Na konci dňa

Kedysi sa na konci dňa stala jedna jednoduchá vec: zvečerilo sa, zapadlo slnko a nastala noc. Dnes, v takzvanej tekutej dobe, sa však na konci dňa odohráva neuveriteľné množstvo procesov. Vyberme náhodne len z posledných pár týždňov:

Dlhová brzda nás na konci dňa chráni.

Prijalo sa odborné politické stanovisko. Kedy? Na konci dňa, pochopiteľne.

Lenže na konci dňa to nebude ruka štátu, ktorá hodí plast do nádoby na plast a papier do nádoby na papier, neodvezie starý nábytok do zberného dvora či staré pneumatiky späť do pneuservisu… Čo ja viem? Nemohla by ruka štátu robiť tieto bohumilé veci aspoň na začiatku dňa?

Kto je lepší a lacnejší, ten na konci dňa vyhrá.

„Na konci dňa by som to zrejme aj tak vzala,“ vyjadrila sa o svojom poste ministerka v demisii Andrea Kalavská.

Nikdy sa už nedozviem, či priemerný čitateľ vníma frázu „na konci dňa“ ako to „napokon“, ktorým to v slovenskom jazykovom prejave pôvodne chcelo byť, kým sme pekne-krásne nepreložili z angličtiny „at the end of the day“. Priemernému editorovi to už dávno neprekáža. Podstatné je, že ministerka neprevzala inú rozšírenú frázu.

Tá vo všeobecnosti znie: Ja som zvyknutá, že mi skáčete po hlave a urážate ma pre rasu/pohlavie/náboženské presvedčenie/čokoľvek, ale prestaňte to už robiť tým druhým.

Vždy si pomyslím: figu drevenú, a to pokojne aj na začiatku dňa. Ak proti niečomu protestujeme, je to preto, lebo sa nás to dotýka, hoci nemusíme byť cieľom. Jednoducho chceme, aby ten jav neexistoval.

Kalavská povedala, že tak ako Fico k nej sa „nikto nesprával nikdy k žiadnemu svojmu ministrovi“ a že to neakceptuje. Na konci dňa zatlieskajme.