobne hrozivé ako v okrese Spišská Nová Ves to je aj v okresoch Trebišov a Michalovce. Ešte pred pár rokmi to tak bolo aj na košickom sídlisku Luník 9.

Získali sme podrobné údaje zo škôl, kam chodia deti zo Žehry, z trebišovského geta a z košického Luníka. Ukazujú, že tento problém je dlhodobý a len na týchto troch miestach už zničil životy stovkám detí.

Graf zo škôl v Trebišove, na Luníku 9 a zo školy v Spišských Vlachoch a jej pobočky v Žehre hovorí detailnejší príbeh zhruba päťsto prvákov v každom školskom roku za posledných dvanásť rokov. Vidno na ňom napríklad, že v Žehre aj v Trebišove nastupuje do školy stále viac detí a aj to, že stále väčšia časť z nich prepadáva.

A vidno aj, že v škole na Luníku sa muselo niečo zmeniť zásadne k lepšiemu. Ešte pred desiatimi rokmi tam pravidelne prepadlo aj dvesto prvákov za rok, teraz to už je menej ako dvadsať.

Kaskadér Kamil a ako sa mení Luník 9

Osady a getá majú aj svetlé príbehy. Žiadne jednoznačné happyendy, skôr také so štipkou nádeje. Ako ten o Kamilovi.

Keď si stiahne kapucňu sivej mikiny, hlavu má vystrihanú takmer dohola, miestami drobné jazvy. A chumáč tmavých vlasov sfarbený tmavočervenou farbou.

Kamil je kaskadér, hovorí to o ňom aj jeho babka. Skáče zo schodov, robí saltá, odráža sa od steny. Pred pár dňami zle dopadol a rozbil si hlavu, babke povedal, že ho nejaké dievča strčilo zo schodov. Skrýval si hlavu pod kapucňou, aj keď sa umýval, odháňal babku, že si hlavu umyje sám. Až keď mu strihala hlavu, všimla si veľkú ranu a vlasy zarastajúce do nej.

Chlapec kaskadér z Luníka 9. Foto N – Vladimír Šimíček

Petra a „jej deti“ na Luníku 9. Foto N – Vladimír Šimíček

Šesťročný parkúrista žije so svojou mladšou sestrou a o dva roky starším bratom Henrikom u babky.

Deti majú veľké šťastie. Na rozdiel od väčšiny detí z Luníka 9 sa o ne niekto zaujíma každý deň aj po tom, ako odídu zo školy. Kamil chodí do školského klubu a aj do komunitného centra a najradšej na tréningy florbalu.

A vďaka komunitnému centru, kde deťom pomáha mimovládka ETP, sa čoskoro okruh ľudí, ktorí sa o Kamila zaujímajú, ešte rozrastie. Petra Kurutzová z ETP sa už dohodla s profesionálnymi parkúristami z Košíc, že začnú trénovať chlapcov na Luníku a tí potom budú učiť deti. Je to nebezpečná zábavka, ale nezakážete im to, tak ich aspoň naučia bezpečne padať.

Všetci tí ľudia, ktorí sa o deti starajú po škole, sú nepochybne súčasťou zmeny na Luníku a toho, prečo sa tam deťom začalo dariť lepšie.

Niečo zásadné sa však muselo zmeniť aj priamo v škole.

Na Luníku majú od júna novú riaditeľku a tri roky novú zástupkyňu pre nultý a prvý ročník. Zástupkyňa sa volá Júlia Tothová a zaviedla napríklad povinnosť, že všetky nové deti musí vyšetriť psychológ. Odvtedy lepšie vedia, kto má ísť do nultého ročníka, prípadne do špecializovanej triedy.

Hovorí, že namiesto 25 už majú v triede najviac 20 detí; učiteľom pomáhajú asistenti. „Pomáha aj zážitkové učenie, napríklad interaktívne tabule,“ vraví ešte zástupkyňa.

A ešte niečo: prvákov zástupkyňa rozdelila tak, „aby sa tí, ktorí neprepadli, nemiešali s opakujúcimi“. Všetkých, čo už raz ako prváci prepadli, dali pohromade. A pridali k nim jedného maličkého chlapca, ktorý práve nastúpil do školy, nikdy nechodil do škôlky ani do nultého ročníka a je jasné, že musí ísť ešte pomalším tempom ako ostatní.

