Denník N

Všetci proti zlému Bruselu

Predseda vlády sa môže spoľahnúť prakticky na celý parlament, ktorý mu poskytne alibi.

Taká široká zhoda v dôležitej európskej otázke u nás naposledy vládla hádam pred referendom o vstupe do Európskej únie. Okrem koaličných strán vtedy členstvo Slovenska v Únii podporovali aj predsedovia opozičného Smeru a dokonca aj HZDS.

Keď o päť rokov neskôr v Európe zúrila debata o Lisabonskej zmluve, ktorá zmenšila vplyv členských štátov, bolo rozdelenie politickej scény jasne viditeľné: na jednej strane eurooptimisti zo Smeru, z HZDS, SNS (!) a SMK, na druhej skeptickejšia pravica.

O ďalšie tri roky viedli nezhody v ďalšej európskej téme, ktorou bola už vtedy záchrana Grécka, dokonca k pádu vlády. Našťastie, prišla téma utečencov, ktorá tak ako referendum v roku 2003 spája celé politické spektrum.

Keď si odmyslíme ľudské osudy, ktorých sa týkajú, kvóty sú len jedným z mnohých prejavov neustáleho sporu o kompetencie medzi centrom a členskými štátmi, ktorý asi nikdy nezmizne. (V USA to trvá už od roku 1776, a to tamojšie členské štáty neboli na rozdiel od európskych nikdy samostatné.) Ide však aj o zmenu rétoriky veľkej časti politickej elity.

Slovo „Brusel“, ktoré pôsobilo ako strašiak najmä v anonymných webových diskusiách a u Richarda Sulíka, začal ako nadávku používať už aj predseda vlády.

Človek, čo sa prihlásil k Únii, presadil Lisabonskú zmluvu a nakoniec podporil euroval, človek, ktorý v tom Bruseli nikdy neuhol zo stredného prúdu, zrazu robí bu-bu-bu a rozpráva o odtrhnutosti europoslancov od života.

Nie, že by tento fór už nepoužil – veď ako povedal, chodí si z Bratislavy oddýchnuť medzi normálnych ľudí. Len už niekoľko týždňov nie je jasné, či mu viac prekážajú smerácki europoslanci, ním nominovaný eurokomisár, jeho poslanci v Národnej rade, ktorí boli za obmedzenie kompetencií členských štátov, alebo niekto úplne iný.
Je nepochybné, že politici by s podporou utečeneckých kvót veľa sympatií nezískali. Lenže u nás sa v poslednom čase dialo niečo úplne iné.

Namiesto toho, aby upokojovali vášne, najprv niektorí pomáhali utvrdzovať časť verejnosti, že k nám prídu negramotní teroristi, potom našli jasného vinníka v Bruseli a napokon sa utvrdili v tom, ako dobre to vlastne všetci robia.

Ako ukázala aj utorková schôdza, Fico sa môže spoľahnúť prakticky na celý parlament, ktorý mu poskytne alibi. Nie že by na to nemal právo, ale natíska sa otázka, či má byť práve toto vec, ktorá jediná je schopná spojiť celú slovenskú politiku, a či nemohlo napríklad od premiéra či ministra vnútra zaznieť aspoň to, že hoci Bruselom nariaďované kvóty odmietame, máme okrem vágneho volania po dobrovoľnosti už aj nejaký plán, ako ju realizovať.

Viac od tohoto autora? Napísal knihu 2018: Rok protestov

Viac info

Teraz najčítanejšie