Rastislav Šenkirik: Zmenu chceli všetci vrátane komunistov, ktorí rýchlo prevracali kabáty

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Narodil sa 10. januára 1958 vo Zvolene. Vyrastal pod Poľanou, v malej dedinke Kriváň. Podľa neho to bola doba, keď sa dosť tajila rodinná história.

Spomína, že na základnej škole bola atmosféra, kde nemali miesto ideologické záležitosti. „Dokonca na konci školského roka sa hral volejbalový turnaj medzi žiakmi a učiteľmi. Za učiteľov hral aj miestny farár.“

Rodičia sa zoznámili vďaka komunistickým perzekúciám

Šenkirikov otec pôsobil v odboji, a keď si v 50. rokoch chceli komunisti „vytunelovať“ SNP, nekomunistických odbojárov perzekvovali. Vďaka tomu sa aj jeho rodičia spoznali – otec musel odísť na druhý koniec republiky, aby unikol týmto represiám. Pochádzal z Trnavy a jeho mama od Detvy. Jeho rodičia boli otvorení a kritickí k režimu, otvorene sa s ním o týchto veciach rozprávali.

Otec Rastislav Šenkirik (1922 – 1996) pochádzal zo Šelpíc (pri Trnave) a počas vojny slúžil ako vojak v Novom Meste nad Váhom. Tam z vojenských skladov kradli zbrane pre partizánov a časť vojakov sa pridala k partizánom.

„Môjho otca zadržali a po surových výsluchoch deportovali. Vraj v transporte zo Serede. Z transportu sa mu podarilo ujsť a zraneného ho ukryli nejakí sedliaci na Morave. Teta Irma spomínala, že v hnojisku a že po vojne sa otec so svojimi záchrancami aj stretával,“ spomína syn Rastislav.

„Na Morave sa dočkal konca vojny, vraj sa vrátil hrozne zbedačený a nemal ani 50 kíl. Neviem, kde to bolo, z jej rozprávania som si zapamätal, že nad dedinou bol ,Svätý kopeček‘ s kaplnkou svätého Antonína. To zapadá do toho, čo si pamätám. Otec občas utrúsil, že mu svätý Antoníček zachránil život. A pamätám si, že stále pri sebe nosil prívesok so sv. Antonom. Pritom to vôbec nebol zbožný človek, ani si nepamätám, že by bol niekedy trafil do kostola.“

Mama, Emília Šenkiriková, rodená Lapinová (1929 – 2013), pochádzala z Podpoľania (narodila sa v horárni Pod Bokami, v katastri Vígľaš-Pstruša). Neskôr žila v obci Kriváň, kde si jej rodičia postavili dom.

Počas vojny prišla o otca. Starý otec, Matúš Lapin, padol v SNP v bojoch pri Sihle, presné miesto je neznáme. Je uvedený v zozname padlých partizánov na pamätníku SNP v obci Kriváň.

Už po prechode frontu pri bombardovaní krivánskeho tunela zničili aj dom starých rodičov. Rastislavova mama prežila len zázrakom, vyhrabali ju z ruín ako poslednú a už nikdy nepočula na ľavé ucho.

Stará mama zostala vdova s dvomi deťmi, bez domu, žili v pivnici. „Moja mama musela od šestnástich rokov pracovať. A spolu so starou mamou postavili dom. Mama bola mimoriadne bystrá a húževnatá a neskôr, keď už stál dom a založila si rodinu, dokončila si vzdelanie (SEŠ). Večná škoda, že nemala v živote lepšie príležitosti. Nepoznal som človeka, ktorý by bol principiálne spravodlivejší, a nebola ľahostajná, úplne ignorovala pravidlá pasívnej rezistencie, že čo ťa nepáli, nehas,“ zdôrazňuje Šenkirik.

Rusi domov!

Keď mal desať rokov, stala sa udalosť, ktorá ho poznačila na celý život – intervencia vojsk Varšavskej zmluvy.