V ďalšej prváckej triede sú zasa deti, ktoré sú spolu už od nultého ročníka, v inej deti, ktoré chodili aj do škôlky.

Ešte pred piatimi rokmi v tejto škole polovica detí opakovala prvý ročník. Teraz toto číslo stlačili pod dvadsať percent. Za akú cenu? Čo sa deje s deťmi odloženými medzi prepadnuté?

Prvák z Luníka 9. Foto N – Vladimír Šimíček

Základná škola na Luníku 9. Trieda plná šikovných prvákov, ktorí chodili aj do nultého ročníka. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako prváčku bolí zaucho od triednej

Cez veľkú prestávku na interaktívnej tabuli púšťa učiteľka deťom rozprávku Máša a medveď, mierne sa prehupne aj do hodiny. Kým sa potom deti upokoja, odložia džúsy a upracú omrvinky z desiatej, chvíľu to trvá.

Na tejto hodine sa učia písať malé písané „e“. Keď sa deťom niečo nepodarí, ovládajú dotykovú plochu tabule s ľahkosťou, vedia sa vrátiť späť, vymazať nepodarok, otvoriť nový súbor.

Učiteľka si pripravila vlastnú prezentáciu so slovami začínajúcimi na e: encyklopédia, elektrikár, eso, všetky deti nahlas slová hláskujú. Niektoré poznajú aj eskalátor.

Toto sú deti, ktoré chodili aj do nultého ročníka. Sú veľmi šikovné, vedia pomenovať zvieratá, len sa občas seknú, napríklad, keď netopiera nazvú upír.

„Je to pekné vysmievať sa?“pýta sa učiteľka všetkých žiakov.

„Nie,“ odpovedá zborovo trieda.

„Ale vy to robíte, však?“ pokračuje bez zvýšenia hlasu učiteľka. „Nie je to pekné, nebudeme to robiť,“ povie ešte a ide sa ďalej.

Úplne inak podobnú situáciu vyrieši triedna prvákov, ktorí opakujú ročník.

Učiteľka je tam prchká a rázna, často zvyšuje hlas, a aj keď deti oslovuje aj milo, v triede je cítiť napätie. Tu nemajú interaktívnu tabuľu, prsty majú deti od kriedy. Za jedinú vyučovaciu hodinu vzťahy v triede úplne nepochopíte, no aj za taký krátky čas vidieť, keď sa deti niečoho boja.

Janka je neposedná prváčka, nie vždy vie odpovedať, občas trochu vyrušuje. „A Jana sa teraz zobudila,“ komentuje učiteľka, keď osemročné dievča zareaguje neskôr ako zvyšok triedy. „Poď, Jana. Nehryz si nechty,“ volá ju zasa k tabuli.

Potom sa na malý okamih stane niečo, čo môže vyzerať ako skrat. Alebo možno ako bežný deň v tejto triede: keď sa Janka zasmeje na odpovedi svojho spolužiaka, učiteľka jej vylepí zaucho. „Nesmejeme sa. Máme mu pomáhať, nie sa smiať,“ hovorí nahlas učiteľka.

„Ešte sa pohúp a zvalím ťa. A potom môžem ísť do basy ja,“ povie ešte učiteľka ďalšiemu zo žiakov.

To všetko pred zrakmi troch novinárov, ktorí sa len na pár desiatok minút prišli pozrieť na prvácku hodinu.

Na tej istej hodine zároveň učiteľka viaceré deti chváli, motivuje. Keď sa hanblivý Onur postaví pred tabuľu a napíše slabiky, tlieska mu celá trieda.

Janka v ten deň potlesk nezažije. A možno už ani nikdy potom. Počuje len plesknutie na svojom spánku. Možno to rýchlo prebolí, z tej hodiny si však asi viac ako písanie slabík zapamätá jedno: ju môžu kedykoľvek fackovať.

Geto v Trebišove. Foto N – Vladimír Šimíček

Plechová unimobunka, v akej v Trebišove žije aj Emil. Foto N – Vladimír Šimíček

Vidím to na synovi s aspergerom

Je teda v poriadku, že prepadávajú prváci? A čo sa s tým dá robiť?

