Dôvera, prejav európanstva
Premýšľam, ako môžem dokázať, že ten kufor je naozaj môj.
Asi by ma bolo potrebné dať pod kuratelu. Ale nasledujúci príbeh má aj iné ponaučenia. Inak by som ho ani nerozprával.
Prichádzam rýchlikom do juhonemeckého mestečka Freiburg, vystúpim a so svojím kufríkom kráčam po nástupišti. Zrazu, akoby ma trafil blesk, príde mi na um, že okuliare som si zabudol v sieťke pripnutej k zadnej časti operadla sedadla, ktoré sa nachádzalo predo mnou. Práve stojím pred otvorenými dverami vagóna, obzriem sa a vidím, že pasažieri z ostatných vozňov ešte vystupujú a nastupujú. Výpravcu ani nevidno…
Veď naskočiť do vlaku a chytro si vyzdvihnúť okuliare môže trvať nanajvýš desať sekúnd. Za zlomok sekundy mi to všetko preletí hlavou a už konám. Aby som bol rýchlejší, kufor nechám na nástupišti a už som pri svojom bývalom mieste. A už mám okuliare vo vrecku! A už som naspäť pri dverách!
Ktoré sa mi pred nosom zatvárajú.