„Videli sme (v Detve – pozn. ed.), ako spanikárený, unavený ruský vojak samopalom zastrelil dvoch ľudí, Štefana Zdechovana a Rudolfa Gavorníka, ktorí vykrikovali a hádzali po tankoch kamene. Stalo sa to pri autobusovej zastávke na hlavnej ceste. Bol to pre mňa šok, pretože ľudia v tomto partizánskom kraji to brali ako začiatok vojny. Všetci sa vyľakali a všetci sa rozhovorili. Zrazu bol pretlak informácií o tom, že komunizmus vôbec nie je ružový, že 50. roky boli beštiálne, že v každom dome bol partizán, len v niekoľkých domoch boli ľudáci a gardisti a tí potom obrátili kabáty a sú z nich papaláši.“

Šenkirik začal maľovať a potajomky lepiť po dedine plagáty ako „Rusi domov“. „Pristihla ma mama, myslel som si, že mi vynadá, a ona mi hovorí – jaj, to si škaredo urobil, pozri na to písmo! Tak mi to pomáhala maľovať a spolu sme ich v noci lepili.“

Podpisovali sa aj rôzne petície, tak si doniesol na stanicu malý stolík, výpravca vyzýval ľudí, aby podpísali petíciu, a na detskom stolíku prebiehala podpisová akcia. Hovorí, že vďaka ľuďom ako pán výpravca mala ich dedinka niekoľkonásobne viac podpisov odmietajúcich okupáciu než susedné dediny. Jeden zo spoluobčanov, bývalý gardista, mal však kontakty a na stanicu prišiel transportér, dva gazíky a vojaci začali strieľať do vzduchu.

Šenkirik však stihol ujsť aj s petíciami.

Najhoršia je pasivita

Okupácia v Rastislavovi Šenkirikovi vypestovala pocit nespravodlivosti a krivdy. Pražskú jar začal vnímať ako pokus o reformu komunizmu a na gymnáziu sa začali so spolužiakmi, ale aj s niektorými profesormi baviť o tom, či sa vôbec dá komunizmus reformovať.

Zvolenské gymnázium podľa neho vychovalo generáciu svojprávnych a vnútorne slobodných ľudí. V poslednom ročníku na gymnáziu zastihla Šenkirika aj Charta 77.

„Chceli od nás, aby sme podpísali odsúdenie Charty. My na to, že ale veď nevieme, čo v nej píšu. Zostalo to vo vzduchu a prestali na nás tlačiť. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že niekedy stačí málo, napríklad položiť logickú otázku. Aj tým sa možno vzoprieť režimu. Najhoršia je pasivita.“

Neskôr sa k tomu pridali aj Šenkirikove vlastné konflikty s režimom. Otec jedného spolužiaka bol politruk, prišiel na to, že počúvali Kryla, a zavolal na nich ŠtB. Vtedy si uvedomil, aký je režim malicherný, keďže Kryl nehovoril o ničom inom, len o potrebe spravodlivosti a hodnotách.

Lekárom sa nestal zo vzdoru

Snom Rasťa Šenkirika bola medicína. Ale napokon mu ju sprotivil riaditeľov syn, niekdajší štvorkár, ktorý sa na medicínu zázračne dostal, tak si povedal, že s ním študovať nebude, a išiel na učiteľstvo, telocvik – biológia. Pred nástupom na školu museli ísť na letnú aktivitu, stavali maštaľ.

„Keď sme prišli na Lafranconi, kde sídlila fakulta a bol tam aj internát, už tam boli naši rovesníci ubytovaní v papučkách a ukázalo sa, že neboli na aktivite, ale celé leto zakladali školský výbor SZM, a to boli absolventi robotníckych rýchlokurzov, ktorí za rok spravili maturitu a potom si vybrali, na akú školu chcú ísť. Preto sme ich ani nepoznali, lebo nemuseli absolvovať prijímačky. Z nich pochádzala väčšia časť prodekanov a dekanov aj po roku 1989.“

Neskôr študoval kulturológiu a dejiny umenia, lebo zistil, že viac ako učiteľstvo ho priťahuje svet kultúry.

Reštaurátorské ateliéry a revolúcia

Po škole začal pracovať v Štátnych reštaurátorských ateliéroch a neskôr ako tajomník reštaurátorskej komisie. Umelecké prostredie bolo liberálne, a tak sa dostal do kontaktu so slovenským disentom, s iniciatívou Bratislava/nahlas, a zúčastnil sa aj na sviečkovej manifestácii.

V roku 1989 mal Rastislav Šenkirik 31 rokov. Na vtedajšej dobe bolo podľa neho najzaujímavejšie, že si so svojimi priateľmi a známymi exaktne nesformulovali, že režim musí padnúť, zároveň však cítili, že čosi sa deje, a okolitý vývoj tomu tiež nasvedčoval.