„Deti, ktoré neboli v škôlke, ale chodili do nultého ročníka a majú v škole asistenta, sú schopné dobehnúť svojich rovesníkov – ale až niekedy v treťom, štvrtom ročníku,“ hovorí Janette Motlová, riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Spomína na experimentálne overovanie v Žiari nad Hronom, ktoré to ukázalo. Očakávať, že dieťa z chudobného prostredia bez podpory môže spolužiakov dobehnúť už v prvom ročníku, sa podľa nej nedá. A najhoršie podľa Motlovej je, keď takéto dieťa len pre zaostávanie diagnostikujú a pošlú rovno do špeciálnej školy.

V prváckom šlabikári má červenovlasé dievčatko Mila na rukách mačiatko.

Martin Farbar, zástupca riaditeľa školy v Trebišove, nad týmto šlabikárom vysvetľuje, ako veľmi Slovensko nemyslí na deti z osád a get. Tie deti netušia, čo znamená slovo „most“. Nikdy žiaden most nevideli. Myš možno poznajú, ale mašľu v rómčine nenájdete, v tom jazyku mnohé slová nie sú.

„Vlk“ na obrázku je pre deti „pes“. Rómske dieťa pozná jedného vtáka a nie dvadsať druhov ako iné deti, vysvetľuje Farbar. Keď číta hociktorú známu rozprávku, skracuje vety, zjednodušuje, aby jej žiaci rozumeli. Celú druhácku čítanku si prispôsobil, skrátil. Vie, že je hlúpe distribuovať na celom Slovensku rovnaký šlabikár a očakávať, že mu budú rozumieť všetci rovnako.

Zástupca riaditeľa tejto školy rozumie, že hlavná zodpovednosť za deti je na učiteľoch. „Nemôžeme sa oprieť o rodiča analfabeta, nemôžeme čakať, že vychová vysokoškoláka.“

V škole majú práve štvrťročnú poradu. Povedia si, v ktorých triedach majú prváci problém, a hneď tam pošlú asistenta.

Zároveň vysvetľuje, že hlavný problém týchto detí je v jazyku a v tom, že do šiestich rokov takmer nikoho nezaujímajú. Väčšinou nemajú problém s matematikou, vysvetľuje Farbar. Nevedia sa naučiť čítať a písať. Je to dané jazykovou bariérou a slabou slovnou zásobou.

„Je veľmi ťažké začať dieťa učiť jazyk až v šiestich rokoch. Môžem to porovnať s mojím synom, ktorý má Aspergerov syndróm a do šiestich rokov nerozprával. Koľko úsilia nás to stálo. Dnes je v deviatom ročníku a ešte stále nemá takú slovnú zásobu ako rovesníci, ktorí začali komunikovať v dvoch-troch rokoch.“

Farbar hovorí, že systém zachytáva deti veľmi neskoro. Zo 130 detí v prvom ročníku v jeho škole v Trebišove chodilo jedno jediné dieťa do materskej školy.

Jeden z hlavných návrhov Martina Farbara: aby deti z rizikových rodín museli chodiť povinne do škôlky od troch rokov.

Kto je nádejou týchto detí?

Martin Farbar je Róm. Jeho žiaci každý deň v triede vidia, že aj oni sa môžu vypracovať, dokončiť vysokú školu.

V škole bol najskôr asistentom učiteľa, teraz, keď je dvojkou vo vedení školy, je tam už normou, že z asistentov sa postupne s naberaním skúseností a štúdiom stávajú učitelia. A všetci učitelia v tejto škole dostávajú základy rómčiny.

Martin Farbar pochádza z „klasickej robotníckej triedy“ z dediny. „Vždy sme žili spolu, aj v škole sme boli spojení. Školy sa dnes začínajú deliť na rómske a nerómske. S rovesníkmi sme kamaráti, pretože sme spolu chodili do školy.“

Martin Farbar, zástupca riaditeľa v škole v Trebišove. Foto N – Vladimír Šimíček

Aj Ivan Mirga má vysokú školu, tituly má dokonca dva. Jeho deda odvliekli do koncentračného tábora v Dachau, a keď Ivan vyrastal, hovoril si, že nič také už nedopustí. Šiel na vojenskú školu, aby bránil krajinu, stal sa dôstojníkom.

Potom si urobil ďalšiu školu, sociálnu prácu. Roky pomáhal ľuďom v osadách, naposledy ako vyslanec úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity zodpovedný za Spiš. Kam príde, tam pozná domácich a vie trefne pomenovať, čo sa musí zmeniť.

V Žehre si podá ruku s Vierou Sabolovou, asistentkou v nultom ročníku. Túto prácu robí už 15 rokov, a keď príde do osady, má tam rešpekt. V osade behajú okolo obeda mnohé deti, aj keď ešte majú byť v škole.

Viera Sabolová ich spovedá, prečo dnes nešli na vyučovanie, väčšinou majú len chabé výhovorky. Rodičia napríklad hovoria, že dieťa si nemá čo obliecť, práve má mokré nohavice. Pani Sabolová je na rodiny tvrdá, ale aj chápavá. „Na to všetko, v akých podmienkach žijú, klaniame sa tým deťom, že vedia abecedu, písať, maľovať,“ vraví.

Viera Sabolová dokázala prelomiť kruh generačnej chudoby. Ona má maturitu, jej dcéra študuje na vysokej škole. Tak je to bežné vo vyspelom svete, deti zväčša vo vzdelaní prekonajú svojich rodičov. V osadách a getách Slovenska to je nemysliteľné, všetci – starí rodičia, rodičia a aj ich deti – nedokončia ani základnú školu.

Všetci títo úspešní ľudia chodili do zmiešaných škôl, mali učiteľa, ktorý im pomohol vyrásť, a vracali sa domov k podporujúcim rodinám. Teraz je pred nami omnoho ťažšia úloha: vytiahnuť späť do života deti v čisto rómskych školách, ktorých učitelia sú príliš frustrovaní na to, aby motivovali seba, nieto ešte deti, a žiaci sa po škole vracajú do domovov plných chudoby.

Vydali sme sa opačným smerom. Osady a getá ohradzujeme, školy rozdeľujeme na rómske a biele. V segregácii znevýhodnených študentov sme piatou najhoršou krajinou spomedzi 77 krajín sveta v medzinárodnom testovaní PISA, horšie sú na tom len Peru, Bulharsko, Mexiko a Kolumbia.

Aby nevznikol dojem, že vzormi pre deti z osád a get majú byť iba Rómovia, je tu ešte príklad Petry Kurutzovej z Luníka.

Petra vyrastala na Luníku 9, s rodičmi tam bývali do roku 1996. Nie je Rómka, Luník 9 bol ešte pred dvadsiatimi rokmi zmiešaným sídliskom. Petre sa potom v živote darilo, v Prahe pôsobila ako manažérka animačných programov pre deti v luxusných michelinských reštauráciách. Potom sa rozhodla vrátiť tam, kde vyrastala, a cez mimovládku ETP sa tam v komunitnom centre stará o miestne deti.

Keď kráča po sídlisku, je vo farebnom kabáte a čiernych topánkach na vysokých podpätkoch zjavom. Vešajú sa na ňu deti, kam sa pohne, tam je ich celý húf. Na jednej z tých topánok má Petra červenú farbu, s deťmi v komunitnom centre dnes maľovali akrylovými farbami. Obíde sídlisko, vybavuje nové bývanie pre mladú rodinu a na záver dňa rozdá deťom žlté kvety a privedie ich na oslavu ich kamaráta.

„A zavedieš ma potom domov?“ pýta sa Petry Nikola, jedno z „jej detí“. Petra Nikolu vypýtala od mamy na večernú oslavu, dievčatko sa večer bojí chodiť po Luníku samo. So zotmením na sídlisku začínajú horieť ohne. Počuť ešte viac hudby a chlapi a chlapci postávajú okolo plameňov.

Video: Detstvo na Luníku 9

Emil a osudy cez kopirák

Trojročný Emil z trebišovského geta z úvodu tohto textu nie je žiaden James Dean, žiaden rebel bez príčiny. Veci niekedy, a najmä v gete, nie sú také, aké sa javia. Jeho divoký, možno trochu neprítomný pohľad súvisí zrejme s tým, že je chorý. Horšie počuje a svet okolo vníma slabšie ako ostatní.