Maďari otvorili hranice, padol Berlínsky múr, v Poľsku boli pohyby od roku 1981. Obrovskú úlohu podľa neho zohrala stanica Hlas Ameriky.

„Boli sme nabudení a chýbala už len rozbuška. U nás ňou bola Sviečková demonštrácia a brutálny zásah policajtov. To veľmi naštvalo ľudí. Mám pocit, že zmenu chceli všetci. Dokonca vrátane komunistov. Pretože aj im vyhovovalo, že mohli ‚súkromníčiť‘, teda podnikať.“

Na konkrétny moment, ako sa v reštaurátorských ateliéroch začala revolúcia, sa nepamätá. „Myslím, že sme sedeli v takých drevených búdach, kde sme sídlili, a Dušan Tóth prišiel s tým, že má byť míting na Námestí SNP. Bolo to magické a nedalo sa tam neísť. Myslím, že dve veci ma poznačili navždy: piesne Karla Kryla a zhromaždenia na Námestí SNP. Obrovská masa ľudí, vzduch nabitý pozitívnou emóciou, nemám na to pojmový aparát, aby som to popísal. Samozrejme, nadšenie upadlo, všeličo sa udialo, ale kto chce relativizovať silu Novembra, nemá pravdu. Na námestí sa zišlo stotisíc ľudí, ktorí nevedeli, či proti nim nepošlú tanky.“

S Dušanom Tóthom a ďalšími kolegami založili podnikový koordinačný výbor VPN, zvolali podnikový míting v kine Lamač a trvali na tom, aby komunisti odstúpili, čo aj úplne mierumilovne dosiahli.

„Uchopili sme podstatu, aj keď nás kolegovia presviedčali, že aktuálny riaditeľ je slušný človek, na rozdiel od tých predošlých. Napokon sám pokojne odišiel a po rokoch povedal, že nič lepšie sa mu nemohlo stať, lebo začal fungovať ako komerčný právnik a riaditeľovanie bola strata času. To však bola výnimka – komunisti začali veľmi rýchlo prevracať kabáty a prešli do útočnej rétoriky.“

Tvorba lepšej legislatívy

Už vtedy začali riešiť aj praktické veci, zdanlivo odťažité od revolúcie, ktoré však vytvorili lepšiu legislatívu. „Reštaurátori boli obeťou neférového prístupu režimu. Vyštudovali rovnakú školu výtvarných umení, rovnakých profesorov ako výkonní umelci a až kdesi v treťom ročníku sa rozhodli, či pôjdu cestou voľnej tvorby alebo reštaurovania. Tí, ktorí išli do voľnej tvorby, mohli žiť na voľnej nohe, dostávali honoráre, ich diela sa predávali a o reštaurovaní nejakí socialistickí vykladači práva povedali, že to nie je umenie. Reštaurátori museli chodiť do roboty za tabuľkový plat. Legislatívu sa nám podarilo upratať, odvtedy sa reštaurátorstvo u nás berie tak ako všade vo svete – ako tvorivá interpretácia pamiatky.“

Po revolúcii nastala obrovská eufória, ale Šenkirik si zachovával chladnú hlavu. Problémy ho teda neprekvapili. Veď už v revolučných časoch sa niektorí ľudia vadili o svoje zásluhy a už vtedy sa objavil slogan „totalita VPN“.

„Treba povedať, že nikto z ľudí revolúcie nebol ostrieľaný politický vlk,“ hovorí Rastislav Šenkirik, keď je reč o neskorších sporoch „otcov revolúcie“.

„Na druhej strane protivníci boli mazaní všetkými ideologickými masťami.“ Hovorí aj o rezíduách, ktoré podceňovali. „Napríklad ľudáctvo. V kratučkom čase sme boli konfrontovaní s množstvom systémových zmien, ktorých podobu sme netušili. Bolo toho strašne veľa a prinieslo to mnohé problémy.“

Zásluhy študentov a protesty proti ministrovi Hudecovi

Šenkirik zdôrazňuje zásluhy študentov nielen na revolúcii, ale aj po revolúcii. Študenti spolu s umelcami napríklad protestovali v rokoch 1996 – 1998, čo bola reakcia na neototalitné praktiky ministra Ivan Hudeca.

Vzniklo otvorené fórum Zachráňme kultúru, ktoré vyústilo aj v pamätný okupačný štrajk ministerstva kultúry, keď minister utekal z budovy s kabátom na hlave. Na ňom sa Šenkirik zúčastnil.