Keď sa nič zásadné nezmení, keď sem, do tej špiny trebišovského geta, nepríde rýchlo niekto na pomoc jemu a jeho rodine, skončí možno Emil ako jeho strýko. Rovnako postihnutý mladý chlapec, ktorý celé dni len neprítomne postáva a posedáva, občas pomôže narúbať drevo.

Emil nebude ani od ďalšieho septembra chodiť do škôlky. Do jeho šiestich rokov o ňom zrejme štát, učitelia, vychovávatelia, sociálni pracovníci nebudú tušiť nič. A keď bude mať šesť, začnú sa viacerí zaujímať, testovať ho a potom si povzdychnú, že sa nedá nič robiť.

Možno to s ním skúsia v nultom ročníku, trochu ho naučia po slovensky, a keď potom ako prvák prepadne, pošlú ho do špeciálnej školy. Alebo ho tam pošlú od začiatku, bude sa trápiť on, budú sa trápiť učitelia a po pár rokoch tohto trápenia sa mu v tom istom gete možno narodí syn, ktorý len skopíruje jeho život.

Mohlo by to byť inak. Keby všetci tí ľudia, ktorým na týchto deťoch záleží, nečakali do šiestich rokov na prvé prepadnutie.

Strechy unimobuniek prehrdzaveli, otvorili sa veľké diery. Foto N – Vladimír Šimíček

Trebišov. Foto N – Vladimír Šimíček

Ako vyrastajú deti v žehrianskej osade Dreveník. Foto N – Vladimír Šimíček

Rodina v Žehre. Foto N – Vladimír Šimíček

Záchranné siete: čo s tým môžeme robiť

V príbehoch detí zo Žehry, Trebišova a Luníka 9 vidno, aké záchranné siete by potrebovali.

Rozprávanie o trojročnom Emilovi z trebišovského geta ukazuje, ako štát netuší nič o najmenších deťoch.

Úplným základom by mali byť aspoň škôlky dostupné pre deti od troch rokov – možno aj povinné pre deti z osád a get. A štát by sa mal zaujímať aj o mladšie deti, inšpirovať sa programami ako sú Omamy združenia Cesta von: školia ženy z komunity a tie potom učia matky, ako vychovávať tie najmenšie deti, ako sa hrať, ako pomáhať rodinám s deťmi už od narodenia.

Príbeh Alexandra zo žehrianskeho Dreveníka zasa ukazuje, aké ťažké je dostať sa z chatrče a aké nepravdepodobné je, že sa v škole bude dariť deťom žijúcim na smetisku.

V živote Alexandra sa veľa nezmení, ak jeho rodina zostane v chatrči a učitelia, pracovníci obce a aj politici budú ďalej len zalamovať rukami, že tí Rómovia z osád neposielajú svoje deti do školy a doma sa s nimi neučia.

Kaskadér Kamil ukazuje, že ani s podporou mimo školy nemáte vyhraté. Chlapec zverený do starostlivosti svojej babky môže mať v nasledujúcich rokoch šťastie, možno objaví svoje talenty a zažiari.

Zo všetkých týchto detí sa záchranná sieť rozprestrela zatiaľ iba pod skokanom Kamilom. Po škole môže chodiť do družiny, na florbal a azda ho naučia aj bezpečne padať. To všetko vďaka ľuďom, ktorí každý deň chodia na Luník a dávajú deťom všetok čas.

Ak majú byť tieto deti v živote úspešné, potrebujú silnú podporu aj v škole, zrejme aj asistenta, konzultácie školského psychológa, ktorý v pravý čas vyhodnotí, či mu majú učitelia prispôsobiť výuku. A najmä potrebujú učiteľa s otvorenou mysľou.

A na záver 30 rokov starý prípad Dežiho hovorí, ako sa svet zmenil a ako sme dovolili Rómov uzavrieť do get a segregovaných škôl.

To je zrejme najťažšia úloha. Ako deti s tmavšou pleťou z najväčšej chudoby zobrať späť medzi seba.

Mená niektorých detí sme zmenili.

Viac nápadov, ako pomôcť deťom, učiteľom a školám, nájdete v knihe Juraja Čokynu A okraje máš kde?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovensko

Teraz najčítanejšie