„Sedeli sme na schodoch, vytvorili sme reťaz a policajti sa snažili odvláčiť nás z ministerstva. Pamätám sa, že som sa bál. Nie som žiaden Rambo a bojím sa fyzického násilia. Len som pozeral, či sú tí, čo sedeli po oboch stranách, dostatočná záťaž. Je zaujímavé, že ten slávny záber, ako vlečú Števa Kožku za ruky a za nohy, vznikol z kamery, ktorú predtým policajt zabavil kameramanovi Markízy a ktorá bola nastavená na automatiku,“ spomína Šenkirik.

„Kameraman prišiel za policajtom a poprosil ho, aby mu kameru odovzdal. Policajt súhlasil, ale kameraman musel odovzdať kazetu. Tento typ kamery však mal vzadu zásobník na čisté kazety, tak mu jednu prázdnu kameraman dal. Hneď to bežali nakopírovať na VŠVU a rozdistribuovali to do všetkých médií, aj zahraničných. No a druhá spomienka – pri betónovom kvetináči pred ministerstvom kultúry stál v džogingovej súprave Pavol Rusko, vtedajší šéf Markízy, ktorému bol Mečiar za svedka na svadbe, a ako horlivý komsomolec usúdil, že je to nový osemdesiaty deviaty, prerušil vysielanie, uverejnil zábery zo štrajku a z promečiarovského Ruska sa obratom stal občan-demokrat, milujúci slobodu.“

Za obrovský prešľap považuje Rasťo Šenkirik rozdelenie Československa. Bol to podľa neho precedens, ktorý zrelativizoval princípy občianskej spoločnosti – s nedoziernymi dôsledkami.

Sám Šenkirik žije v súlade so svojím presvedčením o povinnostiach voči demokracii a zodpovednosti a prispieva ku kultivácii nášho života, či ako autor kníh, alebo na poli kultúry, histórie či protidrogovej prevencie.

V rokoch 1990 – 1995 pracoval na ministerstve kultúry, potom do roku 2011 v kultúrnych zariadeniach Petržalky a po roku 2011 v Bratislavskom samosprávnom kraji.

Petržalka – oáza v čase mečiarizmu

„Kultúrne zariadenia Petržalky bola sieť kultúrnych domov, značne nezávislá od mečiarovskej štátnej moci, keďže zriaďovateľom bola mestská časť. Lacovi Snopkovi, v kultúrnej obci známemu pod menom Agnes, sa podarilo dať dokopy skvelý tím a nezávislá a režimom perzekvovaná kultúra sa v Bratislave presťahovala na ľavý breh Dunaja,“ dodal.

„Petržalka sa tak na dlhé roky stala baštou umeleckej kvality, slobodnej kultúry, ale aj tribúnou diskusií, poskytujúcou priestor demokraticky zmýšľajúcej politickej opozícii a občianskemu dialógu. Mimochodom, v kultúrnych zariadeniach Petržalky našiel útočisko napríklad Milan Markovič a začínali tam ako dramaturgovia aj Mišo Kaščák a Ľuba Mistríková.“

SKOI a diskusie v regiónoch

Šenkirik zdôrazňuje obrovskú úlohu Stálej konferencie občianskeho inštitútu a ďalších občianskych združení, s ktorými umelci chodili neúnavne na desiatky diskusií po regiónoch, ovplyvňovali názory a pričinili sa o to, aby bol mečiarizmus porazený.

„Boli to doslova hrdinovia, lebo dobré je byť demokratom v Bratislave s poslaneckou imunitou. Ale strašne ťažké bolo vtedy byť napríklad demokratom na Kysuciach, lebo mu rozrezali pneumatiky na aute a rozbili okná na dome. V budove bábkového divadla na Dunajskej malo priestory Združenie divadelníkov Slovenska a práve tam sme pozvali politikov, prosili sme ich, aby netrieštili sily, a tak vzniklo SDK. To bola pre mňa konečná bodka, vyvrcholenie revolúcie.“

Postupne sa začal viac zaoberať dorastajúcou mladou generáciou. Obrovské a rýchle zmeny životného štýlu, spôsobu života, relativizácia hodnôt, ale najmä zvyšky totality a sentimenty za socializmom ohrozovali najviac práve mládež.

Začal sa aktivizovať v protidrogových aktivitách a práci s mladými ľuďmi. Neustále si pritom uvedomuje, že sloboda nie je samozrejmosť a treba si ju chrániť.